ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Asi 2400 zemeobčanov malo teda príležitosť pozrieť sa na život sivuobčanov. A keďže Šiltao vec tak rafinovane zariadil, že všetky spoločenské vrstvy dostali možnosť nahliadnuť na sociálne pomery jeho planéty a keďže každá trieda pozerá inými očami, rozmýšľa iným mozgom a cíti iným srdcom, nastal novinársky boj medzi jednotlivými stranami. Európskym vládam stala sa celá vec nepríjemná. Mussolini bol prvý, ktorý sa otvorene postavil proti každému vychvaľovaniu Sivuáncov; napokon zakázal písať o tejto veci vôbec. Bulharsko a Rumunsko nasledovali tento dobrý príklad, takže tam nastal úplný pokoj. Kto sa prehrešil proti tomuto zákazu, dostal neoficiálne bitku a bolo dobre. Tak stáli veci, keď sa profesor Karasík odobral na návštevu k profesorovi Šiltaovi. Ten ho srdečne privítal.

„Čo to má znamenať, pán kolega, že je tak ticho okolo našej guľôčky? Ani živá duša sa neukazuje. Ba pozorujem, že vaši vojaci nikoho nechcú bližšie k nám pripustiť.“

„No áno. V záujme pokoja všetko — áno — v záujme pokoja. Náš ľud nie je tak ďaleko vyspelý, aby mohol správne uvažovať. Mohlo by dôjsť k výtržnostiam.“

„Prečo? My nikoho neštveme proti vašim úradom, ani proti niektorej vrstve ľudu.“

„Zlý príklad kazí dobré mravy. Nebolo dobre, že sme nevzdelaný ľud pustili na vaše predstavenie.“

„Nerozumiem vám, pán kolega. Sú naše mravy horšie ako mravy zemeobčanov?“

„Ale nie! Lenže, rozumejme si dobre. To, čo je u vás dobré, nemusí byť dobré pre nás, lebo my žijeme v celkom iných podmienkach, v inom svete. Možno, že o tisíc rokov budú u nás podobné pomery, ako sú u vás. Ale dnes sa ešte nemôže pomýšľať na to, aby sme vás napodobnili. A vidíte, pán kolega: u nás sú takí ľudia v spodných nevzdelaných vrstvách, ktorí by chceli experimentovať, chceli by niečo nové, nemožné u nás zavádzať, neobzerajúc sa na to, či povstane z toho chaos a uvrhne veľké masy ľudu do strašného nešťastia, tak ako sa napríklad stalo v Rusku.“

„Čo sa stalo v Rusku?“

„Tam nastolili vládu analfabetov nad inteligenciou, následkom čoho nastal hladomor taký strašný, že rodičia piekli svoje deti a jedli ich.“

„To je niečo hrozné! Sú to teda ľudožrúti?“

„Teraz už nie, lebo sa im tento a predošlý rok urodilo dosť obilia a druhých plodín.“

„Predtým mali zlú úrodu?“

„Áno, mali zlú úrodu, lebo nepracovali, len vraždili tých, ktorí si boli zadovážili nejaký majetok. Lúpili a vraždili!“

„Pôjdem sa pozrieť na ten národ.“

„Pardón! Musím vás upozorniť, že na našej planéte sa nemôže len tak cestovať z jednej krajiny do druhej bez povolenia, bez pasu.“

„No a akože som prišiel k vám? Veď som sa nikoho nepýtal. Tak pôjdem aj do Ruska.“

„Neradím vám to. Tam nie ste si istý životom.“

„Nebojíme sa vás, tým menej analfabetov, divochov.“

„Ako sa vám páči. Pardón! Chcem sa vás opýtať, ako dlho sa ešte hodláte zdržať na našej zemi?“

„Vo vašom štáte alebo na vašej planéte?“

„Vôbec na našej planéte. Prečo ste vlastne prišli sem k nám?“

„Študujeme pomery na druhých planétach, tak ako sme už boli aj na niektorých iných.“

„Je to v každom prípade niečo báječné, že ste sa dostali tak ďaleko v ovládaní všehomíru. My nie sme ešte takí vyspelí. Škoda len, že robíte tajomstvá s vašimi vynálezmi, že nám nechcete umožniť, aby sme mohli taktiež cestovať vesmírom a návštevu vám vrátiť.“

