Zlatý fond > Diela > Profesor Šiltao


E-mail (povinné):

Václav Chlumecký Enšpenger:
Profesor Šiltao

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Viera Ecetiová, Zuzana Babjaková, Daniela Kubíková, Karol Šefranko, Katarína Maljarová, Simona Veselková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 62 čitateľov

O dvadsať rokov neskôr

Bolo to roku 1944 na Prvého mája, keď sa zasa vznášala ohromná lietajúca guľa nad Banskou Bystricou. Na námestí bol práve tábor ľudu, na ktorom sa zúčastnilo asi dvadsaťtisíc ľudí. Ale neboli to otrhaní, hladní otroci, lež slobodní občania Československej socialisticko-komunistickej republiky, patriacej do zväzu Spojených štátov európskych.

Rečník práve vykladal o význame Prvého mája ako sviatku práce; vykladal ako buržoázia od začiatku zakazovala a znemožňovala svätenie tohto dňa, ako ho po štátnom prevrate roku 1918 nielen dovolila, ale sama vyhlásila za sviatok a spolusvätila, tak ako svätí kresťanské sviatky. Tak chcela buržoázia zbahniť socializmus, ako sa jej podarilo zbahniť kresťanstvo, túto prvopočiatočne krásnu myšlienku, podľa ktorej malo byť zavedené bratstvo, kde jeden druhého mal milovať a mu napomáhať, kde malo všetko byť spoločné. Buržoázia zakladala odrazu tiež „socialistické“ organizácie. Tak povstal národný socializmus, kresťanský socializmus, židovský socializmus, bezverecký socializmus, medzinárodný socializmus vedľa sociálnej demokracie a národnej demokracie. A všetci svätili Prvého mája spoločne bez toho, že by boli vedeli prečo a začo. Svätili ho tak, ako všetci bezmyšlienkovo svätili Na-nebe-vzatie-Panenky-Márie. Ale veľká čiastka členov sociálnodemokratickej strany zavčas poznala úmysel meštiakov, ktorí si kúpili poniektorých robotníckych vodcov sinekúrami, odtrhla sa od nich, zdvihla znovu hore červenú zástavu, aby nebola zašpinená, a niesla ju k víťazstvu. Dnes nemáme národných, kresťanských a židovských socialistov, tak ako nepoznáme čiernych šimľov, zelené červánky, slobodu tlače s cenzúrou, demokraciu s vymenovanou vládou, slobodu s námezdným otroctvom atď.

„Sivuánci! Sivuánci sú tu!“ ozvali sa odrazu hlasy z obecenstva a všetko pozeralo hore. Od Radvane letela guľa ako pred dvadsiatimi rokmi. Starší ľudia ju dobre poznali a tí mladí počuli o nej veľa rozprávať. Bola to ohromná radosť, že prišli milí hostia.

Zhromaždenie sa rýchlo zakľúčilo. Guľa sa približovala a klesla nad námestie. Zhora sa ozval mocný hlas: „Vivez la terani!“ A z tisícich hrdiel sa ozvalo zdola ako ohromný hlas jedného obra: „Vivez Sivuani!“

Guľa zostala vo výške asi sto metrov ticho stáť, na všetkých stranách sa objavili červené zástavy so sovietskymi hviezdami v gigantických rozmeroch a nad Banskou Bystricou slávnostne zazneli fanfáry. Ako na komando strhli všetci prítomní chlapi klobúky z hláv. A keď fanfáry utíchli, počal dav ľudu mohutným hlasom spievať Pieseň práce. Fanfáry hore sa hneď pripojili a v krásnej harmónii vzdávali česť práci dva svety. Bola to slávnosť Prvého mája, akú svet ešte nevidel.

Zhora spustili lift, ktorý sa približoval k zemi. „Pozor! Pozor! Nabok!“ S veľkou námahou sa podarilo odtisnúť dav na strany, aby sa dostalo miesta, kde lift mohol sadnúť na zem. Vystúpilo dvadsať Sivuáncov.

