ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dňa 1. júna 1944 slávnostne otvorili výstavu marťanskej kultúry. Pražania sa hneď ráno v masách hrnuli na výstavište, lebo každý chcel byť v prvý deň prítomný, aby videl i Sivuáncov, ktorých ohlásili na tento deň ako hostí.

Vstúpili sme hlavným vchodom na rozsiahle námestie pred priemyselným palácom a tu vidíme, ako je celé priestranstvo ohradené živým plotom smrekových stromkov a okrem toho ešte zvonka dva metre vysokou doskovou ohradou (plankou), v ktorej boli malé otvory pre pozorovateľov.

Pristúpili sme bližšie a pozeráme do vnútra jedným takým otvorom medzi doskami a cez korunu mladého smreka.

Marťania boli v plnej práci tak ako doma na Marse; nikto ich nerušil a hoci počuli, že zemskí ľudia tam za stenou hovoria, nevšímali si to, nemali ani tušenia, že tisíce očí pozoruje ich počínanie, že sú objektami výstavy pre zemských občanov.

Výstavný komitét im dal k dispozícii materiál, taký aký sa nájde na Marse: celé smrekové a brezové stromy, ľan, tehlovú hlinu, skaly atď. a oni sa pustili do stavania „domu“ zo skál a tehál pre svojho božského Klimoviča, ktorý sa od nich dal titulovať Liliči, čo znamenalo „Svetlo“, a do stavania „hušu“ (domu z dreva) pre seba, tak ako mali doma. Tak nám to vysvetľujú tlačené plagáty vylepené na doskách steny.

Klimovič majestátne vystupuje a dáva rozkazy. Štyria Marťania okresávajú strom svojimi primitívnymi sekerami z ostro brúsených čiernych kameňov. Ťažká, namáhavá práca! Ale Marťania rúbu usilovne, až sa potia, hoci sú úplne nahí. Utierajú si z tvárí rukami pot a oddychujú len vtedy, keď sa Klimovič od nich vzdiali a je k nim obrátený chrbtom. Máme pred sebou poloopice už v otroctve a môžeme si veľmi živo predstaviť, akým smerom sa bude vyvíjať spoločenský život na Marse v budúcich storočiach.

„Liliči! Liliči!“ zaznie prenikavý hlas jednej poloopice, ktorá robí tehly. Klimovič sa obráti a približuje sa k nej. My utekáme bližšie k miestu, aby sme mohli pozorovať, čo sa tam robí. Všetko uteká za nami. Podarilo sa nám dostať sa skôr k jednému okienku, kým neboli všetky na tomto mieste obsadené. Marťanský robotník či otrok sa Klimoviča niečo devótne pýta a ukazuje mu piesok, ktorý drží na dlani. Ten mu s učenou tvárou dáva ponaučenie, ako to má upotrebiť, a zrejme ho pokladá za použiteľný.

Otrok-robotník si kľakne a mieša piesok do hliny; je až po lakte a po kolená zamazaný hlinovačkou, ba i na chlpatom bruchu mu visia kusy hliny. Ako však vidieť, je celý šťastný, že ho boh „Svetlo“ tak láskavo vypočul a nenakopal ho za smelosť, že ho zavolal.

Na inom mieste vidíme štyroch vojakov cvičiť pod komandom akéhosi oficiera. Ich zbraň pozostáva z drevenej bakule, ktorá sa nazýva (ako čítame): „mafu“. Je to krátka, hrubá palica z veľmi tvrdého dreva, ktorej jeden koniec je opatrený hruškovitou hlavou vo veľkosti päste, takže predstavuje primitívnu, masívnu piku. Do zeme zasadený hrubý kôl z mäkkého dreva predstavuje nepriateľa a zo vzdialenosti asi tridsať metrov hodia všetci štyria vojaci odrazu svoju mafu proti nemu. A hľa! Všetci štyria trafili. Štyri piky trčali v drevenom nepriateľovi: jedna v hlave, druhá v srdci, tretia v bruchu a štvrtá v nohe. Tak si to vojaci rozdelili, že nepriateľ bol na celej čiare zničený. Nasledovali „handgriffy“ s mafu. A tu sme mohli pozorovať, že Marťania sú báječne šikovní v používaní svojej zbrane a že by boli pre zemského občana, nemajúceho pri ruke strelnú zbraň, strašne nebezpečným nepriateľom.

