Zlatý fond > Diela > Profesor Šiltao


E-mail (povinné):

Václav Chlumecký Enšpenger:
Profesor Šiltao

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Viera Ecetiová, Zuzana Babjaková, Daniela Kubíková, Karol Šefranko, Katarína Maljarová, Simona Veselková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 62 čitateľov

Dvaja učenci

Na druhý deň viedol poručík Vykoukal starého chýrneho slovenského učenca profesora Karasíka do gule — rovno do gule. Profesor, ktorého už poručík o všetkom poučil, sa nezľakol, keď im prišiel oproti jeden obor z gule, ale išiel k nemu a podal mu ruku. Tento tiež natiahol svoju ruku, ale držal ju tak, akoby čakal, že mu profesor niečo podá. Profesor mu potriasol rukou. Obor, keď videl, že mu profesor nič nedal, ale že mu stisol ruku, usmial sa, lebo sa nazdal, že mu profesor chce ukázať svoju silu. Sadli si do liftu všetci traja a vyšli hore do gule. Tam ich obidvoch prijali zdvorilo, vodili a vozili ich hore-dolu, sem i tam po rôznych izbách, tak ako prvý raz poručíka. Profesor poznal, keď to všetko na vlastné oči videl tak, ako mu to poručík opísal, že tu má čo robiť s vysoko vzdelanými tvormi a rozhodol sa zostať tu na dlhší čas, aby sa s nimi zoznámil. Dohovoriť sa s nimi nemohol, lebo rozprávali zvláštnou rečou, ktorú on nepoznal. Boli to tvory neznámeho cudzieho sveta.

Profesor bol ustatý, sadol si v jednej izbe na zvláštny diván z kožušiny. Poručík si sadol k nemu. Jeden obor hneď doniesol stôl a druhý naň kládol jedlá na bielych tanieroch zo skla. Keďže však stôl bol veľmi vysoký, doniesol obor deky a kožušiny a v okamihu pripravil pre hostí vysoké pohodlné sedadlo. Z druhého boku stola postavili obri druhý diván, na ktorý sa usadili traja z nich. Profesor len teraz začínal rozoznávať jedného od druhého. Bolo vidieť, že prostredný z tých troch je starý, šedivý a tí druhí dvaja že sú mladí a bolo vidieť, že tí mladí si veľmi ctia toho šedivého.

Šedivý obor ponúkal hostí a tak sa títo dali do jedenia. Bolo to mäso, ktoré chutilo ako zajac, ryby s celými vajíčkami, veľkými ako orechy, v chutnej, sladkej omáčke a kompot. Na pitie bola akási ovocná šťava, čerstvé mlieko a voda. Na jednej veľkej tácni boli všelijaké zákusky a na druhej rôzne ovocie. Veľké čerešne, asi tri centimetre v priemere, bez kôstky, znamenité hrušky tiež úplne bez jadra, bez semena, bez pergamenových priečinkov vnútri. Celá hruška pozostávala len z mäsitej čiastky, z dužiny, takže bola pasia do nej zahryznúť. I kôstkové ovocie, podobné našej broskyni a marhuli a rôzne formy orechov boli na stole.

Profesor Karasík, ktorý pozoroval, že má pred sebou vysoko inteligentné tvory, aké na tejto našej zemi nikde nejestvujú, obrátil sa na poručíka a povedal:

„Pán poručík, my tu obidvaja zostaneme cez noc, ale zajtra ráno vy odídete a donesiete sem vyučovacie prostriedky, ako je napríklad počítadlo, čítanka s obrázkami pre malé deti a vôbec veľa obrazov našich miest a dedín, ľudí, zvierat, mapy atď. Ja hodlám zajtra ráno začať obrov systematicky vyučovať náš jazyk, alebo učiť sa ich jazyk; budeme vidieť, čo pôjde ľahšie. Nebude ani škodiť, keď obstaráte gramatiku a slovník svetovej reči esperanto ido, tú by sme sa naučili rýchlo ja i ten starý obor; vidím, že je to iste učenec z cudzieho sveta.“

Starý obor ostro pozoroval každý pohyb profesora pri jeho rozhovore s poručíkom a zdalo sa, že uhádol, o čom asi bola reč. Zatľapkal rukami a zvolal: „Té, té!“ Nato zdvihol šesťprstú ruku a ukazujúc palcom druhej ruky rátal hlasno prsty: „Kal, set, don, nur, tip, soal, rout, mius, laub, foid, taif, kalun.“ Nato vzal kus papiera a napísal od ľavej strany k pravej, pokračujúc tak ako my, 11 rozličných znakov; jednotka vyzerala tak ako naša, dvojka ako n, trojka ako m, desiatka ako u, jedenástka ako prevrátené m, teda w. Boli to všetko jednoduché značky. Zaujímavé však je, že naše číslo 12 píše sa u nich 10, trinásť píše sa 11 a vysloví sa (kalunkal), štrnásť (kalunset) píšu 1n, dvadsaťjeden (setunkal) značí vlastne našich 25 kusov a 100 (kalmin) je 12 × 12 = 144 podľa nášho dekadického systému. Oni majú na rukách 12 prstov, a preto sa u nich vyvinulo rátanie do dvanástich, tak ako u nás do desiatich, zato, že máme desať prstov.

