ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V súhvezdí Orión vidia naši hvezdári dobrými ďalekohľadmi maličkú hviezdičku (šiestej veľkosti), ktorá vyzerá dakedy červená a dakedy zelená. Je to dvojité slnce Pyrho-Zorse, okolo ktorého sa pohybuje pre nich neviditeľná planéta Sivu, rodná zem našich známych obrov.

Guľa letela tisíc ráz rýchlejšie ako elektrická iskra, lebo Sivuánci vedia využiť na jednej strane príťažlivosť (gravitáciu) planét, okolo ktorých viedla ich cesta, a na druhej strane silu negatívneho magnetizmu, pomocou ktorého sa môžu od planét vzďaľovať.

Pri použití príťažlivosti je veľké nebezpečenstvo zrážky s meteormi, ktoré sa vo veľkom množstve túlajú všehomírom, a preto majú Sivuánci v guli zvláštny citlivý aparát, ktorý už z ohromnej diaľky signalizuje približovanie sa sebamenšieho meteoru. V tomto prípade pomocou negatívneho magnetizmu sa zadrží náraz a dvaja vandrovníci sa vyhnú jeden druhému na slušnú dištanciu.

Sivuánci sa šťastlivo približovali k svojmu domovu, kde ich obyvateľstvo, ktoré bolo telefonicky informované o návrate profesora Šiltaa a jeho spolucestovateľov, s veľkým záujmom očakávalo.

Šiltao upozornil Kosáka a Karasíka, že sa guľa prevrátila: „Vidíte, pred niekoľkými minútami sme videli Sivu nad nami a teraz je pod nami.“

Títo si nemohli vysvetliť, ako je to možné, že odrazu je Sivu na celkom inej strane.

„Priblížili sme sa tak blízko k Sivu, že nás už priťahuje. My naň padáme. Zato sa naša guľa obrátila spodnou stranou, na ktorej stojíme a ktorá je ťažšia ako vrchná čiastka, oproti Sivu. Stojíme teraz oproti Sivu správne, kým pred niekoľkými minútami viseli sme hlavami obrátení dolu k nemu. Zato však je Zem teraz nad nami práve tak, ako Mars, Neptún, Saturn, Urán, Venuša a druhí jej bratia a sestry, ktorí boli pod nami.“

„Je to báječné, cestovať tak všehomírom, že človek ani nepozoruje, keď sa obráti horenôžky,“ žartoval Karasík.

„Keby sa vám i rozum prevrátil horenôžky, pán profesor, bolo by veľmi dobre.“

„Čo tým vlastne chcete povedať?“

„Že na našej Zemi je všetko prevrátené, že chodíte po hlavách a neviete o tom nič.“

„Keď sa na vec pozerám z diaľky, skutočne vidím, že by u nás všeličo mohlo byť lepšie zariadené. Ale jednotlivec na tom nemôže nič zmeniť. Každý sa musí prispôsobiť tej atmosfére, v ktorej žije.“

„A my komunisti sa budeme starať o to, aby sa atmosféra rýchlo premenila.“

„Pán Kosák, ja proti vám, otvorene povedané, nemám nič. Ale vžite sa len do mojej situácie a uznajte, že panujúca trieda nepripustí, aby som konal inakšie. Keď ja nebudem pracovať v jej duchu, urobí to iný; a možno ešte horšie. Tak čo chcete?“

„Vidím, že ste na dobrej ceste.“

„Tak môžem hovoriť s vami tu, ďaleko od Zeme; na Zemi by to nešlo.“

„Vy máte zvláštne zásady. Na Sivu budete Sivuáncom, na Zemi chuligánom.“

„Podľa atmosféry, v ktorej žijeme.“

„To je; však, dovoľte, pán profesor, bezcharakternosť!“

Šiltao zvolal: „Sme na Sivu, nad hlavným mestom Delúmom.“

Guľa padala teraz len pomaličky. Dolu sa už dali rozoznávať domy, záhrady, ulice, rieky a mosty.

Guľa klesala k zemi, totiž k sivuzemi, a ostala konečne ticho sedieť na šiestich ohromných kovových stĺpoch stojacich na obvode vydláždeného okrúhleho priestoru. Jeden od druhého boli vzdialené asi štyridsaťmetrov. Vystupovali. Po širokých schodoch kráčali Šiltao a Kosák so ženou a synom; za nimi Karasík medzi našimi farebnými krajanmi a naostatok celá posádka gule a konečne ako najostatnejší išiel neistým krokom zajatec-trestanec doktor Šeben sťa stratená ovca. Nikto sa oňho netrápil.

