ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Matej Karasík, syn profesora Karasíka, každý deň niekoľko ráz volal do telefónu, ktorý Sivuánci poslali do profesorovho bytu, ale všetko bolo márne: nikto sa neozval. Štrnásť dní bolo už odvtedy, čo guľa odletela od Zeme, a nijaká správa dosiaľ nedošla. Buďto je telefón pokazený, alebo sa vôbec nedá z planéty na planétu telefonovať a Sivuánci nás len oklamali. Alebo sa stala katastrofa, že všetci, čo boli v guli, zahynuli. Tak premýšľal Karasíkov syn. Jeho známi ho však tešili, aby len dočkal, že štrnásť dní cestovania všehomírom je toľko, ako na našej Zemi jedna minúta, že lúče slnca potrebujú tisíc rokov, aby preleteli od jednej hviezdy k druhej a že treba mať trpezlivosť. To Mateja troška utíšilo.

Raz v noci, bolo to okolo jednej, sa Matej prebudil z tuhého spánku, snívalo sa mu práve, že je českým kráľom. — „Čo je to?“ Vravel sám sebe, „tak sa mi vidí, že som počul zvoniť telefón.“ A skutočne — teraz jasne počuje cenganie telefónu. Vyskočiť z postele, rozsvietiť elektrické svetlo a skočiť k telefónu, bolo dielo okamihu.

„Haló, haló! tu Matej - kto pri telefóne?“

„Tu som ja, tvoj otec — čo robíš?“

„Ja? — Ja — ja — spal som — som celý rozospatý, tato — je jedna hodina v noci. — Ach tak, to si ty, tato! Veď ani neviem, čo robím. Ach to je radosť, že ťa počujem rozprávať — ruky bozkávam! Ako sa ti vodí? Kde si? Rozprávaj, prosím, rozprávaj!“

„Ach tak! U vás je teraz noc? Tu je deň. My sme na planéte Mars.“

„Prekristapána! Na Marse? Je to možné za taký krátky čas?“

„Už je tak, syn môj milý.“

„Ako to tam vyzerá? Sú tam ľudia?“

„Ale čoby? Najdokonalejšie bytosti sú tu akési opice, podobné paviánom, ktoré však bývajú v dedinách. Ich domy pozostávajú zo štyroch-piatich stromov, obložených neokresanými klátmi a čečinou a potom je zem nanosená a skaly okolo domu a na dome. Tak býva aj jeho veličenstvo kráľ Kuru-Tau-tau, čo znamená toľko, ako ,Jasná hviezda‘. Jeho palác je oproti druhým domom niečo nádherné — pozostáva zo šestnástich stromov. A tieto stromy — ako sa dá na prvý pohľad zistiť — sú do zeme zasadené s tým úmyslom, aby keď dorastú, tvorili základ stavby. Sú rovnomerne rozdelené okolo štvorcovej plochy, z každej strany štyri, a to tak, že dva a dva stoja blízko seba a medzi ne sú položené kláty jeden na druhý. Asi šesť metrov vzdialený je druhý pár stromov, ktorý drží druhé konce klátov. Zaujímavé je, že kláty sú pokladené tak na seba, že vždy leží hrubý koniec na slabom a na tom zas hrubý. Tak sú postavené štyri múry a v jednom rohu štvorca je ponechaný otvor, dvere do paláca.

Tieto opice vedia už urobiť oheň a upiecť mäso, ale variť nevedia. Nemajú nijaké nádoby. Neviem teda, či ich máme považovať za ľudí, alebo za opice. Možno, že človek v praveku na zemi tiež podobne vyzeral. Ponajviac chodia nahí, len páni majú všelijaké kože a kožušiny na sebe. Kráľ Kuru-Tautau je báječne zrichtovaný, nosí plášť z kožušín akýchsi dvoch dravcov, jedného na zadku, jedného na predku, a ich predné nohy mu idú cez ramená. Na hlave nosí Jasná Hviezda čapicu z kožušiny, ktorá pochádza z jednej odrezanej hlavy toho dravca. Tam, kde boli oči, sú do dier nastrkané dlhé perá, akiste dravých vtákov, nejakých orlov, a do nosa štetiny z diviaka. Okolo krku nosí jeho jasnosť na šnúre rozličné zuby dravcov a diviakov.

Milý môj synu, neľutujem, že ma Sivuánci vzali so sebou. Len o to mi ide, či sa naozaj ešte raz dostanem na Zem.“

„Zaobchodia s tebou dobre? Nie ti je zle?“

„Nemôžem sa ponosovať. Ale doktor Šeben a Klimovič sú na tom veľmi zle.“

„S tými zle zaobchádzajú?“

„Veru áno. Celý čas som sa s nimi nemohol ani rozprávať; sú zatvorení, každý separátne. Toľko som sa dozvedel. A počul som, že Klimovič zostane na Marse medzi opicami, ktoré nás všetkých pokladajú za bohov. Aj kráľ sa hodí do prachu pred každým z nás. Kosák — vieš, kto je Kosák?“

„Áno, náš krajan, komunista.“

„Kosák mi teda prezradil, že Klimoviča nechá tu za boha spravodlivosti a dobroty, že vraj mu bude dobre: Ale čerta dobre! Vši ho budú žrať, práve tak ako kráľa Kuru-Tautaua a žalúdok si pokazí.“

„Len aby si sa ty šťastne a zdravý dostal domov, drahý tatíčko!“

„Sľúbili mi to.“

„Dodržia slovo?“

„Myslím, že áno. Zajtra vraj poletíme ďalej, až sa Mars s nami obráti na tú stranu, kde máme letieť. No, teraz choď spať, Matej! Ja idem obedovať so Šiltaom.“

„Dobrú chuť, tatíčko!“

„Ďakujem, vyspi sa teraz a ráno zavolaj novinárov a podaj im správu z Marsu. Keď sa vrátim, vydám knihu o svojej ceste. Mám i fotografie! Černoch, ktorý s nami letí, fotografuje veľmi dobre a dáva mi obrázky. Som s ním zadobre. Je to síce komunista, ale ináč slušný a inteligentný človek. Ale choď spať! Zajtra ti zas zatelefonujem — dnes som dostal vlastný telefón. Dobrú noc!“

„Dobrú noc! Vlastne dobrú chuť!“

Matej si však neľahol; telefonoval do redakcií štátotvorných — fašistických časopisov všetkých odtienkov od Národných listov počínajúc, až dolu k Právu lidu a Svätému Bonifáciusovi. Ráno ku káve dostal každý meštiak senzačné správy profesora Karasíka z Marsu.

Svätý Bonifácius s radosťou konštatoval, že Marťania majú vieru a že teda stoja kultúrne veľmi vysoko.

Sociálpatriotické noviny chválili Marťanov za to, že držia profesora Karasíka za boha. „Z tých by si mali brať príklad všetci naši občania, hlavne však rozvratníci. Tak by bolo lepšie na svete…“ písal jeden plátok. Iný však doniesol úvodník pod titulom: „Víťazný pochod zemskej kultúry po cudzích planétach.“

Druhý deň nato zneli senzačné správy takto: „Klimovič ponechaný na Marse.“ „Klimovič pánom marťanských opíc.“ A podrobnejšie správy udávali, že Klimovič plakal, keď sa guľa pohla od Marsu a že Karasík nemohol rozoznať, či to bol plač od strachu a či od radosti, že je slobodný. V každom prípade je však lepšie byť na Slovensku policajtom, ako na Marse bohom.