„Mohlo by nás to mrzieť. Ako som sa dozvedel, naučili akísi Nemci u vás Japoncov, divochov, ako sa robia vojnové zbrane, lode atď., vycvičili ich inžinierov a keď títo všetko vedeli, pomáhali Nemcov ubiť.“

„Kto vám to povedal?“

„Máme tu u nás jedného vášho krajana i so ženou a synom a ten nám zaopatril mapy vašich štátov a všetky informácie, čo potrebujeme.“

„Ako sa volá ten môj krajan? Môžem sa s ním zoznámiť?“

„Ale áno. Hneď ho zavolám.“ Šiltao otvoril dvere vedľajšej miestnosti a zavolal: „Samideano Kosák, me petas Vu!“ Mladý čiernovlasý muž vstúpil do izby a Šiltao ho predstavil: „Ján Kosák.“

„Á, teší ma! Ja som profesor Karasík,“ vravel pán profesor po slovensky.

„Rozprávajte, prosím, v ido, aby môj priateľ profesor Šiltao tiež rozumel.“

„Bone, bone, sijoro!“

Na Karasíkovi bolo vidieť istú rozpačitosť; rád by Kosáka upozornil, že nemá robiť tomuto neznámemu vyzvedača a radšej sa od neho vzdialiť. Ale musel rozprávať tak, aby aj Šiltao rozumel. Nedalo sa nič robiť. A preto obrátil takto:

„Vy ste tu, pane, už dlhší čas?“

„Celý týždeň.“

„Viete, že je zakázané našim štátnym občanom sem pristúpiť?“

„Viem. Ale vy ste tu tiež. Čo neškodí vám, nemôže škodiť ani mne.“

„Prosím! Ja mám povolenie. Vám to ale bude škodiť. Viete, že vás zatknú?“

„Toho sa nebojím, lebo ja zostanem tu u Sivuáncov. Pôjdem sa pozrieť do Ruska a potom na Sivu.“

Šiltao sa srdečne zasmial.

„Áno, áno, pán kolega! Ja vám Kosáka odnesiem. My sme sa spolu spriatelili. Toho vám nevydám.“

„Následky však bude niesť potom on. Pán kolega, bolo by dobre, keby ste sa do našich zemských vecí nemiešali.“

„Ale čo chcete? Kto sa mieša do vašich prevrátených pomerov? Máte strach, že sa vaši ľudia od nás niečo naučia! Veď naši ľudia tiež sú tu a vidia, ako pekne to máte u vás zariadené.“

„Máme slobodu; sme občania demokratického, národného štátu a sme šťastní.“

„Vy ste šťastný, pán kolega, máte veľký plat a kúpite si všetko, čo len chcete mať. Hráte vo vašej spoločnosti veľkú úlohu; vaše slovo padne na váhu — ste filozof — ste učenec. Prečo by ste neboli šťastný? Odpusťte ale, keď vás uisťujem, že môj priateľ Ján Kosák — a takých je veľa u vás — nie je šťastný, napriek tomu, že je veľmi inteligentný, veľmi šikovný a veľmi čestný. Prečo z takých ľudí robíte otrokov?“

„Otrokov? Ale, prosím úctivo, veď je tu každý úplne slobodný.“

„Veď ste sám vraveli, že Kosák bude zatknutý zato, že je tu u mňa a že vy máte povolenie. Sám ste prezradili, že ľud u vás nesmie poznať celú pravdu. Teraz som už úplne presvedčený, že všetko, čo vy tu o Rusku rozprávate a píšete, je klamstvo. To mi Kosák vravel a vysvetľoval mi aj, prečo to robíte.“

„Pardón, pán kolega! Vy ste učenec, a to vám uznávam, lebo by ste ináč nemohli byť tu u nás, ale naše pomery nepoznáte. Vy nepoznáte psychiku nášho ľudu; s tým sa nedá tak pracovať ako s vašimi ľuďmi.“

„Som troška psychológ, pán kolega, a ten krátky čas, ktorý sa tu zdržujem u vás, mi stačil, aby som poznal, že váš ľud má dobré vlastnosti a že jeho duševné schopnosti sú značné. Zistil som však, že vaša majetná trieda má privilégium na učenosť, že len ona má právo svojich synov dať vzdelávať u profesorov a nepripustí do škôl deti tých, ktorí vykonávajú pre celok užitočnú a ťažkú prácu. A vy to pokladáte, pán kolega, za správne?“

„Ľudská spoločnosť potrebuje učených ľudí a potrebuje robotníkov, ktorí konajú ťažkú prácu.“