Sivuánci, už vopred telefonicky informovaní o návrate Šiltaa, pripravili jemu a jeho družine slávnostné privítanie. Zo všetkých končín Sivu prišli priatelia profesora a členov expedície, prišli učenci. A hlavné mesto tejto planéty, kde teraz guľa stála na svojom prístavišti uprostred veľkého parku (Šiltaopark), nedalo si ujsť túto príležitosť, aby svojmu znamenitému spoluobčanovi a rodákovi preukázalo svoju úctu. Ale aj radosť nad tým, že Delúmčan Šiltao to je, ktorému sa prvému podarilo cestovať všehomírom.

Veľké auto, do ktorého by sa zmestilo pohodlne päťdesiat osôb, ozdobené nádhernými kvetmi a červeným baldachýnom, pohybovalo sa pomaličky parkom a hlavnou triedou k palácu ľudového zhromaždenia. Šiltao sedel medzi zemskými občanmi, medzi cudzími tvárami, ktoré Sivuánci rozoznávali jednu od druhej len podľa farby. Rasové rozdiely vo výraze tváre nerozoznávali, tak ako nám zdá sa byť jeden černoch úplne podobný druhému. A všade celou cestou privolávali ľudia Šiltaovi a jeho spolupracovníkom na slávu. Tu i tam však bolo počuť volať: „Vivez la terani!“ Kosák sa prekvapene pýtal Šiltaa: „Ako je to možné, že už nám privolávajú v zemskom jazyku na zdravie, keď sme len teraz prišli? Kto ich to naučil?“

„To akiste niektorý z našich ľudí telefonoval, ako vás majú privítať.“

Kosák sa obrátil ku Karasíkovi a k Šebenovi, ktorý sedel vedľa šoféra: „Vidíte, Sivuánci sú oveľa zdvorilejší ako vy. Ale, pravda, tí sa vašej kultúry nenaľakajú! Naopak. Budú sa smiať, ak im vysvetlíme, ako hlúpo je všetko u nás zariadené, a vy dvaja, že máte také tvrdé hlavy — také tekvice — do ktorých moderné zmýšľanie nemá prístup a navzdory všetkému, že sa pokladáte za strašných mudrlantov.“

„Ešte nič nemôžeme rozprávať. Ani ja, ani vy tunajšie pomery nepoznáme,“ odpovedal Karasík.

„Tak len študujte, pán profesor! Ja tiež budem študovať. Ale potom doma mi nezakazujte povedať pravdu, keď vy sám ju nebudete chcieť vypustiť cez zuby!“

„Ja milujem zlatú pravdu.“

„Áno! Ale viac zlato ako pravdu!“

„Na urážky nebudem odpovedať.“

Čo sa zdalo Kosákovi hneď prvý deň nápadné, bolo, že ulicami mesta nepremávali takmer nijaké vozidlá. Šiltao mu vysvetlil, že vozidlá všetkého druhu sa v meste pohybujú pod zemou.

„To by bolo pekné, aby u nás niekto chcel plnou parou uháňať ulicami a trúbiť, smrad a prach robiť! U nás nemôže, tak ako u vás, jeden človek pre svoju zábavu obťažovať tisíce ľudí. A potom, ani nemáme takých surových, nehanblivých ľudí, ktorí by si to dovolili; nemáme keťasov, nemáme bohatých zlodejov. U nás je dovolené len hasičom, záchrancom, lekárom a úradným osobám v nevyhnutných prípadoch ísť rýchlym tempom na automobiloch. A keď vtedy zaznie signál, každý ochotne odstúpi nabok, lebo je úplne istý, že automobily nezneužívajú darebáci, povaľači, ale že sa tu v záujme celku niekto ponáhľa, aby niečo zachránil, čo by ináč bolo stratené,“ hovoril Šiltao.

Kosák zlostne hrozil päsťou hore k nebu, kde sa domnieval, že je naša Zem, ktorá však bola v tom čase pod ním. „Počkajte len, banditi, ani u nás už dlho nebudete robiť smrad a krik po uliciach; nebudeme pred vami utekať nabok, aby ste nás neprešli! Naučíte sa chodiť pešo a naučíte sa i poctivo pracovať, keď to ináč nepôjde. Potom budete zdravší, a my tiež, keď nám budete pomáhať pri práci. Budete sa potiť od začiatku, lumpi mizerní, kým tú masť, ktorá sa vám nasadila, nestratíte, ale bude to pre vaše blaho telesné i duševné. Len trpezlivosť — čas sa blíži — —“

Šiltao sa zasmial a potom povedal: „Nerozčuľuj sa, kamarát! Len chladnú krv! Všetko treba vyrátať vopred, ako musíte postupovať proti vašim zbojníkom, aby sa zbytočne nestratil ani jeden život. U nás sa naučíte všeličomu, čo vám bude osožné, čo vaše víťazstvo zabezpečí. Panstvo kapitalizmu sa už u vás nemôže dlho udržať. Neudržalo by sa ďalej ani keby vás komunistov nebolo. Neudržalo by sa ďalej, ale nastala by anarchia, zabíjal by jeden druhého. Vy ste povinní na to, aby ste udržali poriadok, keď sa zrúti staré zriadenie, a aby ste potom prevzali vládu do svojich rúk.“

