ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dňa 29. júla — bolo to v nedeľu — spozorovali ľudia nad Prahou guľu Sivuáncov. Bola síce veľmi vysoko a mohli ju vidieť len tí, čo majú dobrý zrak. Ale ako po telegrafe rozšírila sa po celom meste zvesť, že Sivuánci letia na Prahu. Na uliciach a námestiach stáli zástupy ľudu a pozorovali pohyb gule, ktorá sa stále zväčšovala. Čo to má znamenať? Čo chcú Sivuánci v Prahe? Čím nižšie guľa padala, tým väčšie rozčúlenie sa vzmáhalo ľudu a keď už bola len asi päťsto metrov nad Václavským námestím a Národnou triedou, vznášajúc sa zvoľna k Národnému divadlu, všetko utekalo spopod nej do vedľajších ulíc. Z domov vybehli obyvatelia a utekali pred hroziacou katastrofou. Bola to všeobecná panika: elektrická železnica, autá a iné vozidlá, pohybujúce sa smerom pod guľu, zastali, zato však tie, ktoré sa dostali pod guľu, uháňali ako splašené kone z obvodu nebezpečenstva a obecenstvo v panickom strachu za nimi.

Nestalo sa však nikomu nič. Sivuánci nemali úmysel vyvaľkať Prahu. Guľa si sadla celkom zľahka a pozorne na štyri hromozvody Národného divadla a zostala ticho sedieť. Sivuánci ovládali svoju guľu tak, že mohli jej ťarchu a hnaciu silu vybalansovať až na pol kilogramu.

Tu sa odrazu ozval z gule na všetky strany mocný hlas: „Pražania, nemajte nijaké obavy! Premávka pod guľou sa môže celkom bezpečne obnoviť, Národné divadlo nech svoje predstavenie dnes pokojne uvedie! Ja, profesor Karasík, som tu v guli a žiadam vás o pokoj. Sivuánci sa chcú zúčastniť na predstavení, preto prišli do Prahy.“

Kto pozná Karasíka, bol presvedčený, že počuje jeho tisícnásobne zosilnený hlas. To dobre účinkovalo — ľud sa utíšil a tiež úrady a štátna moc sa upokojili.

Predstavenie Národného divadla sa teda konalo pod guľou a bolo vypredané. Tak účinkovalo silné slovo profesora Karasíka! A veru nik na tomto svete nebol by mohol dať jeho hlasu takú silu ako práve Sivuánci.

Obecenstvo v divadle bolo zvedavé na báječných cudzincov-votrelcov; každý sa obzeral, kedy už prídu. Ale pred začiatkom sa rozšírila správa, že v jednej prázdnej lóži postavili zvláštny malý aparát so zrkadlom a telefónom, obráteným oproti javisku, ktorý má spojenie (bez drôtu) s guľou. Sluha, ktorý prevzal aparát od Kosáka na streche divadla, oznamoval, že aparát sa má po predstavení zaniesť do bytu profesora Karasíka, aby tento mohol počas svojho pobytu u Sivuáncov podávať správy a pokyny a takto per dištanc úradoval nerušene ďalej. Bola to ohromná senzácia!

Poniektorí dotieraví zvedavci chceli sa vtisnúť do lóže a pozrieť si záhadný aparát, ale polícia a divadelní zriadenci im zabránili prístup.

Predstavenie sa začalo. Na programe bola Predaná nevesta.

V guli sedeli Sivuánci v biografe, kde videli a počuli všetko tak jasne, akoby sedeli v lóži divadla. Karasík sedel medzi Šiltaom a Kosákom, vedľa ktorého zaujala miesto jeho žena Anna a osemročný syn Nikolaj.

Karasík mal dobrú vôľu a žartoval v prestávkach s Kosákom a jeho ženou:

„Pán Kosák, máte dobrú ženu; tá s vami pôjde aj do pekla.“

„No, veď sa ona môže na mňa spoľahnúť; ja ju na zlé cesty nezavediem.“

„A vy, pani Kosáková, skutočne máte odvahu a chcete so svojím mužom cestovať až na cudziu planétu?“

„Rozhodne, pán profesor. Čo sa mi môže stať? Veď žena proletára prežije na zemi hrozné veci. Čoho sa môj Janko nezľakne, nebojím sa ani ja.“

„V tomto ohľade vás obdivujem. Vy komunisti máte aj dobré stránky; dalo by sa s vami hovoriť, keby ste neboli predpojatí voči zamestnávateľom, ktorých predsa potrebujete.“

