ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Profesor Karasík sa odobral hneď na druhý deň po svojej návšteve u Sivuáncov k policajnému prezidentovi Klimovičovi a žiadal ho, aby dal vypátrať, kto je Ján Kosák. Opísal ho podľa postavy a tváre a potom mu porozprával, aké štvavé reči tento človek vedie proti štátu a celej ľudskej spoločnosti a hlavná vec: Kosák napriek zákazu úradov sa zdržuje u Sivuáncov.

Klimovič udrel päsťou na stôl. „Poznám toho lotra! Janko Kosák, elektrikár! Veď som s ním mal dosť roboty ešte za maďarského režimu, keď som ho niekoľko ráz zatkol za to, že štval proti maďarskému štátu. A ani v našej demokratickej republike nechce robiť dobrotu; bol už dva razy zatvorený pre štvanie proti veľkostatkárom.“

Na druhý deň úrady vydali zatykač na Jána Kosáka. Sociálno-demokratické časopisy konštatovali s radosťou, že teraz už je rad na tovarišovi Kosákovi, arcištváčovi, špiónovi a zlodejovi. Napísali o ňom celé články, ako bol ešte sociáldemokratom a že už vtedy sa na ňom dala pozorovať divokosť a urputnosť. Nečudo teda, že sa stal boľševikom.

„Tu by mala ruka spravodlivosti bezohľadne zasiahnuť a raz navždy umlčať tohto divocha,“ napísali Robotnícke noviny. „Veď ten môže v spojení so Sivuáncami narobiť veľa neplechy, zapríčiniť nám veľa nepríjemností. Tak vidíme zasa raz, že veľká zhovievavosť našich úradov je celej našej spoločnosti len na škodu. Máme slobodu, áno, tešíme sa tomu, ale to neznamená, že by malo byť dovolené každému rozprávať, čo sa mu páči. Aj sloboda musí mať svoje hranice, ktoré nik nesmie beztrestne prekračovať. Záujem celku nesmie byť ohrozovaný priveľkou slobodou jednotlivcov. To nech si raz už naše úrady zapamätajú!“

A úrady si to zapamätali. Pochytali asi sto ľudí, ktorí boli známi s Kosákom. Ale Kosáka nemohli dostať; lebo nechce ísť z gule von. Ale že im na tom záležalo, aby bol Kosák znemožnený, vypísali odmenu dvadsaťtisíc korún na jeho hlavu. „My toho lotra dostaneme,“ vravel Klimovič, starý mazaný policajt.

Medzitým sa robili prípravy Sivuáncov na odcestovanie do Ruska. A keď už bolo všetko pripravené a mužstvo stálo na svojich miestach, čakajúc na komando Šiltaa, aby odleteli, tu práve zbadal tento s Kosákom, že traja páni sa približujú ku guli. Boli to Karasík, doktor Šeben a policajný direktor Klimovič. Posledného Kosák poznal, a preto upozornil Šiltaa, aby si dal pozor na toho chlapa.

„Ach tak? On ťa chce pravdepodobne zatknúť. No, tak zatkneme my jeho,“ vravel Šiltao a zavolal obra Malisaka a dvoch druhých obrov a dal im rozkazy.

Keď páni prišli až ku guli, vyšli im traja obri oproti a Malisako chcel, aby nastúpili do liftu, že ich vyvezie hore. Ale páni nechceli ísť hore; dali len akési papiere Malisakovi a naznačili mu, že počkajú dolu na odpoveď.

Šiltao s Kosákom čítali túto listinu:

Ctený pán profesor Šiltao!

Zástupcovia všetkých dolupodpísaných mocností Vás vyzývajú, aby ste s Vašimi ľuďmi v najkratšej dobe opustili našu zemeguľu. Pre zachovanie pokoja na našej planéte pokladáme za potrebné zdvorilo Vás požiadať, aby ste nám určite vyhoveli, aby medzi Vami a podpísanými mocnosťami nedošlo ku konfliktu. Musíte uznať, že nemáte právo na cudzom svete sa bez povolenia osadiť a miešať sa do našich záležitostí. S úplnou úctou (nasledujú podpisy diplomatov s označením štátov, ktoré zastupujú).

Šiltao a Kosák sa dali do hlasitého smiechu.

Ďalej bol ešte priložený list profesora Karasíka, v ktorom tento žiada, aby pán kolega Šiltao bol taký láskavý a prišiel na krátky rozhovor dolu pod guľu.

„Dobre, pôjdem,“ vravel Šiltao a vzal si ešte troch obrov so sebou.

„Ach, prečo neprídete, páni, hore ku mne, veď ma už poznáte a viete teda, že som nie ľudožrút,“ smial sa Šiltao a podával pánom ruku. „Vy nás vypovedúvate z vášho sveta?“

Karasík odpovedal za všetkých: „Odpusťte, ale v záujme pokoja na zemi je to potrebné.“

„A keď nepôjdeme?“ smial sa Šiltao.

„Bolo by to nešťastie naše i vaše, stálo by to krvavé obete.“

„Vy, páni, by ste nekrvácali, ale tých nešťastných otrokov by ste poslali proti nám, ktorí by sa museli obetovať za to, aby otroctvo vždy ostalo.“

„Pán prezident Klimovič vás žiada, aby ste vydali Jána Kosáka, lebo ten sa musí zodpovedať pred úradmi.“

Šiltao dal znamenie svojim ľuďom a tí bleskurýchle priskočili a všetkých troch pánov vzali do náručia. Klimovič a dr. Šeben držali v rukách revolvery, ale nemali už čas ich použiť — oneskorili sa o jednu sekundu. Obri im revolvery odobrali a presvedčili sa dôkladne u všetkých troch, či nemajú pri sebe ešte nejaké zbrane. Len u Klimoviča našla sa okrem odobratého revolvera ostrá dýka.

