Zlatý fond > Diela > Profesor Šiltao


E-mail (povinné):

Václav Chlumecký Enšpenger:
Profesor Šiltao

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Viera Ecetiová, Zuzana Babjaková, Daniela Kubíková, Karol Šefranko, Katarína Maljarová, Simona Veselková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 62 čitateľov

Biograf

Sivuánci mali vo svojom lietadle aj kino a profesora Karasíka raz pozvali na jedno predstavenie, pre zemeobčanov zvláštne upravené. Ukazovalo život na Sivu. Karasík prosil Šiltaa, aby na toto predstavenie pripustil väčší počet zemeobčanov, učencov a významných osobností: Šiltao po krátkom rozmýšľaní hovoril: „Dám vám, pán kolega, po šesť dní za sebou dohromady dvanásť predstavení a na každom sa môže zúčastniť 200 osôb. Môžete teda disponovať 2400 vstupenkami, ktoré vám odovzdám. Žiadam však, aby boli pomerne zastúpené všetky vrstvy obyvateľstva asi takto: 2000 chudobných robotníkov a sedliakov, 300 maloživnostníkov, úradníkov atď. a 100 učencov, umelcov, boháčov, štátnikov. Tým chudobným musíte umožniť, aby mohli cestovať sem a naspäť, cestovné trovy musia vynahradiť bohatí. Z ktorej obce pricestuje jeden bohatý, z tej istej pôjde s ním päť chudobných.“

„To by tomu jednému draho prišlo!“

„Čo na tom? Veď vy máte takých ľudí veľa, na ktorých stá a stá druhých celý život pracujú. Prečo by nemohli raz nejakú maličkosť z toho nakradnutého vrátiť?“

Karasík sa dal do hlasného smiechu.

„Dovoľte, pán kolega, vy rozprávate práve tak ako naši komunisti-boľševici.“

„Čo sú to za ľudia?“

„To je jedna zvláštna politická strana, ktorá hlása rovnosť, voľnosť, bratstvo, ktorá chce všetko staré, vyskúšané, osvedčené rozbiť a chce zaviesť nový spoločenský poriadok, kde bude všetko prevrátené, kde budú ľudia po hlavách chodiť, kde bude profesor tak platený ako každý analfabet.“

„Taká strana jestvuje na zemi?“

„Máme veľa takých streštencov a musíme sa brániť, aby nám nevyvolali revolúciu, aby nezničili celú kultúru.“

„Tá vec ma zaujíma. Prosím, aby medzi tými chudobnými návštevníkmi bola aspoň polovica komunistov-boľševikov, z ktorých by niektorí rozprávali aj jazykom ido.“

„Všetko vybavím podľa vášho želania. Bojím sa však vysokého vstupného pre tých maloživnostníkov.“

„Dajte si zaplatiť od boháčov po 2000 korún alebo ešte viac a tým menším uložte, aby dali po 100 — 500 korún; tak sa to vyrovná. Som presvedčený, že sa budú biť o vstupenky, keď urobíte dobrú reklamu. Bude to pre zemských ľudí senzácia, čo tu uvidia a počujú. Naše kino je úplný obraz života: Všetko sa ukazuje vo farbách ako v prírode, okrem toho počuť jasne a čisto každý hlas, každý zvuk, ktorý v čase filmovania človek počuje pri aparáte. A my vám ukážeme verne život na Sivu.“

A skutočne, o štrnásť dní sa začali predstavenia a lístkov bolo málo. Zo všetkých hlavných európskych miest sa prihlásili hostia. Boli medzi nimi aj bohatí Američania, Afričania a vôbec cudzinci, zdržujúci sa práve v Európe. Šiltao mal všetko pripravené a mal tiež nápisy k jednotlivým obrazom, vyhotovené v slovenskej a medzinárodnej reči.

Prišiel deň prvého predstavenia, obecenstvo sa začalo dostavovať. Tučný továrnik Izidor Silberstein, známy maďarský filantrop, prišiel so svojou manželkou a s desiatimi chudobnými, utrápenými robotníkmi, ktorí sa legitimovali ako príslušníci strany kresťansko-socialistickej. Malisako im odobral vstupenky pod lietadlom a potom ich naraz vyviezol liftom hore do osvetlenej predsiene, kde si odložili klobúky, kabáty, palice do šatne, na čo im jeden obor dal známky. Druhý obor ich zaviedol do dvorany, v ktorej bolo 288 vysokých sedadiel a tam celú spoločnosť umiestnil vedľa seba. Bolo to prvých dvanásť zemských hostí. Naľavo a napravo pozdĺž múrov však už sedeli Sivuánci, asi päťdesiat obrov s elektrickými pelendrekmi. Očividne boli tu nie ako publikum, ale ako bezpečnostná stráž pripravená na všetky možnosti.

