Zlatý fond > Diela > Profesor Šiltao


E-mail (povinné):

Václav Chlumecký Enšpenger:
Profesor Šiltao

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Viera Ecetiová, Zuzana Babjaková, Daniela Kubíková, Karol Šefranko, Katarína Maljarová, Simona Veselková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 62 čitateľov

Smutná správa

Matej Karasík, profesorov syn, dostával každodenne správy od svojho otca zo Sivu. Čím dlhšie sa tatíčko zdržoval medzi Sivuáncami, tým viacej sa mu vnucoval rešpekt pred týmito ľuďmi vyššieho stupňa. Všetky jeho predsudky sa ukázali plané, mizli ako ľad pod lúčmi jarného slnka. Profesor Karasík začínal chápať, že na Zemi mohol by byť troška lepší poriadok, že kapitalistický režim nemôže sa už dlho udržať a tak sa aj vyslovoval k svojmu synovi pri obvyklých telefonických rozhovoroch. A syn pozoroval s hrôzou, ako sa otcove náhľady stávali každým dňom radikálnejšími. Došlo to tak ďaleko, že sa Matej bál povedať pravdu novinárskym reportérom, ktorí každodenne prichádzali k nemu po správy od tatíčka. Obával sa, že by otca považovali za blázna, a preto sa radšej vyhováral, že otec je chorý a niekoľko dní už netelefonuje.

A tak to už býva na tom svete; keď človek maľuje čerta na stenu, tak sa skutočne objaví. Jednu peknú jasnú noc volal otec syna k telefónu a oznámil mu, že sa cíti veľmi zle, že ho poznanie strašných omylov z posledných rokov tak rozrušuje, že ani spať nemôže. Vraj len teraz vidí, čo všetko sa dalo urobiť pre pokrok ľudstva a neurobilo sa nič.

„Radšej by som sa ani viacej na Zem nevrátil, lebo vidím, ako je všetko sfušované a napraviť to nebudem môcť; som už starý a slabý. Každým dňom sa cítim slabší. Keby sa malo stať, že tu umriem, povedz mojim krajanom, aby sa držali toho, čo som prednášal pred desiatimi rokmi, a že ľutujem, že som sa dal zaviesť na nepravú cestu.“

O dva dni po tomto rozhovore Mateja zasa volal telefón.

„Haló! Tu Matej.“

„Haló! Tu Ján Kosák. Nezľaknite sa, ale s vaším otcom je to zle — veľmi zle“

„Preboha, vari umiera?“

„Utíšte sa len! Má to už za sebou. Umrel bez bolesti, s úsmevom na tvári. Bol som do posledného jeho dychu pri ňom. Položil svoju pravicu do mojej a jeho posledné slová boli: ,Škoda, že som skôr nepochopil — umieram — ako presvedčený komunista. Brat môj Kosák, vráť sa domov — pracuj! — Vám patrí svet — ja už nebudem — nebudem — och — prekliaty buď Mamon — Práci česť…!‘

To boli jeho posledné slová. Keď sa vrátim na Zem, donesiem vám jeho popol.“

Keď ráno prišli novinári, oznámil im Matej Karasík so slzami v očiach, že jeho dobrý otecko opustil tento svet navždy a že pri jeho smrteľnej posteli stál Ján Kosák. Napoludnie vyšli osobitné vydania novín, v ktorých palcové litery hlásali smutnú správu: Karasík mŕtvy!

Biele právo použilo túto príležitosť, aby nenávideným komunistom zas raz zaťalo sekeru do kolena. Písalo takto:

„Najšľachetnejší muž, ktorého svet za všetky veky poznal, dokončil svoje práce — a bojaplný život na cudzej planéte, aby sa odobral na druhý svet, z ktorého niet viacej návratu.

Keby ho neboli banditi násilne odvliekli do cudzieho, jemu nezvyčajného ovzdušia, mohol náš Karasík ešte medzi nami žiť a pre blaho ľudu ešte dlho pracovať. Ale osud chcel, že sa dostal do rúk tovarišovi Jankovi Kosákovi a sivuánskym opiciam. Bohužiaľ nemáme možnosť na to, aby sme Sivuáncov brali na zodpovednosť, ale máme možnosť našim tovarišom komunistom odmeniť sa za ich diabolský skutok. Nečakajme, až nám stromy prerastú cez hlavy, ale chyťme sa do roboty a odrezávajme konáre stromov, nesúcich jedovaté ovocie. Najlepšie by, pravda, bolo, keby tieto stromy boli i s koreňmi vytrhnuté a spálené, aby ani pamiatky po nich nezostalo. Komunizmus nemá na našej Zemi oprávnenosť, musí zmiznúť — pomôžme mu teda, aby sa tak čím skôr stalo. Vykonáme tak pre civilizáciu, ľudskosť a pokrok len dobrý skutok a vyplníme tak to, čo bolo ideálom nášho veľkého Karasíka.“

Na celom svete sa písalo po celý týždeň len o Karasíkovej smrti a koniec koncov bola meštiacka a sociálpatriotická tlač jednotná v tom, že Karasíka komunisti na Sivu beštiálnym spôsobom zavraždili. Nastala krutá perzekúcia komunistov vo všetkých zaostalých štátoch, najmä v Bulharsku, Juhoslávii, Taliansku, Československu, Maďarsku, Španielsku a Poľsku.