„Nepotrebujeme ich!“

„Ale áno! Potrebujete ich, pani Kosáková, dajte si to povedať! Niekto sa musí starať o to, aby práca bola.“

Kosák, ktorý tento rozhovor počúval, sa len usmieval a nechal svoju ženu samu debatovať s profesorom, lebo si bol úplne istý, že si s ním sama poradí, že sama má toľko zdravého rozumu, než aby sa dala takou úbohou filozofiou pomútiť. A skutočne, odpovedala takto:

„Pán profesor, práce by bolo dosť na našej zemi, ale ľudia nepracujú, keďže zamestnávatelia im nedajú pracovať. Milióny ľudí nemajú riadne byty, nemajú šatstvo, obuv, a predsa nik sa nestará o to, aby sa pracovalo.“

„Lebo robotníci pýtajú vysoké mzdy.“

„Vysoké mzdy? Vy sa nazdávate, že robotníci majú paláce a automobily?“

„To sa nenazdávam. Ale predsa pýtajú viac, ako im za vykonanú prácu prináleží. Tak sa nedá konkurovať s cudzozemskom. To je celá tá vec.“

„Nešťastie je, že máme ešte na zemi cudzozemskú konkurenciu, súkromnú špekuláciu a vlastenčenie. Nešťastie je, že sa nevyrába to, čo treba pre ľud bez zisku, ale robí sa to, na čom špekulanti dobre zarobia a bez čoho by svet mohol byť.“

„To, čo nikto nepotrebuje, to predsa nikto na zemi nevyrába.“

„Ale áno! Ľud si nežiada kanóny, guľomety, tanky; nežiada si kriminály.“

Karasík sa dal do smiechu. „Ale to všetko je predsa potrebné v záujme celku. Bez týchto vecí by sa nedal udržať poriadok a nedalo by sa ubrániť proti nepriateľom.“

„Keby nebolo cudzozemska, nebolo vlastenčenia a súkromnej špekulácie, nebolo by nepriateľov.“

„Milá pani Kosáková, my to nepreinačíme. To bolo tak a bude, dokiaľ nebudeme všetci anjelmi na našej zemi. Nikto, kto je len troška idealistom, nedá si svoju vlasť vziať bez boja.“

„Na Sivu majú celkom iné pomery.“

„Na Sivu možno, ale my sme na Zemi a nemôžeme sivuánske pomery aplikovať na našu Zem. To je absurdnosť.“

„Vy ste nenapraviteľný, pán profesor. Ale, dočkajte len, ešte sa vaše názory môžu zmeniť!“

Karasík sa srdečne smial: „Ani by človek nepomyslel, že ste taká zaťatá boľševička; z vašich očí žiari anjelská dobrota.“

„Práve preto nenávidím zlých ľudí.“

„A mňa tiež pokladáte za zlého človeka?“

„Vás?… Za zlého nie… ale…“

„Nie, len sa vyslovte! Máte ma teda za blázna, ktorý nevie rozoznať zlé od dobrého?“

„U politika je len to dobré, čo mu osoží, aj keď to celému svetu škodí.“

Predstavenie pokračovalo ďalej. Debata profesora s proletárkou sa skončila.

Šiltao a všetci Sivuánci sledovali s veľkou pozornosťou celú hru, hoci nerozumeli ani slovo po česky. Ale keďže im Kosák už vopred vysvetlil celé dejstvo, porozumeli jednotlivé výstupy celkom správne. Po skončení predstavenia dal Šiltao rozkaz odcestovať a o päť minút neskôr ligotali sa nad Národným divadlom hviezdičky; po guli nebolo ani pamiatky. Obecenstvo sa nazdalo, že všetko bol len čudný sen.

Šiltao, Kosák a Karasík sedeli ešte dlho po predstavení a bavili sa o divadle, o dramatickom umení všeobecne a opere zvlášť. Šiltao nemohol pochopiť, aký to má zmysel, keď osoby namiesto rozprávania všetko jedna druhej spievajú, a pýtal sa, či sa v skutočnosti dakedy veci tak odohrávajú. Karasík mu vysvetľoval, čo je to opera, vykladal mu, že je to najvyššia forma dramatického umenia.

„My Sivuánci operu nemáme. Hudba a spev stojí u nás na vysokom stupni; taktiež dramatické umenie pokročilo u nás ďalej ako u vás, ale na takú kurióznu myšlienku u nás nikto neprišiel, aby vybájil spoločnosť, ktorá nevie rozprávať a musí všetko pekne spievať, v ktorej každý svoje myšlienky oznamuje druhým len spevavo. Vy ste predsa len kuriózni ľudia na tejto Zemi!“