Auto zastalo na veľkom námestí pred krásnym palácom. Zastupiteľstvo mesta privítalo Šiltaa a jeho družinu, ktorá vystupovala z dvoch ďalších automobilov, a zaviedlo celú spoločnosť i s rôznofarebnými zemeobčanmi do nádherne ozdobenej dvorany, kde bol pripravený spoločný obed asi pre päťtisíc ľudí.

Čisto bielo vyobliekaní obri nosili na stoly pokrmy.

„U vás sú čašníci všade v bielom obleku?“ spýtal sa Karasík Malisaka, ktorý sedel vedľa neho.

„Kuchári sú obyčajne v bielych háboch,“ odpovedal tento.

„Tak je to u vás? Kuchári obsluhujú sami hneď aj hostí?“

„U nás je to tak zariadené, že mladí ľudia, ktorí sú pridelení k potravinárstvu, musia za nejaký čas umývať riady, potom začas obsluhujú a potom sa dostanú k vareniu do kuchyne.“

„Aha, to je tretí hodnostný stupeň.“

„Áno. Vtedy má tento mladík už prvú skúšku za sebou.“

„Akú skúšku?“

„No, predsa musí navštevovať školu, kde sa učí poznávať potraviny, aby niekoho neotrávil jedovatými hubami alebo skazeným mäsom; musí vedieť, z akých chemických prvkov každá potravina pozostáva, čo je výživné a čo nie, čo potrebuje človek jesť, aby zostal zdravý atď. A keď už to všetko vie, učí sa variť podľa tých, ktorí už majú druhú alebo tretiu skúšku.“

„A ten, ktorý už má tretiu skúšku, čo je ten potom?“

„Ten je napríklad šéfom tejto jedálne.“

„No ale ten predsa nevarí.“

„Nevarí, ale dozerá na to, ako sa varí, a poučuje kuchárov.“

„A pred kým sa robia skúšky?“

„V kuchárskej a potravinárskej akadémii pred profesormi.“

„Tak vy máte profesorov, ktorí sa zaoberajú varením? To je komické!“

„Prečo komické? Komické je u vás, že máte doktorov a profesorov, ktorí sa starajú o vás až vtedy, keď už máte žalúdky pokazené, a to sa ešte starajú len o tých bohatých, chudobných nechajú pomrieť. U nás má každý, kto pracuje, nárok na dobrú, výživnú stravu a lekársku opateru, ktorá spočíva hlavne v tom, aby zostal zdravý. Varenie je teda u nás veľmi dôležitá veda. U vás však varia ženy, hoci úplne nevzdelané — analfabetky — a v každom dome; ba v niektorom dome, i v desiatich alebo i viacerých kuchyniach každá pre dve-tri osoby. To je komické! Nemá nič, okrem niekoľkých zemiakov, kapusty, niečo múky, niekoľko deka masti a má variť pre deti! Najprv si však musí na tie zemiaky niekde zarobiť a potom z hory kus dreva priniesť, ktoré „ukradne“ boháčovi. Máte to vy krásne zariadené! U nás sa varí len vo veľkom. Tým sa ušetrí veľa pracovnej sily a nespáli sa daromne drevo.“

„A čo potom robia u vás ženy?“

„Ženy? Tie majú dosť roboty s deťmi: sú vychovávateľkami, učiteľkami, opatrujú chorých; niektoré sú tiež v kuchyni a niektoré šijú bielizeň a šatstvo atď. Ale všetko vo veľkom — nič tak neprakticky, nešikovne v malom ako u vás.“

„No áno, to máte dobre zriadené.“

Jedlo bolo na stole. Šiltao upozornil Karasíka, aby sa mu páčilo jesť. Ten si vzal z veľkej oválnej misy na tanier rezeň; príjemná vôňa mu dodávala chuť do jedla. Bola to akási zajačina v delikátnej omáčke, ktorá Karasíkovi pripomínala pozemské maslo, slaninu, citrón a jemné korenie. Mäso bolo mäkké, chutné, takže si vzal ešte jeden rezeň. Po tom nasledovali ryby, rôzne pripravené, takže každý si mohol vybrať podľa svojej chuti. Boli ryby smažené, pečené na ražni a bolo i sekané rybacie mäso v kusoch ako malé žemle. Nasledoval múčnik, podobný našim makarónom, ktoré boli však asi pol druhého centimetra hrubé a plnené žĺtkami vajec sivuánskeho domáceho pštrosa. Ďalej bola polievka, v nej chutné kúštiky mäsa z dajakého vtáka, a naostatok ovocina, ako sme ju už poznali v guli pri pohostení poručíka Vykoukala.