Vojaci sú v uniformách pozostávajúcich z kožených opaskov, od ktorých visia husto vedľa seba dlhé tmavobelasé lesklé perá, a z koženého diadému, okrášleného podobnými, ale krátkymi perami. To je všetko. Nohavice, topánky, košele alebo kabáty, to by bol luxus, ktorý obyčajným vojakom nepristane. Len veliteľ má okrem spomínanej rovnošaty ešte akýsi kožený lajblík bez rukávov a je očividne veľmi hrdý na svoj čestný kabát, aký nosia len bohovia, králi, vojvodcovia a kňazi, alebo aspoň donedávna nosili. Vyvolení nosia už niekoľko rokov kabáty s rukávmi, ako vidíme u boha Liličiho, u Brikopučiho alebo Paukupana.

Liliči si sadol na prútenú lavicu na štyroch koloch vrazených do zeme, za stôl uchystaný podobne a prezeral prísnym okom svoj národ. Pre tento významný deň bol zvlášť nádherne vystrojený v celom ornáte. Mal čisté plátenné nohavice, dlhé až po kolená, košeľu s rukávmi, ktorá bola pri krku a na prsiach zviazaná povrázkami, a kabát si švihácky prehodil cez jedno plece. Na hlave mal koženú čapicu ozdobenú peknými farebnými perami. Dlhá šedivá brada mu visela na košeľu a šedivé riedke vlasy na chrbte cez kabát.

Stará pani vedľa nás, ktorá dlho ticho pozerala na život občanov cudzieho sveta vnútri ohrady, odrazu vykríkne: „Božemôj drahý! On je to! Milé deti, nezľaknite sa, ale Liliči je váš otec. Ako sa teraz usmial, tak som ho s istotou poznala. On je to — on, on, on!“ a potom sa dala do plaču.

„Neplač, mama! Len keď je tu. Zato nič, že tak vyzerá. Bol dlhé roky medzi divochmi, nemôže byť vystrojený elegantne podľa našej módy. Tarzan medzi opicami ani tak nevyzeral. Keď príde medzi nás, hneď sa premení na zemského občana,“ utišoval najstarší syn Jozef matku. František, Otto a Božena mu pritakávali. Potom celá rodina utekala do priemyselného paláca, aby dala vyvolať svojho drahého tatíčka. Indiskrétni sa ponáhľali za nimi, aby boli prítomní radostnej scény. My však sme si šli do pavilónu obzrieť výstavu marťanských výrobkov, nástrojov a zbraní.

Tu vidíme ihly z rybacej kosti; nože, sekery, kladivá z čierneho kameňa; nástroj podobný motyke z dreva; poháre z mušlí s drevenou nohou; nádoby z veľkých orechov; kresby na kožu a na skaly, predstavujúce človeka, strom, rybu, vtáka, štvornohé zvieratá, chrobáky, motýle, kvetiny; všetko tak primitívne znázornené, akoby to asi naše päťročné dieťa kreslilo. To sú však práce marťanských umelcov. Podľa všetkého, čo tu pred sebou máme, vidíme, že kultúra Marťanov je ešte na tom najnižšom stupni vývinu. Výrobky z hliny, ako sú tu pred nami: taniere, poháre, misy, ktoré, hoci nie sú pekne okrúhle, podobajú sa našim: sú vypálené a majú glazúru. To sú výrobky z posledných rokov pod vplyvom Klimoviča a nájdu sa len u jedného kmeňa.

Marťania budú potrebovať aspoň päťtisíc rokov na to, kým budú mať pušky a kanóny a kapitalistický poriadok. Majú teda všetky stupne vývoja ešte pred sebou, zatiaľ čo my, zemskí občania, dopracovali sme sa už k najvyššiemu stupňu: k spoločnej výrobe hodnôt a k spoločnému užívaniu všetkého, čo príroda a spoločná práca dáva ľudu. Na Marse budú ľudia premýšľať, najbystrejšie hlavy budú pracovať po tisíce generácií na zlepšovaní vraždiacich nástrojov a my im nemôžeme pomôcť, musíme nechať vývinu slobodný priebeh. Budú trpieť, ako sme my trpeli, až prirodzeným vývinom dospejú ta, kde sme my dnes, kde budú i oni v múzeách pozerať si kanóny, granáty, šrapnely a obrazy otrokov pri práci a v bitke a obrazy pánov pri stole.

Tam je to budúcnosť — u nás minulosť… Čo predpovedal Bellamy na rok 2000, my sme sa dožili už roku 1944.