ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Štrnásť dní uplynulo od tých čias, čo záhadná guľa dala znak života a odvtedy zasa stojí na skalách ticho ako mŕtva. Vojenské komando obliehajúcej armády sa uznieslo, že má byť vyslaný šikovný dôstojník v civile ako vyzvedač, ktorý má hľadať styk s nepriateľom, aby sa dozvedel, kto to je a čo chce. Poručík Vykoukal sa prezliekol do civilu a približoval sa ku guli. Na dvesto krokov pred guľou zdvihol ruky hore a dával znamenia. Nič sa neukazovalo. Dôstojník išiel ďalej dopredu. Jeho kamaráti pozorovali zďaleka, vybavení dobrými ďalekohľadmi, čo sa bude robiť. Tu odrazu bolo vidieť, že akási vysoká postava vybehla spod gule — strašný výkrik Vykoukala, ktorý sa obrátil a utekal preč — postava za ním! Niekoľko skokov a už ho mala v náručí.

„Vidíte! vidíte! To je nejaká gorila! Vykoukal je veľký chlap, ale to, čo ho lapilo, bolo dva razy také veľké. Hurá, kamaráti, musíme ísť vyslobodiť Vykoukala, kým ešte žije!“

Komandant ale zastavil každý nerozvážny krok. „Čo chcete, páni? Veď sme už strieľali našimi batériami a bez výsledku! Len chladnú krv a dočkať!“

Za štyriadvadsať hodín sa poručík Vykoukal vrátil zdravý a veselý a hlásil najprv komandantovi a potom kamarátom, čo videl:

„Keď som sa priblížil ku guli asi na tridsať krokov, príde mi oproti zvláštny neznámy tvor, asi dva a pol metra vysoký, s tvárou barnavou, nápadne vysoké čelo, veľké oči, malý nos a malé ústa. Hneď som videl, že je to nie človek. Ale je to človekovi podobné. V ruke držal tento tvor akúsi veľkú bakuľu — zhrozil som sa a chcel som ujsť. Ale sotva som urobil niekoľko krokov, strašidlo ma lapilo a utekalo so mnou, ako zlodej s ukradnutou kačicou. Kričal som, bránil som sa, ale strašidlo ma tak držalo jednou rukou ako v kliešťach, bežalo so mnou pod guľu, skočilo do liftu a šups! — bol som aj s tou potvorou v guli. Ocitol som sa vo veľkej izbe a hneď sa zbehlo ešte asi desať takých strašidiel, všetci ma obzerali a ohmatávali, ale nič zlé mi neurobili. Nazdal som sa, že ma zožerú, ale oni mi doniesli hneď všelijaké ovocie, aké som ešte nevidel. Od strachu som nemohol jesť, ale keď mi stále ukazovali na ovocinu a na ústa, tak som sa odhodlal okúsiť. A veru bolo to dobré! Keď som videl, že sa usmievajú, dostal som guráž a začal som sa nahlas smiať. A tu sa vám, ľudia boží, tie opice rehotali, že im slzy len tak tiekli z tých veľkých okáľov. Hladkali ma po tvári rukami. A keby ste tie ruky videli! Šesť prstov na každej ruke! Štyri prsty v prostriedku, tak ako my máme, a potom na každej strane jeden palec. Čo to môže byť za tvory, neviem si vysvetliť. Opice sú to nie, lebo som sa presvedčil, že sú múdrejší, ako sme my. Vodili ma po rôznych izbách, bol som asi v päťdesiatich lebo šesťdesiatich poschodiach, všade bolo krásne osvetlené, ale lampy som nevidel. Celý plafón svietil, bol iste sklenený. A tá krásna bordúra na ňom! Tá harmónia farieb je niečo báječné! Ale to je všetko nič: videl som ohromné laboratórium, veľkú bibliotéku a krásne observatórium s ohromnými teleskopmi, videl som malú menažériu so zvláštnymi cudzími zvermi, z ktorých niektoré sa ma báli a niektoré na mňa vrčali. Bol som tam v cudzom svete. Ani si to teraz predstaviť nemôžem, že je to skutočnosť a mám obavu, že som sa azda zbláznil, že je to len fantázia. Prosím ťa, kamarát-doktor, oprobuj mi pulz a pozri, či nemám horúčku!“

Doktor ho dôkladne prezrel a uistil ho potom, že je zdravý ako buk. V tej chvíli poručík spozoroval, že má z toho dobrého ovocia niečo vo vrecku. „Ach, pozriteže sa! To mi dali ešte na cestu. No, tu máte corpus delicti, kamaráti, že som tam bol.“

„Ale veď sme videli, ako ťa chytil a odvliekol! Všetko je tak, ako si rozprával.“