Kosák sa nemohol zdržať od zlosti. Pozdvihnutým hlasom sa obrátil na Karasíka:

„Dajte pokoj s vašou učenosťou! Komuže celá tá vaša učenosť osožila? Má z nej celok niečo? Vykladáte vždy len — ja poznám vaše vedecké práce — čo je majetným triedam na prospech a škodí veľkým masám pracujúceho ľudu, že to tak musí byť, že je to tak v samej prírode. S takou učenosťou svet ani o krok nepríde dopredu. Vy ste vlastne zapredanec banditov, ktorí nám vyciciavajú krv.“

„Ďakujem pekne! Nebudeme teda spolu ďalej debatovať.“

„Rado sa stalo. Ani ja nemám chuť dlho sa s vami zabávať, lebo mám dôležitejšiu prácu. Viem, že aj tak by bolo márne vás poučovať, lebo vy nechcete a ani nie ste schopný poznať psychiku ľudu. Ja vás nadostač poznám, viem, že ste ako mladý človek boli troška slobodomyseľnejší, ale len čo vás buržoázia posadila do dobre plateného úradu, len čo ste prestali byť hladný, zmizla vaša slobodomyseľnosť. Majte sa teda dobre!“

Kosák odišiel do svojej pracovne.

„Počuli ste, pán kolega? Robte s takým človekom!“

„Budem s ním robiť. Jeho kritika vašich sociálnych pomerov sa mi zdá znamenitá.“

„Povedzte mi, pán kolega, úprimne, ste pre úplnú rovnosť, chcete, aby nevzdelaný človek u vás mal tie isté nároky, tie isté požiadavky ako vy?“

„Áno, chcem. Prečo nie? My máme všetkého dosť, takže sa každému dostane, čo potrebuje pre svoj blahobyt. Čo by som bol za blázna, keby som chcel, aby sa dobré potraviny skazili, keď ich sám pojesť nemôžem?“

„U vás je taká hojnosť?“

„U vás by mohla byť tiež, keby ste boli rozumnejší. Ale vaša veda — ako Kosák vravel — je len na to, aby sa ničilo a aby bol čím väčší chaos na zemi.“

„Čudujem sa veľmi, pán kolega, že máte také kuriózne náhľady. Ten Kosák, čo vás takto zle informoval, je pravdepodobne zarytý boľševik, zamilovaný do ruských barbarov.“

„Áno, tak je. Lenže barbarstvo je tu a nie v Rusku. Vy ste však zamilovaný do vašej buržoázie.“

„Buržoázia! Už podľa tohto slova vidieť, že ten váš Kosák je boľševik, ktorý by chcel každého zničiť, kto si svojou duševnou prácou nadobudol majetok.“

„On je nepriateľom každého, kto nikdy nepracoval a nepracuje a pri tom z práce svojich spoluobčanov oveľa lepšie žije ako oni.“

„O tom by sa dalo veľa rozprávať. Povedzte mi, pán kolega: Je u vás na Sivu úplná rovnosť? Nie sú u vás rozdiely medzi ľuďmi? Je jeden taký schopný, ako druhý? Pracujú všetci rovnako usilovne?“

„Tak ako u vás nie sú dvaja úplne rovnakí, tak aj u nás má každý človek inú povahu, iné schopnosti, lebo má iné skúsenosti, inú výchovu, inú spoločnosť atď.“

„No, tak vidíte, že rovnosť ani u vás nemôže byť, hoci ste urobili z celého vášho štátu jedinú kasáreň.“

„Nerozumiem vám, čo tým chcete povedať.“

„Chcem poukázať na to, že keď i nie je jeden človek ako druhý rovnako schopný, musí jeden vykonávať ťažkú fyzickú prácu a druhý schopnejší prácu duševnú, ktorá má väčšiu cenu pre celok, a musí byť preto lepšie platená. Vy napríklad by ste pekne poďakovali zato, keby vás rovnako platili a za rovnocenného považovali s takým vojakom práce, ako som ich vo vašom biografe videl.“

„Ale prosím vás, veď som vám už vysvetľoval, že máme všetkého dosť, takže niet príčiny, aby nedostal každý všetko, čo mu treba.“

„Dobre, dobre! Ale vy rozkazujete, nemusíte ťažko pracovať; ste teda pánom a tí druhí sú otroci.“

