ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Eduard, mám pre teba pekné správy,“ vravela pani Šebenová mužovi.

„No, tak von s tým! Čo je to také pekné?“

„Jaroslav Kunčický zložil skúšky a stal sa profesorom.“

„No, čo je na tom radostné pre nás?“

„Na tom by nebolo nič. Ale Jaroslav pýta ruku našej Margaréty. Čo na to povieš?“

„Margaréta je plnoletá a môže robiť, čo chce. Ona si ho, pravda, vezme, i keby som bol proti tomu.“

„Oni ťa však prosia, aby si dal svoj súhlas.“

„Dávam.“

„Teda je všetko v poriadku. Za dva mesiace urobíme svadbu. Eduard, ten nový svet sa mi páči: ľudia sú čestnejší, charakternejší, ako kedysi bývali.“

„No, áno, keď chceš. Už je mi to všetko jedno.“

„A ešte niečo nové. Nečítal si v novinách?“

„Nečítal.“

„Šiltao má prísť asi o dva mesiace na našu Zem; už je na ceste a zastavil sa na planéte, kde zúrila práve strašná občianska vojna. Šiltao zasiahol do boja v prospech vyhladovených a otrhaných otrokov a rozbil armádu dobre vyzbrojených otrokárskych žoldnierov. Otroci sa zmocnili vlády na celej planéte a pobili všetkých otrokárov.“

„Dobre im tak!“

„Šiltao prišiel s desiatimi guľami a strašne vystrájal medzi vládnym vojskom.“

„Dobre im tak! Šiltao je nadčlovek, je poloboh. Čo ten robí — dobre robí.“

„Eduard, dakedy si mal inú mienku!“

„Mal. Dnes vidím lepšie. Keby bol Šiltao býval u nás a tak pokračoval, mohol zachrániť milióny ľudí pred predčasnou smrťou, nemuselo byť toľko utrpenia, toľko biedy a zúfalstva na Zemi medzi dobrými ľuďmi.“

„To by boli museli i nás —“

„Všetko jedno! Ani my sme neboli dobrí.“

„Teraz vidím, Eduard, že predsa si šľachetný charakter, že dáš pravde priechod i proti vlastnému záujmu.“

„Ľahko je byť šľachetným tomu, kto nemá nijakú moc a žije z dobrodenia druhých. Ale byť mocný a ostať pri tom rozumný a dobrý, pomáhať pravde k víťazstvu, to je „božská“ vlastnosť, ktorú nachádzame u Sivuáncov, a hlavne u ich nadčloveka Šiltaa.“

*

Po tomto rozhovore uplynuli dva mesiace. U Šebenov bola svadba. Jaroslav pozval na svadbu i svojho ujčeka — matkinho brata Jána Kosáka, a ten prišiel i so Šiltaom, ktorý práve pricestoval na Zem, aby nadviazal styky s jej obyvateľstvom ohľadom dodávania niektorých kovov a hmôt, ktoré sú u nás a tam ich nemajú a naopak.

Staručký Šiltao s radosťou prijal pozvanie, aby sa zúčastnil na sobáši, ktorým sa spájali rodiny Kosákova a Šebenova.

Spoločnosť bola pohromade. Nevesta a ženích žiarili od radosti. Šeben sa usmieval. Prišiel notár a predložil svadobnú zmluvu. Najprv podpísala nevesta, potom ženích a za nimi Šiltao, Kosák a Šeben. Novomanželia si podali ruky a sľúbili si na otázku notára hlasitým „áno“, že chcú ako manželia spolu žiť, jeden druhého si ctiť a vážiť a verne spolu držať. Tým bola ceremónia skončená a novomanželia prijímali gratulácie prítomných hostí.

Sadlo sa k stolom. Nálada bola znamenitá. „Nikdy by som nebol pomyslel, že sa ešte takto zídeme,“ vravel Šeben.

„Stávajú sa zázraky na svete; teraz je už všetko možné,“ odvetil Kosák.

„Keď sa také vzdialené svety môžu dohodnúť ako Zem a Sivu, prečo by sa nedali zjednotiť dva svety, ktoré na Zemi vedľa seba žijú?“ vravel Šiltao a usmieval sa na Šebena.

„Pardon!“ ujal sa slova Šeben. „Starý svet s novým sa nevyrovnali. Povedzme si len pravdu celkom otvorene! Svet starý bol porazený, zničený. A ja vám, kamaráti, poviem, že si nič iné nezaslúžil. Všetko bolo v starom svete zhnité až do koreňov — ja som to poznal — a ten musel zhynúť. Starý svet už dnes pre mňa nejestvuje a pre vás už dávno nie. Pre mňa nepotrebujete teda starému svetu dávať ešte posledné úcty. Ja som občanom nového sveta.“

A všetci volali:

„Tak je, tak je! Nech žije nový svet! Nech žije pravda a statočnosť! Nech žije Šiltao, otecko všetkých národov a svetov!“