Karasíkovi chutilo znamenite, čo aj otvorene povedal: „No, veru musím uznať, že variť viete dobre. Ale pre všetkých iste tak nevaríte.“

„Tak sa varí pre všetkých. Veď by slušnému človekovi nemohlo ani chutiť, keby vedel, že druhí hladujú alebo že nemajú takú riadnu stravu ako on. To je možné len u vás na Zemi.“

„A jesto pre všetkých dosť?“

„Keby nebolo, museli by všetci žiť skromnejšie a nielen časť. Ale my máme živnosti dosť pre všetkých.“

„U nás nie je taká hojnosť.“

„A zato jedia jedni trojnásobne a druhí nič?“

„No nič — to práve nie — ale chudobný musí žiť skromnejšie ako ten bohatý.“

„U vás chudobní skutočne hladujú; ja som to počul na Zemi.“

„To je prehnané! Ja som to nepočul.“

„To ste veru zle informovaný. Vy teda nemáte ani tušenia, ako žijú nezamestnaní a starí práceneschopní ľudia na vašej planéte? Ako je možné, že o tom neviete? Sú u vás dva od seba oddelené svety, že jeden nepozná druhý?“

„Nie je to také zlé, ako si to vy predstavujete. V čase svetovej vojny bol nedostatok, ale teraz sa už pomery značne zlepšili.“

„Pre vás a pre boháčov sa zlepšili, to je pravda, ale pre pracujúci ľud je čím ďalej horšie u vás na Zemi. Presvedčil som sa i o tom, videl som tú biedu na vlastné oči, že som musel zaplakať nad nešťastnými pozemskými otrokmi. A vy to všetko nepoznáte — ste učenec a neviete, čo sa robí na Zemi, alebo nechcete vedieť. To je veľmi smutné, pán profesor!“

Karasík sklopil v rozpakoch oči, nevedel, čo má odpovedať, a preto vstal a pozeral oblokom na námestie.

„Koľko obyvateľov má Delúmo?“ spýtal sa.

„Asi päťdesiattisíc podľa vášho počtu.“

„A to je hlavné mesto?“

„Áno, je to najväčšie mesto na Sivu.“

„My máme mestá s miliónmi obyvateľov.“

„Veď som to videl. Vy máte všetko tak nezmyselne zariadené. Na akého čerta sú také veľké mestá?“

„Sú tam úrady, školy, veľké priemyselné podniky, obchody, vojsko. Veľké mesto je srdce celej krajiny. Tu sú i divadlá, múzeá, rozličné zbierky, knižnice, zverinec, akváriá, botanické záhrady; je tu vláda, ministerstvá, cudzie vyslanectvá. Tu prúdi život, tu je nazhromaždené bohatstvo z celej krajiny.“

„Zato na malých dedinách sú len chatrné chalúpky, hnojnice a maštale a popri tom ako jediná zábava každú nedeľu farárova kázeň v kostole.“

„Ani vy nemáte v každej dedinke múzeum, akvárium, divadlo, koncerty, bibliotéky atď.“

„My také chudobné dedinky vôbec nemáme; my máme po krajinách rozdelené veľké poľnohospodárske osady, kde sú vily pre rodiny a veľké domy s izbami pre mladých slobodných ľudí. Tu sa združujú cez leto, kým je v poli robota, a na zimu idú späť do mesta študovať alebo pracovať v priemyselných závodoch.“

„To bude asi každý chcieť študovať.“

„Zväčša je to tak, každý by rád bol vzdelaným človekom.“

„Lebo sa má lepšie, má lepší život.“

„Lepší život, ako to vy rozumiete, nemá, ale má väčší pôžitok z toho, že sa duševne zdokonalil, že vniká do tajomstiev prírody a poznáva jej krásy.“

„Čo ste vy študovali, pán Malisako?“

„Môj odbor je botanika.“

„V akom postavení ste vo vašej spoločnosti?“

„Pracujem na poli ako každý druhý tri hodiny denne a potom mám jednu hodinu prednášku o botanike. Ostatný voľný čas využívam na štúdium.“

„Nebolo by múdrejšie, keby ste štyri hodiny prednášali a druhý namiesto vás štyri hodiny pracoval na poli?“

„Ako by som k tomu prišiel, aby som musel celý deň sedieť v izbe a druhý by si bol na čerstvom vzduchu a radoval sa pri poľnej práci?“