„Zbadali ste, že ľudia u nás pracujú s chuťou a možno že ste i hneď uhádli, že pracujú pre seba — že niet u nás kapitalistov-zaháľačov. Od toho momentu, ako ste vy a vaši zaháľači toto spozorovali, odvrátili sa vaše sympatie od nás. Natoľko som psychológ, pán kolega. Preto ste zakázali vášmu ľudu všetky styky s nami tak, ako nechcete nič mať s Ruskom. Čo sa však týka ťažkého pracovania jedných u nás a rozkazovania jednotlivcov, musím vám vysvetliť nasledujúce: Ja sám som ešte ako mladý človek tiež tak pracoval, ako dnes pracujú naši mladí ľudia. Vykonal som si svoju povinnosť voči celku a ak dnes „rozkazujem“, robím tak z vôle ľudu, ktorý ma k tomu povolal. Je to čestný úrad a zastupujem ho s radosťou. Nie som povinný ďalej pracovať, ale keďže sa cítim ešte dosť zdravý a viem, že ľud, moji kamaráti, majú dôveru ku mne a želajú si, aby som túto funkciu vykonával, tak ju vykonávam.“

„Vy ste robili ťažkú prácu? Ako ste sa mohli stať profesorom a učencom?“

„U nás musí každý, kto je zdravý, vykonávať telesnú prácu.“

„To je teda otroctvo. Nemyslíte, pán kolega, že je škoda pre celú spoločnosť, keď schopní, talentovaní ľudia pracujú telesne, namiesto aby využívali svoje duševné sily pre blaho spoločnosti?“

„Kto telesne nikdy nepracoval, je nepraktický a jeho duševná práca nemôže mať veľkú cenu pre celok. Základ blahobytu, mravnosti a šťastia ľudu leží vo fyzickej práci, spojenej s prácou duševnou.“

„No my sa aspoň špecializujeme: každý pracuje v inom odbore a každý sa vo svojej práci zdokonalí. Myslím, že je to tak účelnejšie.“

„Vaši mladí ľudia z takzvanej inteligencie a deti zbohatnutých mäsiarov a kramárov sa zabávajú športom; veslujú, dvíhajú železné gule atď., aby nezakrpateli telesne i duševne. A my dvíhame namiesto železných gúľ vrecia s múkou a nakladáme ich do vagónov. U vás by to bola hanba pre tých mladých pánov konať osožnú prácu a u nás by bola hanba sto ráz dohora daromne dvíhať železnú guľu. U nás je práca šport, ktorý si ani jeden mladík nedá vziať. Pravda, u nás nepracuje nikto tak dlho ako u vás, lebo my sme s technikou troška ďalej ako vy. Každý pracuje podľa vášho času asi tri hodiny denne. Viac ani netreba, lebo každý pracuje; nemáme zaháľačov, nemáme lokajov, nemáme na ochranu zaháľačov vyzbrojených strážnikov a nemáme celú hŕbu ľudí, ktorí pracujú neproduktívne: robia zbrane a všelijaký luxus a daromnosti pre zaháľačov. Tri hodiny práce denne každého osviežia a zvyšný čas môže venovať štúdiám alebo duševnej práci.“

„Duševná práca je však i u vás lepšie platená, však je tak?“

„Platená podľa vašich pojmov vôbec nie je. Duševnú prácu vykonáva každý nepovinne a bezplatne len z čistej ctižiadosti.“

„Rád by som videl toho, kto by si nadarmo hlavu lámal!“

„Prosím, tu vidíte mňa a v biografe ste videli mladého lekára-robotníka, ktorý je každú chvíľu ochotný pomáhať svojou radou našim chorým.“

„To nemôžem pochopiť.“

„To však pochopíte, že u vás dámy idú bezplatne opatrovať ranených vojakov?“

„To je láska k vlasti.“

„A čo je to u nás? Lenže my nevraždíme a nerobíme žobrákov! Naša láska k vlasti, čiže k masám ľudu je dokonalejšia, je čistejšia.“

„Všetko je to pekné, ale pre naše pomery sa nehodí váš spoločenský poriadok.“

„Kosák tvrdí, že pracujúci ľud u vás chce mať taký poriadok a že časom aj bude zavedený.“

„No, čo taký boľševik povie, nie je ešte svätá pravda.“

Celá debata bola márna. Karasík nepresvedčil Šiltaa a tento Karasíka. Priateľstvo, ktoré nadviazali spolu na začiatku svojho zoznámenia, sa teraz definitívne rozbilo. Karasík sa chladno odporúčal a odišiel.