Zlatý fond > Diela > Profesor Šiltao


E-mail (povinné):

Václav Chlumecký Enšpenger:
Profesor Šiltao

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Viera Ecetiová, Zuzana Babjaková, Daniela Kubíková, Karol Šefranko, Katarína Maljarová, Simona Veselková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 62 čitateľov

Prevrátený svet

Šeben sadol do vlaku spolu s Bystričanmi a to prvé, čo mu do očí padlo, bolo to, že nevidel rozdiel v triedach. Na jeho otázky mu vysvetlili, že už desať rokov je v celej Európe na železniciach zavedená len jedna trieda.

„A zapískaný robotník alebo žobrák tiež si sadne medzi nás?“

Cestujúci sa dali do smiechu.

„My sme všetci robotníci.“

„Ale ba! Tak robotníci nevyzerajú!“

„Za vašich čias tak, pravdaže, nevyzerali; z ich roboty dobre žili zaháľači, šatili sa pekne a navešali na seba zlato a diamanty. Dnes, kto nepracuje, musí chodiť pešo.“

„To je tak v celej Európe?“

Keď mu to potvrdili a keď sa trošku z úžasu prebral, vravel Šeben hanblivo:

„Ja som dvadsať rokov telesne pracoval na Sivu, páni.“

„Veď my vieme; vy ste Šeben a pracovali ste ako trestanec osem hodín denne. My už desať rokov pracujeme len šesť hodín. Netreba nám dlhšie robiť, máme všetko v poriadku.“

„Ale, nevravte! A môžete s cudzozemskom konkurovať?“

„Nemáme konkurenciu. Európa s Áziou sú hospodársky spojené a sú si úplne sebestačné. Netreba nám dodávať naše výrobky Američanom. Američania nech si urobia sami pre seba, čo im treba; my sme nie ich otroci. Všetko, čo robíme, sami i spotrebujeme, lebo každý chce mať pekné šatstvo, pekný nábytok atď. Ponajviac sme zamestnaní však na stavbách, pretože ešte všetky staré chudobné chatrče po dedinách nezmizli. Máme ešte robotu na dvadsať rokov.“

Šeben sa z reči cestujúcich dozvedel, že v Európe sú teraz už podobné pomery ako na Sivu.

„Kto by to bol predpokladal, že za dvadsať rokov sa môže u nás toľko zmeniť. Ja som sa nazdal, že ľud nie je ešte zrelý, a preto socializmus bude potrebovať na svoje uskutočnenie niekoľko sto rokov. A tu hľa! Už to máme. Nebol som teda politicky zrelý, keď som si nevedel vyrátať, čo musí prísť.“ Tak uvažoval pán exdiplomat pre seba.

Druhý deň včas ráno bol Šeben v Prahe.

„Konečne, konečne ťa vidím, ty zlatá matička Praha! Čože bude s mojou rodinou? Bude to len prekvapenie! Ale najsamprv pôjdem raňajkovať, som strašne hladný.“

Tu mu však prišlo na rozum, že sú na Zemi podobné pomery ako na Sivu. Čo keby peniaze, ktoré mal ešte pri sebe, už nemali nijakú cenu? Vytiahol teda tisíckorunáčku (mal ich dvanásť pri sebe) a spýtal sa pri stanici vo veľkom obchode so šatstvom, či by mu ju nepremenili? Ale tam sa dozvedel, že staré peniaze z čias kapitalistického poriadku nemajú teraz vôbec nijakú cenu.

„No, to je pekné! Dvadsať rokov som dával pozor, aby som peniaze nestratil, a teraz zato nedostanem ani za šálku kávy! No, musím chytro vyhľadať svoju ženu a deti.“

Ale kde sa obrátiť? Do úradného bytu ísť pozrieť bolo by márne, tam už dávno nebudú. Pravdepodobne však mohli by byť vo svojom vlastnom vinohradskom paláci. Ta obrátil teda Šeben svoje kroky.

Úzkostlivo sa približoval Šeben k svojmu palácu. „Čo keď je to nie viac môj dom a svoju rodinu nenájdem? Čo potom?“

Vstúpil do paláca, obzeral sa. Jeden pán prichádzal z prvého poschodia dolu.

„Prosím vás, neráčite vedieť, kde býva pani Šebenová?“

„Prvé poschodie číslo 12, je to moja susedka.“

„Ďakujem, ďakujem!“

O dve minúty neskoršie ležali si v náručí Šeben so svojou zostarnutou manželkou.