„Prisámbohu, pán poručík, že oni to majú jednoduchšie ako my a ktorýkoľvek národ na Zemi. Aby sme sa neblamovali, musím im hneď pomenovať naše číslice v medzinárodnej reči Ido.“ A profesor rátal hlasne na svojich desiatich prstoch: un, du, tri, quar, kin, sis, sep, ok, non, dek a napísal číslice od 1 až do 10. „Té, té!“ volal starý obor a s veľkou radosťou si obzeral číslice, ku ktorým si pripísal svojím písmom mená. Začiatok dorozumenia sa takto urobil.

Profesor Karasík i poručík sa znamenite vyspali v mäkkých kožušinách. Keď vstali, našli pripravené umývadlá a uteráky. Umyli sa, vyobliekali sa. Jeden obor doniesol mlieko a zákusky. Keď si už niečo zajedli, prišiel starý obor a podal každému jednu ruku. Toľko sa už od zemských občanov naučil.

Poručík sa potom pred starcom poklonil a ukazoval, že chce ísť preč a ukazoval na jedného obra, aby šiel s ním. Obor sa obrátil k starcovi a radil sa s ním a dalo sa pozorovať, že tento mu dáva inštrukcie, ako sa má zachovať medzi zemskými tvormi. Odchádzali spolu a profesor volal za poručíkom: „Pozor, pán poručík, aby sa mu nič nepríjemného neprihodilo, lebo tu ide o moju kožu!“

„Môžete byť spokojný, pán profesor, dám si pozor na nášho milého hosťa.“

Sotva sa však od gule vzdialili asi na päťsto krokov, pribehol ovčiarsky pes a ako besný sa hodil proti obrovi. Ten však vytiahol spod šiat obušok podobný policajtskému pelendreku a zacielil ním na psa. Elektrické iskry fŕkali, pes sa vyvrátil a kŕčovite trhal nohami. O malú chvíľku však vstal a odplazil sa preč.

„Anciáša, ten obor chráni mňa a nie ja jeho!“ vravel pre seba poručík.

Prišli ku komandantovi. Podal obrovi ruku, ten mu ju stisol ako zverákom, takže komandant skríkol. Keďže sa nemohli dohovoriť, predstavoval mu svojich dôstojníkov: „Kapitán Záhrebský, nadporučík Vajtauer, poručík Klimečka…“ atď. Obor sa každému predstavil ako: „Malisako.“ Aspoň tak nejako to znelo.

Bola to senzácia, keď dedinský ľud uvidel neznámeho tvora a bola to senzácia aj v Banskej Bystrici, kde s ním zašli v automobile. Všade ho chytro fotografovali, ba i jeden operatér ho na námestí filmoval, čo obra veľmi obveselilo.

Poručík Vykoukal si dal záležať, aby obrovi Malisakovi čo možno najviac našich kultúrnych, spoločenských a sociálnych vymožeností predviedol pred oči. Bol s ním v reštaurácii Elite, v kostole, v likérovej, stoličkovej a zápalkovej továrni, v biografe. Ale obor neukazoval nijaké zvláštne prekvapenie, len v kostole sa dalo pozorovať, že premýšľa, aby uhádol zmysel celej veci. Poručík ho musel upozorniť, aby si zložil z hlavy svoj zvonovitý klobúk. Malisako vyhovel jeho žiadosti s veselým úsmevom. Druhý deň k večeru sa poručík s obrom vrátil do gule. Malisako podával správu starému obrovi a poručík odovzdal rozličné knihy, obrazy, vážky, miery a iné príručky profesorovi. Poručíka však zlostilo, keď pozoroval, že Malisako a starý obor sa neustále smiali. „Či si robia tieto maškary posmechy z nás? Či vari oni majú všetko dokonalejšie?“ vravel profesorovi. „Obávam sa, že áno, pán poručík.“




Václav Chlumecký Enšpenger

— bol spisovateľ a publicista, priekopník slovenskej robotníckej tlače, účastník ilegálneho protifašistického hnutia Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.