Dvorana sa rýchle plnila medzinárodnou proletárskou spoločnosťou, pomiešanou veľmi riedko buržoáziou. Presne o deviatej ráno sa predstavenie začalo. Svetlo v sále zhaslo, na plátne sa zjavil nápis:

Sivuánci vás zdravia, zemeobčania!

Sivuani salutas vi terani!

Veľký aplauz obecenstva a volanie vo všetkých možných jazykoch: Nech žijú Sivuánci! Nato sa objavil nápis:

Východ sĺnc na Sivu.

Ekiro di la suni sur la Sivu.

Objavila sa krajina v polosvetle pred východom slnca. Vpravo bolo vidieť korunu veľkého stromu v kvete, nad ňou veľký mesiac a nad ním ešte druhý, nápadne maličký. Sú to Lúva a jeho drabant, ako označuje nápis nad krajinou. Na ľavej strane vidíme záhradu s kvetmi, za ňou nízky lesík a obzor osvetlený červenou žiarou. Mesiac a mesiačik blednú, sotva ich ešte môžeme na oblohe nájsť, počuť spev vtáctva z diaľky, horný okraj slnca objavil sa nad lesíkom na obzore. „Východ slnca Pirho“ oznamuje nápis bez toho, že by bol obraz prerušený, dojem skutočného života pokazený. Kvety v záhrade i na strome (na pravom boku obrazu) kúpali sa v červených lúčoch slnca, tu i tam na listoch a kvetoch ligotali sa kvapky rosy ako rubíny a granáty. Biely vtáčik priletel odkiaľsi a sadol si na konárik stromu celkom v popredí a začal hlasno spievať tak krásne a zvláštne, že obecenstvo držalo sa tak úzkostlivo ticho, aby ho nepoplašilo, pozorujúc ho v bezprostrednej blízkosti. Vtáčik kýval svojou červenou hlavičkou a jeho hrdielko sa nadúvalo tým viacej, čím hlbšie tóny naberal. Báječné bolo to, že malý spevák ovládal celé dve oktávy a ani jeden tón z celej škály mu nechýbal a že spieval vždy niečo iné a s takým citom, ako keď mladý virtuóz pod oblokom svojho anjela vkladá svoje city do huslí, citary alebo flauty. Vtáčik odrazu odletel, niečo ho postrašilo. Slnce, veľké červené koleso stojí nad obzorom, obloha vo vyššej partii ukazuje sa v krásnej zelenkasto-belasej farbe a na nej sa pohybujú malé biele obláčky, lemované purpurovým okrajom.

Z diaľky počuť spev. Vždy jasnejšie a jasnejšie rozoznávame ľudské hlasy pevcov. Z lesíka vystupujú ľudia (Sivuánci) a pohybujú sa smerom k nám. Všetci sú vo svetlých odevoch a každý nesie akúsi zbraň prevesenú cez rameno. Bude to asi vojsko na manévroch. Z pravej strany vidieť teraz celú kolónu rozličných vozov, automobilov, tankov, alebo bohviečo sú to za povozy. Ale obecenstvo neostalo dlho v nejasnosti; nad scenériou sa objavil nápis: „Armáda práce — Armeo di laboro.“ Bližšie a bližšie k obecenstvu kráčali vojaci práce s veselým spevom, do ktorého vpadli teraz aj v dvorane prítomní Sivuánci-strážnici. Obecenstvo bolo prekvapené takým dokonalým súladom, a každý mal dojem, že sedí v opere a načúva zborovému spevu vybájeného cudzieho sveta, kde prvotriedni umelci stoja na javisku.

Armáda práce sa rozdelila po poliach. Práca sa začala. Všelijaké stroje, na každom sedeli dvaja obri, jazdili sem-tam po rozsiahlych plochách. Na niektorých miestach vidíme, ako Sivuánci v dlhých radoch akýmisi motykami obrábajú zem. Dalo sa pozorovať, že hoci nikto týchto pracovníkov nepoháňal, všetci sa usilovali urobiť čo možno najviac.

Na obzore žiari zelené svetlo. Nápis nad celým živým obrazom hlási: „Východ slnca Zorse.“ Hneď padne každému do oka rozdiel vo farbe týchto sĺnc; tak ako má Pirho nápadné červené svetlo, má Zorse svetlo zelené.

Obecenstvo v biografe sedelo ako v cudzom neznámom svete; každý mal pocit, že obraz pred ním stojaci je skutočnosť, že sedí na cudzej planéte v akejsi dvorane, ktorej jedna strana je otvorená, a pred ňou práve domorodci obrábajú svoje pozemky.

