ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jedného krásneho dňa, bolo to asi pol roka po odcestovaní Sivuáncov z našej Zeme, rozšírila sa v novinách správa, že sa Kosák so svojimi farebnými súdruhmi vrátili na Zem. Táto správa pochádzala z Moskvy. Zároveň sa oznamovalo zo Švédska a Fínska, že tam bolo v značnej výške vidieť sivuánsku guľu pohybovať sa smerom k juhovýchodu.

Bola to prvotriedna senzácia. Kosák sa teda vrátil, ale čo zamýšľajú Sivuánci a komunisti, to nikto nevedel. A zostalo ticho. Prešiel týždeň, dva — nijaká ďalšia správa neprišla. Čo to má znamenať? Celá správa bola azda len kačica. Ale o tri dni dostal pán Matej Karasík z Moskvy zásielku: malú debnu. Otvoril ju a našiel v nej urnu s popolom svojho milovaného otecka, našiel aj rukopisy, známe písmo a taktiež list od Kosáka, ktorý znel: „Považujem za svoju povinnosť Vám, ako oprávnenému dedičovi odovzdať rukopisy Vášho zosnulého otca. Popol tak, ako som Vám sľúbil, tiež posielam. S úctou Kosák.“

Matej ešte ani nevedel, čo rukopisy obsahujú, už prišla polícia a zobrala mu ich. Popol mu nechala. Darmo protestoval syn, že sú to rukopisy po jeho chýrnom otcovi — úradníci len krčili plecami: „Je to vyšší rozkaz, musíme vykonať svoju povinnosť.“

„Ale, prosím vás, páni, kde zostane sloboda, voľný prejav zmýšľania? Žijeme v modernom štáte alebo nie?“

„Všetko, čo váš otec písal, je zakázané. Teraz fúka iný vietor, milý pane! Hlavne to, čo písal pod vplyvom Sivuáncov, nemôže sa pustiť na verejnosť. To by narobilo len zmätok, čo nám veru netreba.“

Tak sa mal stať Karasík dvojnásobnou mŕtvolou. Veľkostatkári a keťasi sa starali o to, aby po ňom ani pamiatky nezostalo. Ale prerátali sa. Kosák mal rukopisy odfotografované.

A stalo sa, že jedného rána našli ľudia v Prahe, Bratislave, Brne, Bohumíne, Pardubiciach, Košiciach, v Banskej Bystrici a v mnohých iných mestách a niektorých dedinách letáky, ktoré boli rozhodené v státisícoch exemplároch. Polícia a četníci zbierali letáky, ale to pomohlo práve toľko, ako keď je veľa chrústov a chcel by ich niekto vychytať. Každý človek mal jeden, alebo dva letáky pri sebe. Druhý deň ráno našli sa tie isté letáky v celom rade ďalších českých a moravských miest. A tak to pokračovalo ďalej, až nebolo človeka v celej republike, ktorý by ich nebol čítal. Obsah letáka bol tento: