ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Obor Malisako vstúpil do izby, podal Šiltaovi vizitku a hlásil, že tento človek sa s ním pravdepodobne chce rozprávať, lebo ukazoval, že chce ísť hore do gule a pohyboval ústami. Na vizitke bolo: Dr. Šeben. Šiltao dal súhlas, že ten človek môže prísť hore k nemu.

Zemský občan dr. Šeben vstúpil do izby, uklonil sa zdvorilo a podal ruku Šiltaovi, potom jeho dvom asistentom a konečne i Karasíkovi a Zelenkovi. Šiltao mu ukázal na stoličku, aby si sadol a vravel: „Bonveno! Quon Vu volas de me?“

Dr. Šeben sa obrátil so zdvorilým úsmevom na Karasíka a vravel: „Rozumiem, čo vraví pán profesor Šiltao: on sa ma pýta, čo od neho chcem. Ale ja nepoznám ido a neviem, ako mám odpovedať. Čítal som, že vy ste ho ido naučili. Budete taký láskavý a pomôžete nám dohovoriť sa?“

„Prosím, môžem poslúžiť, pán…“

„Prosím, prosím, ja som tu inkognito. A samozrejme zostane tajomstvom, diplomatickým tajomstvom, čo sa tu budeme zhovárať. Rozumiete ma, pán profesor?“

„Úplne. Ráčte pokračovať!“

„Povedzte teda pánu Šiltaovi, že ja som zástupca jedného európskeho štátu, ktorý by rád nadviazal diplomatické a obchodné styky s jeho planétou.“

Karasík to preložil do ida. Šiltao sa usmieval a dr. Šeben tiež. Potom prvý vravel: „Bone, bone! Parolez sijoro!“

„Čítal som, pán profesor, že máte veľa zlata na vašej planéte, takže nemá ani veľkú cenu u vás. Nebolo by možné niekoľko stotisíc metrických centov z tohto kovu dodať nám? My vám za to dáme, čo si len sami budete žiadať od nás.“

„Čo by to mohlo byť, aby sa oplatilo prenášať ho z jedného sveta na druhý?“

„To by ste museli vy, pán profesor, ustáliť, lebo vy máte príležitosť preštudovať naše pomery. Ráčte sa orientovať, aké kovy, aké látky, ktoré výrobky našej industrie boli by pre vás cenné. Možno, že my niečo máme, čoho u vás niet.“

„Budem sa o vec zaujímať.“

„Potom ešte niečo. Také lietadlá, ako vy tu máte, by sme mohli potrebovať. Zaplatíme každú cenu, ktorú budete žiadať. Alebo aspoň plány nám dajte a prípadne jedného vášho inžiniera nechajte tu, aby sme mohli postaviť podobné lietadlá.“

„Na to by som musel mať povolenie Najvyššej rady našej planéty a ja pochybujem, že by to povolila.“

„To je, pravda, fatálne, že ste z ohromne vzdialeného sveta a že zaiste potrebujete niekoľko rokov, kým sa dostanete stadiaľto domov. Nemôžem teda očakávať, že dostanem vôbec niekedy určitú odpoveď.“

„Ale áno! Hneď sa spýtam; mám telefonické spojenie s Najvyššou radou na Sivu.“

„Vy máte spojenie na takú ohromnú vzdialenosť?“

„Áno. Každý deň podávam správu, takže sú u nás o všetkom, čo sme tu videli a počuli, podrobne informovaní. Keby bolo treba, o mesiac môžu tu byť naši sivuobčania s jedenástimi takýmito lietadlami, ako je naše. Pardón! Idem telefonovať.“

Dr. Šebenovi išiel mráz po chrbte. Šiltao sa vzdialil. O desať minút sa vrátil a vyhlásil, že Najvyššia rada nedovoľuje za nijakých okolností prezradiť plány lietadla.

„Akú škodu by ste mali, keby sme i my takéto lietadlá dostali?“

„Bola by to škoda pre vás zemeobčanov; jeden národ by zotročil všetky ostatné úplne, takže by sa otroctvo na vašej zemi ešte mnoho sto rokov udržovalo. K tomu nemôžeme my, Sivuánci, ako tvorovia vyššieho stupňa dokonalosti a mravnosti, podať pomocnú ruku. Boli by ste schopní robiť výlety na druhé planéty, tam páliť a vraždiť a odnášať stadiaľ zlato, diamanty a iné hračky a pletky vzácne pre divochov. Odpusťte, že tak otvorene hovorím k vám, našim hosťom.“

„Prosím, prosím! Vlastne vy ste naši hostia na zemi.“

„Teraz ste vy v našom lietadle a môžeme sa každú minútu od zeme vzdialiť,“ vravel s úsmevom Šiltao.

Dr. Šeben sa odporúčal a ponáhľal sa, aby sa dostal z gule von.