Starosta mesta Banskej Bystrice privítal milých hostí v idickom jazyku. Medzitým prišiel direktor podbrezovských závodov Nikolaj Kosák, syn komisára pre spravodlivosť Jána Kosáka.

„Vitajte u nás, Sivuánci! Konečne sa predsa zasa raz ukážete. Čo nového u vás na Sivu, kde vám tak krásne svietia dve slncia?“

Malisako podal ruku mladému človekovi a vravel:

„Rozprávaš, zemský občan, tak ako keby si bol už Sivu na vlastné oči videl.“

„Ty si Malisako, ja ťa poznám. A ty ma nepoznáš? Veď sme spolu chodili po uliciach mesta Delúmo!“

„Tak ty si Nikolaj?“

„Áno, to som ja.“

„Kde je tvoj otec? Telefonoval, že dnes príde do Banskej Bystrice.“

„Musí každú chvíľu priletieť, lebo mi telefonoval, aby som prišiel, že sa tu s vami zídeme.“

„A čo robíš ty, mladý občan? Čím sa zaoberáš?“

„Som direktorom podbrezovských závodov.“

„Aha! Viem sa rozpamätať na Podbrezovú; tam sa robí železo.“

„Robilo sa kedysi. Dnes robíme z dreva. Dreva máme dosť, sme v horách, ale rudu a uhlie nemáme. Zato hneď po páde kapitalistického režimu bola továreň premenená na výrobu dreveného tovaru.“

„Ako mohol súkromný majiteľ tejto železiarne konkurovať s druhými továrňami, kde mali rudu a uhlie pri ruke?“

„No, bola to štátna fabrika, nezáležalo na tom, keď sa doplácali i milióny.“

„Ahá! Hlavná vec bola, že štát zamestnával robotníkov a dal im lepšiu existenciu ako súkromný fabrikant.“

„No, to práve nie. Štát platil menej ako súkromný špekulant. Celú továreň hlavne len preto postavili, aby sa tam mohlo posadiť veľa úradníkov. Záujem robotníctva bola vedľajšia vec.“

„Ani v štátnej fabrike robotníci nemali slovo, čo ako sa má robiť? Boli takými otrokmi ako všade inde?“

„Štátny robotník bol práve taký otrok, ako ktorýkoľvek iný. Nebolo rozdielu.“

Práve teraz lift znova spustili dolu a z neho vystúpil — Ján Kosák.

„Kde si sa tu vzal, tato?“ volal Nikolaj.

„No, bože! Priletel som a kde som mal zosadnúť? Sadol som na guľu a pustili ma dolu. Že vás tu pod guľou nájdem, to som predsa vedel.“

Keď Kosák privítal Sivuáncov a keď sa vzájomne poinformovali o hlavných udalostiach posledných čias, pozval Malisako otca a syna Kosákovcov, banskobystrického mešťanostu a niekoľko iných bývalých revolucionárov do gule.

„Poletíme na staré miesto k Podbrezovej, kde nás pred dvadsiatimi rokmi bombardovali.“

Tak sa i stalo. Guľa sedela zasa tam, kde bola prvý raz. Malisako počastoval svojich hostí sivuánskymi lahôdkami. Sedeli pohromade, rozprávali o minulosti a prítomnosti. Otvoreným oblokom mali výhľad na hory a dediny a hlboko pod nimi tiekol starý Hron.

„Škoda, že je tu nie Šiltao,“ poznamenal Kosák. „Už je priveľmi staručký, nemohol sa vydať na takú cestu.“

„Ale čožeby!“ vravel Malisako. „Ten sa veľmi nezmenil. Bolo mu veľmi ľúto, že nemôže cestovať s nami. Je ešte vždy prezidentom, hoci už niekoľko ráz prosil, aby mu odobrali túto ťažkú ťarchu, nepovolili mu to Sivuánci. Dali mu dvoch námestníkov, ktorí v jeho duchu pracujú, ale hlavnú zodpovednosť má on.“

„No a čo je s doktorom Šebenom, toho ste nevzali so sebou?“

„Toho sme ti doniesli. Mám ho dať zavolať sem?“

„Áno, áno, prosím. Svoj trest si odpykal, pustíme ho na slobodu. Vie niečo o tom, aký prevrat sa stal od tých čias na Zemi?“