„Vy rád pracujete na poli?“

„No, pravdaže! Celú zimu sa teším na leto.“

„A čo robíte v zime?“

„Pracujem tri hodiny denne v závode, kde sa robia látky na šaty, a tri hodiny počúvam prednášky na vysokej škole.“

„A čím budete, keď vyštudujete?“

„Keď neprepadnem, budem profesorom.“

„Potom už nebudete robiť na poli.“

„Ale áno, budem robiť! To si nikto u nás nedá vziať, dokiaľ je mladý. A verte mi, pán profesor, telesná a duševná práca sa musí striedať, lebo ináč nestojí ani prvá, ani druhá za nič. Čo by to bol za inžinier, ktorý nevie vziať do ruky kladivo alebo pilník; čo by to bol za architekt, ktorý sám nevie položiť tehlu na tehlu; čo by to bolo za —“

„Ale dovoľte! Architekt nebude hádam sám vykonávať murársku robotu, ten musí celú stavbu viesť, musí byť všade.“

„Celý deň nemusí ani u vás architekt behať po stavbe. Stačí mu raz denne prejsť a dať rozkazy palierom. Sám však chce tiež telesne pracovať, aby zostal čerstvý, obratný a zdravý.“

„A kedy robí plány?“

„V zime, keď sa nestavia.“

„No áno, u vás je všetko celkom iné ako u nás.“

Po obede išiel Šiltao s Kosákovou rodinou a Karasíkom mestom a vysvetľoval im rozličné zariadenia.

Nápadné bolo, že nikde v celom meste nevideli nijaké obchody, nijaké výkladné skrine, čo si Kosák a jeho žena hneď vedeli vysvetliť, ba i osemročný synček Nikolaj uhádol, že budú asi veľké skladištia, kde možno všetko dostať, ale profesor Karasík nemohol pochopiť, že by mohol jestvovať svet bez obchodov, že u nich niet peňazí, a preto ani obchodov, obchodníkov, keťasov a zlodejov.

„Prosím vás, pán profesor, keď potrebujete napríklad nový klobúk, idete do skladišťa a jednoducho si ho vezmete?“ pýtal sa Karasík.

„Áno. Vezmem si klobúk, ktorý sa mi páči, a tam mi úradník v mojej legitimačnej knižke preštikne sumu, čiže poznačí, koľko som si na svoje konto vybral,“ odpovedal Šiltao a ukazoval knižku s fotografiou a kupónmi, kde boli na dvoch listoch samé stovky, desiatky na štyroch a na desiatich listoch jednotky; ďalej bolo dvadsaťštyri listov s desatinami a dvadsaťštyri so stotinami. Na každom liste bolo dvesto osemdesiatosem perforovaných známok, čiže dvanásťkrát dvadsaťštyri, dve sivuánske stovky.

„Celkom jednoduchá vec, pán profesor: klobúk stojí dvadsaťpäť „pyrvanov“, čiže dvadsaťpäť pracovných hodín; toľko práce bolo treba na jeho výrobu.“

„A kto zaplatí, keď sa smiem spýtať, prácu úradníkov a vašu duševnú prácu?“

„Všetko je v tom zarátané.“

„A kde vezmete prostriedky pre svojich invalidov, starcov a chorých atď.?“

„Všetko je v tom zarátané.“

„Dane sa u vás neplatia?“

„Načo taký ťažkopádny aparát? Predavač vyberá hneď i daň, keď niečo vydá.“

„A keď niekto málo kupuje, keď svoje kupóny nespotrebuje?“

„Vtedy je to šľachetný človek, ktorý prenecháva zvyšok celej spoločnosti. Daruje niečo zo svojho oprávneného majetku druhým.“

„Teda u vás si človek nemôže niečo odložiť, aby na staré roky čosi mal?“

„Na staré roky dostane práve toľko, ako dostal na mladé. Ja napríklad dostávam toľko ako každý mladý, ktorý pracuje.“

„No, pre pánaboha! Veď vy predsa pracujete. A ešte popritom ako! Pracujete duševne! Vy by ste mali dostať desať, alebo sto ráz toľko, ako obyčajný robotník.“

Šiltao sa pustil do hlasitého smiechu; tak ho Karasík rozveselil svojou malichernosťou, že nemohol dlhý čas ani rozprávať.