Keď sa Kosák dozvedel, čo sa na Zemi robí (mal totiž telefonické spojenie s Moskvou), nahneval sa tak, že utekal hneď k Šiltaovi a prosil ho o zákrok proti banditom na Zemi. Ten sa usmial a keď Kosáka vypočul, vravel:

„Milý kamarát, si horkokrvný; to by bol veľmi drahý špás posielať ta celú eskadru ozbrojených lietajúcich gúľ. My predsa nemáme nijaký záujem na tom, ako si to tam na vašej hlúpej zemeguličke zariadite. Vy sami si musíte urobiť poriadok. Sloboda, ktorá nie je vlastnou krvou vybojovaná, ktorú si masy samy nevezmú, nie je pravá sloboda. My by sme mohli otrokov na Zemi vyslobodiť, ale museli by sme zostať tam a strážiť túto slobodu, aby ju otroci v krátkom čase zasa nestratili. Tak by sa stali našimi otrokmi. A to predsa nechceme. Postraš tú bandu trošku! Povedz im, že prídeš vaľkať! Možno to pomôže.“

„Ale predsa len treba tých banditov potrestať, to musíš uznať.“

„Uznávam. Ale pre nás to nemá zmysel. Práve tak by sme museli na Marse všetko rozbiť, lebo tam sú pomery ešte horšie. A tisíce druhých planét? Čo nás do toho? My sme si to doma dobre zariadili a vy si to môžete podľa svojej chuti zariadiť. Ty, keď sa nechceš vrátiť, môžeš zostať tu.“

„Nezostanem! Chcem bojovať. I tí druhí kamaráti, ktorí so mnou sem prišli, chcú bojovať, aby to šlo na Zemi troška rýchlejšie.“

„Dobre! O tri mesiace pôjde druhá expedícia na niektorú inú planétu a zastavia sa i pri vás. Tak sa môžete dostať domov.“

Kosák išiel do svojho bytu, kde mal teraz dva telefóny, a pristúpil k tomu po Karasíkovi.

„Haló!“

O chvíľu sa ozval hlas: „Haló! Tu Matej Karasík. Kto tam? Ste to vy, pán Kosák?“

„Pravdaže ja. Počúvajte, človeče, prečo nedáte vysvetlenie vašim ľuďom tam na Zemi o smrti vášho otca? Ako som sa dozvedel, píšu všetky meštiacke časopisy, že som ja vášho otca zavraždil. Naše časopisy nám cenzurujú, aby sa ľud nedozvedel pravdu. A vy ste ticho, nedáte informácie, hoci dobre viete, že sa štve proti nám bez príčiny. Čo ste to za človek?“

„Prosím vás, pán Kosák, bojím sa povedať pravdu, veď by za blázna vyhlásili mňa alebo môjho otca!“

„Taaak! To je krásne… báječné! A vzali by vám mastný hrniec… všakže?“

„Som v štátnej službe.“

„Rozumiem. Musíte cigániť, že sú komunisti krvilačné beštie, aby ste nestratili lásku tej smotánky. Ja však prídem a postarám sa, aby všetko vyšlo na verejnosť. Prinesiem rukopisy vášho otca, z ktorých vyjde najavo, ako zmýšľal pred smrťou a čo vám všetko oznámil. Budete mať hrozný škandál.“

Druhého dňa písali meštiacke noviny takto: „Pán Matej Karasík nám oznamuje, že jeho otec sa pred smrťou vyrovnal s komunistami a ich svetový názor uznal za správny. Ak je to skutočne tak, poznamenávame, že sme už dávno pozorovali na pánu profesorovi, ako sa jeho kedysi taký zdravý názor na boľševizmus kalí. No, bol to už starý pán a stal sa napokon detinským. Posledné roky i tak museli zasiahnuť namiesto neho ruky silnejšie, energickejšie. Už dávno sa volalo po dr. Klamárovi, ktorý stojí na výške doby.“




Václav Chlumecký Enšpenger

— bol spisovateľ a publicista, priekopník slovenskej robotníckej tlače, účastník ilegálneho protifašistického hnutia Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.