„Ako si mi ošedivela, miláčik!“

„Veď, božemôj, som i veľa vytrpela. Vedela som síce, že žiješ, lebo sem i tam bola o tebe poznámka v novinách, ale stratila som už nádej, že ťa ešte raz uvidím. Aká to však bola radosť, keď som včera čítala, že Sivuánci prišli zas na Zem a že teba tiež priniesli. Čakala som, že dnes-zajtra prídeš sem.“

„Kde sú naše dcéry? Žijú ešte?“

„Anna sa vydala pred ôsmimi rokmi za Jaroslava Kunčického, syna nášho bývalého vrátnika, ak sa vieš rozpamätať.“

„Za toho paholka Kunčického? Ale, ale, žena drahá, ako si to mohla dovoliť?“

„Jaroslav je, milý muž, teraz veľký pán; je správcom tohto domu a jeho protekcii ďakujem, že ma z domu nevyhodili.“

„Nie je to už náš dom?“

„Veru nie. Tak ty nevieš, čo sa u nás za dvadsať rokov prihodilo?“

„Len toľko viem, že za moje peniaze, ktoré mám pri sebe, nedostanem ani suchý rožok. O tom som sa dnes presvedčil.“

„Teda počúvaj! V celej Európe nikto nevlastní pozemok alebo dom.“

„No, niekto musí byť majiteľom.“

„Celý národ je majiteľom.“

„Tak nám náš dom vzali, ukradli? Celkom jednoducho socializovali?“

„Vyvlastnili!“

„Tak žijeme už v tom komunistickom raji? Naši rodičia pracovali, usilovali sa, premýšľali a zanechali nám majetok, poctivo zarobený majetok, aby sme na staré roky niečo mali. A teraz sme postavení na rovný stupeň s potomkami žobrákov. Ďakujem pekne za takýto poriadok!“

„Nerozčuľuj sa, Eduard! Oni vravia, že my sme druhých okrádali, takže preto boli žobráci, ale že oni sú čestní, statoční, že navzdory všetkému, čo sme robili za neplechu, že nám, keď už robiť nevládzeme, dajú slušný byt a dostatočné zaopatrenie. Ty, Eduard, máš dnes šesťdesiatštyri rokov; máš teda nárok na zaopatrenie a nemusíš pracovať.“

„Všetko mi pobrali a ja mám teraz prosiť o almužnu?“

„Nemusíš prosiť. Pýtaj si, čo ti patrí!“

„Nemôžem pochopiť, že mi to tak bez všetkého rozhorčenia rozprávaš.“

„Už som privykla. Ani to nie je také strašné, ako si predstavuješ. Budeš mať, čo ti treba, a nemusíš sa viac trápiť a starať o deti. Tie sú zaopatrené.“

„No, no! Uvidíme! Dlho sa asi ten komunistický poriadok u nás neudrží. A čo je s Margarétou? O tej si mi ešte nerozprávala.“

„Tá je ešte slobodná. Mohla sa už vydať, a dobre vydať, ale nie a nie; že vraj sa vydávať nebude. Ale dobre sa má! Je profesorkou na konzervatóriu.“

„Keby nebláznila! Stará panna! Je dnes tridsaťdvaročná. Mohla sa radšej vydať, ako byť na posmech.“

„Ach, to sa mýliš, môj drahý; dnes už to nie je tak, ako bývalo. Tak ako predtým nebolo hanbou byť starým mládencom, tak dnes nie je hanbou byť starou pannou. Titul „slečna“ vyšiel z módy; dnes sa povie občianka alebo pani.“

„Všetko jedno! Zostala predsa slobodná. To znamená, že ju nikto nechcel.“

„Chceli ju! Ale neprišiel ten, na ktorého ona mala oko.“

„A na koho mala ona oko?“

„Na jedného mladého zámočníka.“

„Fuj, tajksl! To je jedna opica nepodarená!“

„No, čo je na tom?“

„Na tom je nič? Ja ťa nepoznám. Veď si ty vždy toľko držala na honor!“

„Za starých čias sme mali prevrátené náhľady. Ctili sme si všelijakých lumpov a nevážili sme si poctivých, dobrých ľudí.“

„Tak sme to dopracovali, že taký žobrácky zámočník nechcel moju dcéru?“

„Po prvé nie je nijaký žobrák, po druhé je to pekný a vzdelaný človek, po tretie on nevie, že ho Margaréta miluje a po štvrté je taký skromný, že sa neodváži ju osloviť, hoci sa dá pozorovať, že ju zbožňuje.“

„To je hotový blázinec! Naostatok bude ona pýtať jeho ruku!“

„To neurobí. Ale Eduard, ty si teraz tu — musíš sa s ním zoznámiť!“

„Ja? Ani mi nenapadne! Nech radšej zostane slobodná.“

„Až tento nový svet pochopíš, budeš ináč rozprávať.“

Šeben sa druhého dňa odobral na úrad, kde mu vystavili legitimáciu na základe krstného a domovského listu. Oznámili mu tiež, že pracovať nemusí, keď nechce, ale že sa môže prihlásiť, keby ešte dostal na prácu chuť. „Uvidíme!“ bručal Šeben.




Václav Chlumecký Enšpenger

— bol spisovateľ a publicista, priekopník slovenskej robotníckej tlače, účastník ilegálneho protifašistického hnutia Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.