Všetkých troch zaniesli hore do gule a tá sa pohla. O niekoľko minút neskôr sa vznášala nad horami.

„Tak vy, páni, ste banditi! Prišli ste ozbrojení a chceli ste použiť násilie proti nám!“ opovržlivo vravel Šiltao.

„Ja som zbrane nemal, pán kolega.“

„Nechajme to kolegovanie! Neviem, v čom by sme my dvaja vlastne boli kolegami. Ja predsa neslúžim banditom!“

Kosák vstúpil do izby, kde sedeli zajatci pod dozorom troch obrov. Šiltao vravel: „Samideano Kosák, tu ti odovzdávam troch zajatcov, súď nad nimi ty. Sú to tvoji krajania, ja sa do toho miešať nechcem. Len na to ťa upozorňujem, že Karasík nie je taký veľmi zlý; je len slaboch, dá sa upotrebiť ako nástroj týchto banditov, a to len preto, aby sa udržal v dobre platenom úrade a hral učenca.“

Kosák sa usmial a vravel:

„No, teda, páni drahí, raz budeme súdiť my. Paragrafy ešte nemám pre vás pripravené, ale budem považovať všetko, čo ste robili proti mne a mojim bratom, za vlastizradu, velezradu, lupičstvo atď., tak ako to vy robíte. Kto má moc, má pravdu, to vám je dobre známe. Teraz pôjdete do vyšetrovacej väzby a ďalej uvidíme, čo sa s vami stane.“

Nato ich obri odviedli, každého do inej malej izby, z ktorých bolo vidieť von. Leteli nad Dunajom, objavil sa ostrov Čepel-Budapešť!

Karasík s obdivom pozeral na krásnu panorámu pod sebou, ale tu mu napadlo, že Sivuáncov všetky štáty okrem Ruska z tejto zeme vypovedali a že pravdepodobne horthyovskí kanonieri budú na guľu strieľať. Tu si odrazu uvedomil, že by to nebolo ani pekné, ani múdre, keby sa maďarskí banditi tak nepriateľsky držali voči občanom cudzieho sveta. V tomto okamihu, keď išlo Karasíkovi o vlastnú kožu, cítil viac so Šiltaom a Kosákom ako s Horthym. S istým uspokojením si pán profesor pripomenul, že Sivuánci nie sú takí hlúpi, aby sa vystavili nebezpečenstvu. „Že sa guľa tak ľahko rozbiť nedá, to sme už videli,“ vravel si pre seba.

Dr. Šeben sedel zamyslený vo svojej izbe; on, veľký diplomat, v sivuánskej guli ako zajatec! Čo len chcú s ním teraz títo barbari? Akiste všetkých troch postavia k múru a — bác, bác, bác! „Šiltao bude s nami robiť, čo mu poradí Kosák a Kosák nám žičí to, čo my želáme všetkým Kosákom,“ tak konkludoval Šeben. „Blamáž je len, že sme sa tak dali lapiť do pasce ako potkany! Bola to však hlúposť! A to nám ten sprostý Klimovič poradil. On chcel mať Kosáka v hrsti a teraz má Kosák jeho i s nami. A že ten chlap situáciu využitkuje — nakoľko ho poznám — to sa dá na päť prstoch vyrátať. Fuj, je to nepríjemná vec! Ale darmo je, teraz sa musím vykrútiť z aféry tak dobre, ako sa dá, len aby som aspoň môj a Karasíkov život zachránil; Klimoviča nech čert vezme.“

Medzitým Klimovič behal po izbe ako vlk v klietke a preklínal Kosáka, boľševikov, sivuánske opice a všetkých svätých. „To sa mi ešte nepritrafilo! Len raz ešte dostať sa von z tejto prekliatej gule, z pazúrov tejto bandy — ale potom beda vám, holodranci, handroši špinaví!“ A keď videl, že sa vznáša nad Budapešťou, vravel sám sebe: „Azda nás tu nevysypú Horthymu na hlavu? Ten by mal radosť!“

Klimovič si bol istý, že preňho vec dopadne zle, ak sa mu nepodarí nejakým trikom alebo šťastnou náhodou dostať sa z pasce. „Teraz má ten lump mňa v hrsti a on mi pardón nedá. Čo robiť? Čo keby som mu ponúkol svoje služby? Keby som mu všetky tie svinstvá, ktoré sa proti nim vravia, vyzradil? A veru, mohol by som veľa rozprávať; viem všeličo, čo by takých Kosákovcov zaujímalo a čo by im dalo dobré zbrane proti mojim doterajším pánom.“ Klimovič uvažoval o tom, či by nemal svojich chlebodarcov zradiť. „Keby som iste vedel, že to tí červení satani vyhrajú, prebehol by som k nim, ale to nie je možné, oni to nevyhrajú. Vždy budú panovať tí, čo majú peniaze, lebo bez peňazí sa nič na svete nedá podnikať. Čo komunistické časopisy píšu, že na Sivu nemajú peňazí — to je cigánstvo, vyrátané na poburovanie našich robotníkov. Poznáme také fígle. Prečo štrajkujú komunisti a pýtajú vždy viac a viac peňazí? Preto, že bez peňazí nemôže nikto vyžiť.“

Tak premýšľal a filozofoval dlho Klimovič, až ho strašná rana do gule odspodku a veľký otras vyviedol z rovnováhy. Padol dozadu a udrel si na stole hlavu. „Prekristapána! Oni strieľajú na nás z kanónov! Či nevedia, že aj my sme tu? Veď my sme práve takí štátotvorní ako oni!“