„Čo by som s tými kupónmi robil? Veď by som to i tak vrátil celku bez použitia. Nemám desať, alebo sto žalúdkov a hlavu mám tiež len jednu, tak mi stačí jeden, alebo dva klobúky.“

„No všetko jedno, ale zaslúžite si viac!“

„Viac ako potrebujem — načo by mi to bolo? Nie som predsa blázon.“

„Vy nemáte väčšie požiadavky ako obyčajný robotník?“

„Nemám.“

„Kto má potom kupovať obrazy, sochy a iné práce umelcov? A každý jednoduchý človek nemôže predsa dostať toľko kupónov, aby podporoval umelcov.“

„Bola by to škoda, aby jednotlivec len sám pre seba vo svojom byte skrýval umelecké diela. Tie musia byť majetkom celku; každý musí mať z nich pôžitok. Všetky verejné miestnosti sú ozdobené umeleckými dielami, ako ste to videli dnes v jedálni.“

„Videl som tam krásne obrazy a sochy, áno. Ale povedzte mi, pán profesor, čo dostane umelec za svoju prácu a za svoju geniálnosť?“

„Legitimáciu, tak ako ja, a k tomu úctu svojich spoluobčanov.“

„To je veru málo! To asi nebudete mať veľa umelcov. Ktože by sa namáhal, aby vynikol, keď môže mať ten istý plat pri obyčajnej práci!“

„Strašne sa mýlite, zemský občan. Každý Sivuánec je ctižiadostivý, chce nejakým spôsobom vyniknúť, aby podľa toho dostal hodnostný stupeň. A viete, že u nás nikto nedostane vyšší hodnostný stupeň bez zásluhy, a preto každý, kto ho dostane, môže byť hrdý? Ktože by sa nechcel stať človekom vyššieho stupňa? Nemôžete to pochopiť?“

„Mladý umelec teda musí u vás i telesne pracovať?“

„Keď je skutočne hotový umelec, vtedy nemusí, ale on chce telesne pracovať a pracuje, aby sa občerstvil. Práca je u nás šport, a ani jeden mladý človek, ako som vám už raz hovoril, nedá si vziať právo na prácu.“

„Dobre teda. Ale povedzte mi jedno: Nemáte vy nijaký súkromný majetok? Nemáte knižnicu, drahocenné náradie, zbierky, skvosty a podobné veci, ktoré iný nemôže mať?“

„Práve sme neďaleko môjho bytu, ukážem vám celý svoj súkromný majetok.“

Vstúpili do paláca, v ktorom mal Šiltao svoj byt, pozostávajúci zo spálne, pracovne a kúpeľne.

„Máte peknú knižnicu, pán profesor; takú zaiste každý nemá.“

„Kto nechce, ten ju nemá; ale každý má možnosť si ju nadobudnúť.“

„Viete však, čo ma zaráža? Nemáte nijaký salón. Čo keby ste dostali dvadsať hostí, kdeže ich usadíte.“

„To je veľmi jednoduchá vec. Teraz vás zavediem do salónu. Prosím, ráčte so mnou ďalej!“

Šiltao zaviedol svojich hostí do veľkej dvorany, nádherne vyzdobenej umeleckými prácami.

„Tu môžem usadiť i tisíc hostí. A hneď vedľa máme ešte päť menších salónov, máme spoločnú veľkú knižnicu a spoločný veľký zábavný salón.“

Šiltao zaviedol hostí do tohto zábavného salónu. Tam bola veľká spoločnosť. Na jednej strane pri dlhom stole sa debatovalo, pri druhých stoloch sa hrali rôzne hry, i hry podobné šachu. Keď Šiltao so svojimi hosťami vstúpil do salónu, privítal ho hlučný aplauz a zemeobčania sa stali predmetom diskrétneho pozorovania, pri ktorom však zábava pokračovala nenútene ďalej.

Šiltao ukázal hosťom ďalšie miestnosti paláca a tiež i veľkú knižnicu a potom ich vyviedol na plochú strechu, na ktorej bol malý park a letisko pre malé lietadlá.

„Teraz vám ukážem mesto; sadneme si tuto do tohto vzduchového fiakra!“

Sadli si do železného koša, v ktorom bolo päť sedadiel a ktorý visel na štyroch reťaziach, upevnených na oceľovej guli, asi pol metrovej, vznášajúcej sa nad košom. Keď sa usadili a dvere sa bezpečne zatvorili, pristúpil k nim úradník, ktorému Šiltao ukázal svoju legitimáciu. Úradník si poznačil číslo legitimácie a hodinu odletu a odovzdal mu kľúč od aparatúry. Šiltao otvoril naspodku gule malé dvierka a spustil dolu kábel, na ktorom bola na spodnom konci pripevnená tabuľka s akýmisi gombíkmi. Šiltao si sadol, položil si tabuľku na kolená, pritisol jeden gombík a guľa s košom sa vznášala nad domom. Leteli ponad mesto krížom-krážom a všade videli len krásne paláce a vily, záhrady a parky, rybníky, rieku, kanály a mosty.

„Nevidím nikde nijaký kostol,“ poznamenal Karasík.

„Nemáme kostoly. U nás nikto neprišiel na myšlienku, že by svet mohol povstať nejakou nadprirodzenou silou. Vy tomu veríte?“ odpovedal Šiltao.

„No, ja to samozrejme neverím. Som človek pokrokový. Ale náš ľud ešte nie je tak ďaleko vyspelý, aby sa mu mohli otvorene hlásať také názory. Kto by tak urobil, vyvolal by proti sebe hnev más.“

„Ste veľmi kuriózni na tej Zemi, hoci oproti Marťanom ste pokročili o značný kus ďalej. To sa vám musí uznať.“

„No, dovoľte! Marťania a my — to sa predsa nedá ani prirovnať. Marťania sú len trošku múdrejší ako opice.“

„Ale sú to ľudia! Majú reč, stavajú domy, nosia šatstvo, robia oheň a klaňajú sa bohom — majú vieru. Majú kráľov a vedú vojny. Sú vám teda veľmi podobní.“

Karasík sa smial: „Teraz majú boha Klimoviča. K tomu ste im vy s Kosákom dopomohli.“

„Keď mohol byť polobohom na Slovensku, môže byť celým bohom na Marse. Možno, že bude tým opiciam tam osožný, že im nejakú tú vašu kultúru prinesie.“

„Ak tam v krátkom čase nezahynie.“

„Nebude ho škoda,“ odvetil Kosák. „Takých máme ešte dosť; môžeme im dodať takýchto vtákov zo Slovenska najmenej sto tuctov.“

Leteli nad parkom, kde stála veľká guľa; v parku bolo veľa ľudí a Kosák sa pýtal, čo je to tam za slávnosť. Šiltao mu hneď dal vysvetlenie.

„Vidíš, tam v zelenej tráve sa pasie váš kôň a krava, koza, ovca, prasce, husi, kačice, sliepky — všetko vaši krajania. Naši ľudia so záujmom pozorujú týchto cudzích hostí.“

Keď obleteli celé mesto, vrátili sa naspäť na palác, v ktorom býval Šiltao. Úradník mu poznačil v legitimácii, koľko zaplatí za požičanie lietadla. Potom Šiltao uviedol hostí do izieb pre nich určených: Kosák s rodinou dostal dve izby a kúpeľňu, Karasík izbu a kúpeľňu.

„Pardon, pán profesor, odpusťte, ale nemám nijakú bielizeň. Čo mám robiť? Za svoje peniaze tu nič nedostanem a potom vôbec či tu dostať takú maličkú košeľu pre mňa.“

„Dá sa tomu odpomôcť. Malisako zostane vždy s vami a s Kosákom a všetko vám zaobstará. Máme na sklade bielizeň pre desaťročných chlapcov, to vám bude práve dobré. Pravda, dostanete len sivuánske fazóny a nie podľa vášho vkusu.“

„To nerobí nič: hlavná vec je čistá bielizeň.“

Kosák sa pustil do hlasitého smiechu.

„Čo sa smeješ, kamarát?“ spýtal sa Šiltao.

„Zabudli sme dať čistú bielizeň Klimovičovi. A ten by ju veru potreboval.“

„On bude reprezentovať aj bez košele. No, to je jeho vec, ako si tam pomôže. Za niekoľko rokov si ho pôjdeme pozrieť, ako bude vyzerať. Ale teraz pôjdeme na večeru, už je čas. A potom si oddýchneme, každý vo svojom byte; je už pripravený pre každého z vás.“

Išli spoločne do jedálne. Po večeri sa so Šiltaom rozlúčili a Malisako zaviedol hostí do bytov v paláci, kde býval aj Šiltao a kde bolo vzhľadom na malé postavy zemeobčanov všetko zariadené v malom. Sivuánci postavili do bytov jednoducho detský nábytok.

Karasíkovi sa cnelo po Šebenovi, bol mu tu na celom Sivu najbližší tvor a keďže ho nevidel už celý deň a nevedel, čo sa s ním stalo, opýtal sa naňho Malisaka. Tento mu dal vysvetlenie v tom zmysle, že Šeben bol odvezený do trestnice, ktorá je vzdialená asi tak ďaleko, ako je z Prahy do Paríža.

„Dr. Šeben je teda v trestnici?“ spýtal sa zarazený Karasík.

„Áno. Nebude mu zle; dostane stravu práve takú dobrú ako my všetci a bude pracovať osem hodín denne tak, ako robotníci na vašej Zemi, ktorým ten krátky pracovný čas tak závidíte.“

„A čo bude robiť?“

„Závisí od toho, na čo je súci. Pravdepodobne však bude polievať kvetiny a opatrovať záhradu; na ťažšiu prácu je prislabý. Hlavná vec je, aby bol pod dozorom a nemohol špiónovať, nemohol študovať u nás, pretože o dvadsať rokov ho prevezú naspäť na vašu Zem.“

„A prečo je tak ďaleko odtiaľto?“

„Preto, že na celom Sivu máme len tú jednu trestnicu.“

„Len jednu jedinú? Tá bude ohromne veľká.“

„Áno. Asi taká veľká ako v Banskej Bystrici, na vašom krásnom Slovensku.“

„Máte málo zločincov, ale predsa len ich tiež máte.“

„Sú to vlastne choromyseľní, ktorí potrebujú opateru pedagógov-psychiatrov.“

„Máte i na doživotie odsúdených?“

„Taký trest u nás nepoznáme. Keď lekár uzná, že väzeň nie je už viacej spoločnosti nebezpečný, dostane slobodu. Načo by sme ho držali v žalári, keď to netreba? Zato však je tam niekoľko ľudí, ktorí nič zlého nevykonali, ale majú fixnú ideu, že im niekto strašne ublížil a že sa musia na ňom pomstiť.“

„A čo keby mu niekto skutočne ublížil a on si nemohol zaopatriť zadosťučinenie pred súdom?“

„To sa u nás tak ľahko nemôže stať.“

„Vaši sudcovia nebudú asi tiež neomylní.“

„To je pravda. Ale musíte rozoznať, že u nás trestné veci nie sú také komplikované ako u vás. Zlodejov nemáme, pretože nikto nepotrebuje byť zlodejom; všetko, čo potrebuje, ľahko nadobudne poctivým spôsobom. Musel by byť chybný na rozume, aby kradol. Ale potom patrí do ústavu choromyseľných, kde ho vyliečia. Motív na prestúpenie zákonov je obyčajne nešťastná láska, žiarlivosť, závisť menej schopného, že schopnejší zastáva vyššiu, čestnejšiu funkciu.“

„Tu to máte! Všetci nemôžu byť rovnakí; jeden je schopnejší a chce sa uplatniť a druhý mu to závidí. Ja vždy tvrdím, že…“

„To vie u nás každé malé dieťa.“

„U nás nie!“

„Aj u vás to vie každé malé dieťa. Čo vlastne chcete s tou vašou nerovnosťou? Chcete tým dokázať, že u nás je to zle zariadené, pretože sa všetci dosýta najedia a všetci sú dobre ošatení a dobre bývajú? Tak sa mi vidí, že vy máte fixnú ideu, že každý učený človek sa musí hrabať v zlate, tak ako negramotný zbohatnutý mäsiar u vás. Sivuánsky človek stojí na vyššej úrovni. Schopnejší je povinný robiť pre celok viac a robí to aj s radosťou. A každý robí toľko, koľko vládze; nikto nemôže od neho viac žiadať. Musel by to byť lump, ktorý by vedel pre blaho celku niečo vykonať, ale neurobil by to, alebo by žiadal za to zvláštnu odmenu. Veď by mu u nás každý napľul do tváre!“

„Je to zvláštny svet, ktorý nemôžem pochopiť.“

„Ja vás však chápem. Vaša ideológia sa pohybuje v rámci súkromnokapitalistického poriadku. Peniaze, bohatstvo, otrokárstvo, chválospevy hladných proletárov na múdrych pánov — bez toho nemá svet pre vás cenu.“

„Ale, ale, ale! Ktože vám to povedal?“

„No, už to tak bude. Dobrú noc, pán profesor.“

Druhý deň ráno, keď Karasík vstal, zaklopal niekto na dvere. Karasík otvoril. Do izby vstúpil sivuánsky chlapec, ktorý držal v ruke tácňu s raňajkami pre pána profesora. Chlapec sa poklonil, položil tácňu na stôl, pristavil stoličku k stolu, upravil na stole raňajky, aby všetko bolo na dosah ruky. Pohár na sklenenom tanieriku obstavil v polokruhu troma sklenenými kanvičkami a zákuskami taktiež na sklenených tanierikoch. Potom sa chlapec úctivo poklonil a naznačil Karasíkovi, aby sa mu páčilo raňajkovať. Ten prisadol a už z gule oboznámený so spôsobom Sivuáncov, nalial si teplého mlieka z jednej kanvičky a pridal k tomu z druhej troška čiernej citanovej šťavy (zvláštnej pestovanej sivuánskej maliny) a troška červenej šťavy lotány, ktorú Sivuánci používajú na sladenie nápojov namiesto cukru. Karasíkovi veľmi chutil tento „cilobrut“, podobajúci sa farbou a chuťou čokoláde.

Chlapec pristúpil ku Karasíkovi, kľakol si, vytiahol z vrecka akýsi „meter“ a odmeriaval mu topánky. Nato sa vzdialil. O desať minút sa však vrátil s hnedými sivuánskymi topánkami, vyzul Karasíkovi jeho zaprášené topánky a dal mu na nohy nové.