„Neprezradili sme mu nič, tak ako si nás žiadal. Doniesli sme ti však Klimoviča, aby sme ťa prekvapili.“

„Kli-mo-vi-ča? Ten ešte žije? Že mi ten chlap ešte pred oči príde, s tým som nerátal. Na toho som však viacej zvedavý ako na Šebena; prosím ťa, toho nám ukáž prv!“

O chvíľku sa otvorili dvere a v nich sa objavili tri fantastické postavy. Tá najvyššia z nich radostným hlasom zavolala: „Ach, óóóó! človek! človek! Vidím zas zemský človek! Aký to radosť veliký, veliký. Juj-jujúj!“ a hodila sa na prsia občanovi Makovníkovi, ktorý bol k dverám najbližšie.

„Ale pusťže ma, ty opica, veď mi dušu vytisneš!“ kričal tento.

„Óóóó, neboj nič, ja mám rád človeka, ja som tiež človek — som Klimovič.“

Kosák s hlasitým smiechom pristúpil ku Klimovičovi.

„Klimovič, poznáš ma?“

„Óóó, poznám, poznám hlas, pán Kosák. Už sa nehneváš, pán Kosák?“

„Nehnevám sa už viacej,“ vravel tento a podal mu ruku. „Sadni si medzi nás a rozprávaj, ako sa ti vodilo na Marse!“

„Ó, juj, ťažko mi rozprávať, zabudol som ľudskú reč, ale budem učiť.“

„Ako vidím, máš kabát, nohavice, peknú čapicu a krpce. To tam na Marse pred dvadsiatimi rokmi nenosili.“

„Óó, nenosili! Ja učil opiciam šiť — z kože, potom neskoršie plátno robiť — hrubé plátno, pravda. — Pozri moje nohavice! Na Zemi máte krajšie vrece na zemiaky, ale to už je teraz dobré, bolo od začiatku veľmi zle. Učili sme sa, ja a moje opice, ako pračlovek na Zemi. A šlo to chytro. Máme už hrnce z hliny, máme sklo v obloku, pravdaže, hrubé na dva prsty, ale sklo je a prepúšťa svetlo. Tu som vzal so sebou dvoch šikovných chlapcov z Marsu, chcú študovať, keď dovolíte, ako sa robia poháre, potom tiež železo — rudu tam máme — to nemôžeme dostať dohromady.“

„Predstav nám tých svojich inžinierov, ktorých si ty vyučil!“

„Tu je Brikopuči a toto je Paukupau, dvaja najschopnejší chlapci na Marse.“

Títo sa zdvorilo poklonili.

„Učia tých druhých plátno robiť, šiť, hrnce, misy, tehly robiť, dom stavať s oblokmi a veľa iných vecí, koľko som ja vedel naučiť.“

„Tak si vykonal dosť pre kultúru medzi tamojšími opicami.“

„Ó, veru dosť!“

„No dobre. Teda odo dneška si slobodný, môžeš na Zemi vyhľadať svoju rodinu a vyvoliť si zamestnanie. K polícii nemôžeš ísť naspäť, lebo ja som teraz ministrom spravodlivosti a vnútra a nemôžem potrebovať starých špicľov.“

„Vy ste ministrom, pán Kosák?“ pýtal sa s úžasom Klimovič.

„Časy sa zmenili, milý Klimovič. Teraz choď a hľadaj si poctivé zamestnanie! Vlastne by si sa mal poďakovať, že som ťa odniesol na Mars; keby si bol tu býval v čase prevratov, sotva by ti bývali zostali koštiale pohromade. Oveľa menší galgani ako si ty bol, draho zaplatili svoju surovosť.“

„Tak môžem ísť?“

„No, počkaj ešte — sadni si! Hneď príde doktor Šeben; ten bude mať radosť, keď ťa uvidí!“

„Ó! Tu je pán doktor Šeben?“

Doktor Šeben vstúpil do izby a zdvorilo sa poklonil. Kosák vstal a podal mu ruku.

„Pán Šeben, oznamujem vám, že ste od dneška slobodný a že titul „doktor“ sa vám odoberá.“

„Kto vyniesol tento rozsudok?“

„Nová vláda. Pomery sa trošku zmenili; o tom sa presvedčíte hneď, ako vstúpite na Zem. A propos! Tu vám predstavujem vášho kamaráta, pána Klimoviča.“

Klimovič padol do Šebenovej náruče. Ten sa zľakol, ale hneď sa spamätal a prehliadnuc si v rýchlosti svojho starého priateľa, vravel s úsmevom: „Akúže to máte uniformu, pán Klimovič? Tak chodia vyobliekaní všetci Marťania?“

„Horkýže všetci! To len bohovia, králi, vojvodcovia, kňazi a čarodejníci si môžu dovoliť takýto luxus,“ rehotal sa veľmi hlasito Klimovič. „Keď sme takto vyštafírovaní prišli do stykov s cudzími národmi, nemohli sa tieto dosť vynačudovať nad našou eleganciou.“

Klimovič svojím humorom obveselil celú spoločnosť. Aj Sivuánci sa smiali, hoci ani slova nerozumeli, čo tí dvaja rozprávali.

Konečne sa banskobystrickí občania odporúčali, výťahom ich spustili dolu a odišli vlakom domov. Taktiež Šeben odcestoval do Prahy, keď mu prv Kosák vystavil legitimáciu, aby bez peňazí mohol ísť železnicou. V tej veci Klimoviča a jeho poloopičích kamarátov radil sa však Kosák s Malisakom; prišiel na myšlienku, že by bolo dobre tieto postavy v Prahe na výstave ukázať ľudu.

„Celkom správne — tre bone, kamarado Kosák; my máme tu v guli ešte tridsať Marťanov: mužov, žien a detí, rôzne národy; máme ich domáce i divoké zvieratá, máme zbierky zbraní, nástrojov, hrncov a tanierov a rôzne iné zbierky. Dám ti všetko k dispozícii. My si obstaráme na spiatočnej ceste novú kolekciu; len tých dvoch „učencov“, ktorí tu stoja pred tebou, musíme vziať naspäť, aby sme držali slovo kráľovi Mňo-Tutu, ktorému sme vraveli prostredníctvom Klimoviča, že boh Vót (slnce) ich pošle späť oveľa múdrejších a šikovnejších, ako už teraz sú. Kráľ si z toho sľubuje pre svoj kmeň a hlavne pre seba veľkú slávu. Sme zvedaví, ako bude postupovať kultúra na Marse, keď dostanú niektoré vaše výrobky a keď ich dvaja vlastní „ľudia“ donesú vedomosti zo Zeme.“

Kosák sa obrátil ku Klimovičovi:

„Klimovič! Ešte ťa nepustím úplne na slobodu. Ale neboj sa nič! Urobíme marťanskú výstavu v Prahe a ty musíš byť pri tom. Budeš za mesiac bývať, tak ako si tu, v priemyselnom paláci so svojimi opicami a tak žiť, ako si žil tam, na Marse.“

„Ale, pán Kosák!“

„No, už som vravel! Čo ti na tom záleží? Nič nestratíš. O mesiac pôjdeš potom, kde chceš.“

„Nemôžem teraz ísť hľadať svoju rodinu?“

„Neboj sa nič, tvoja rodina príde k tebe do Prahy. Opíšu ťa v novinách po celom svete — bude to senzácia — tvoja rodina bude prvá, ktorá ťa príde pozrieť.“

„No ďakujem pekne! Veď sa ma moja vlastná žena — keď ešte žije — naľaká; a moje deti neuveria, že som ich otec.“

„Tvoja žena im to potvrdí, neboj sa!“

„No, dobre! Keď chcete, pán Kosák, urobím tú komédiu, zahrám boha ako na Marse.“




Václav Chlumecký Enšpenger

— bol spisovateľ a publicista, priekopník slovenskej robotníckej tlače, účastník ilegálneho protifašistického hnutia Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.