Niečo báječné je však to osvetlenie od dvoch sĺnc, vyvolávajúce rozličné farebné efekty. V popredí bolo vidieť stromy osvetlené z dvoch strán; jedna strana v červenej žiari s tmavozelenými tieňovými hĺbkami a druhá strana v tichom zelenkavom svetle s hĺbkami tmavopurpurovými. Každý strom, každý predmet, každý pohybujúci sa tvor hádzal dva tiene. Miesta osvetlené obidvoma slncami, stáli v bielom svetle, tak ako u nás, avšak partie osvetlené len jediným slncom ukazovali sa buď červené alebo zelené, podľa toho, či sa na nich usmievali on (Pirho) alebo ona (Zorse).

Obraz sa premenil. Približujú sa akési automobily. Môže ich byť asi dvadsať. Počuť signál. Robotníci zastavujú prácu a schádzajú sa pod stromami celkom v popredí, takže sa celkom jasne dajú rozoznať výrazy ich obličajov. Automobily prišli až sem a z nich vystupujú starci, stareny, ženy a deti. Aký to život! Ten krik a to štebotanie, poskakovanie malých Sivuánčat je také zaujímavé, že nikto z obecenstva sa ani nepohne; všetko ticho pozoruje ten sivuánsky rodinný a spoločenský život z blízkosti. Robotníci, všetko mladí, zdraví, mocní obri, majú teraz svoje ženy a deti pri sebe. Tu vidieť muža, ako berie malé decko do náručia, tam iný zasa pritíska svoju tvár k tvári svojej ženy. (Ako sa dá pozorovať, Sivuánci sa nebozkajú.) Z automobilu veľkých dimenzií vystúpili štyria chlapi čisto bielo odení a začali roznášať v bielych miskách jedlá. Nad týmto obrazom sa objavil nápis: „Spoločný obed v prírode.“ Z iného automobilu zložili medzitým dvaja iní obri dvoch chorých starcov a jedno dieťa a postavili nosidlá s nimi pod veľký strom. Ku každému chorému postavili stolček a naň kládli obed. Ale jeden z dvoch starých s úsmevom dával rukou znak, že jesť nebude. Hneď k nemu priskočil jeden robotník (zrejme zároveň lekár), ktorý ho poprezeral a potom mu sám doniesol v pohári akúsi červenú šťavu. Starec ju s chuťou vypil. Okolo chorých v tráve a na skladacích stoličkách podobných tým na našich lodiach, sedeli ich príbuzní a dalo sa vidieť, že opatrujú svojich chorých s veľkou láskou a starostlivosťou.

Približuje sa starý obor. A tu počuť hlasy: „Kore paláty Šiltao!!“ A hľa! Skutočne, medzi robotníkmi a ich ženami a deťmi stál obecenstvu známy profesor Šiltao, ktorý bol tu v sále prítomný. „Kore paláty! Kore paláty!“ volal každý a urobil ľavou rukou pohyb proti Šiltaovi a potom k srdcu, ak majú Sivuánci srdce na ľavej strane tak ako my a troška vyššie ku krku. Šiltao prezrel chorých, porozprával sa s deťmi, mužmi, ženami a potom sadol k pripravenému stolíku a obedoval ako všetci ostatní. Objavil sa listonoš a rozdával listy a časopisy. Všetko sa dalo do čítania. Aj malé deti sa hneď zbehli do skupín a čítali nahlas a obzerali obrázky v novinkách. Muselo tam byť niečo veľmi zaujímavé, lebo volali čosi na starých a tí im kývali hlavami, že áno a ukazovali na ich noviny, že aj tam je to. Všetci sa smiali; muselo sa niečo komické alebo veselé stať v tom čase na Sivu.

Odrazu pozorovalo publikum, že niečo letí a deti na filme tiež ukazovali rukami týmto smerom. Prileteli dvaja mladí Sivuánci bez aparátov, bez lietadiel. Každý mal na chrbte len akýsi malý kovový predmet v podobe skrinky pripevnený remeňmi a nad tým bola kapucňa s okuliarmi a dlhým zobákom, ktorá sa dala cez hlavu stiahnuť. Akou silou sa vo vzduchu držia títo zvláštni tvorovia a akým spôsobom sa ľubovoľne môžu pohybovať, je práve tak nevysvetliteľné pre pozemského človeka, ako fakt, že prileteli až ma našu Zem.




Václav Chlumecký Enšpenger

— bol spisovateľ a publicista, priekopník slovenskej robotníckej tlače, účastník ilegálneho protifašistického hnutia Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.