Zlatý fond > Diela > Profesor Šiltao


E-mail (povinné):

Václav Chlumecký Enšpenger:
Profesor Šiltao

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Viera Ecetiová, Zuzana Babjaková, Daniela Kubíková, Karol Šefranko, Katarína Maljarová, Simona Veselková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 62 čitateľov

Vojna sivuánsko-maďarská

Na celom svete písali noviny o sivuánskej guli. Jedného dňa bolo v novinách palcovými literami: „Guľa odletela“ a dlhé úvahy nasledovali o tom, čo asi budú Sivuánci robiť. Novinári boli zväčša tej mienky, že cudzí hostia zmiznú a neukážu sa viacej na našej zemi. Na druhý deň však došli správy, že guľu bolo vidieť nad Bratislavou a letela veľmi rýchlo smerom do Maďarska. A večer toho istého dňa už zvláštne vydania oznamovali: Guľa nad Budapešťou. Sivuánci na úteku. Rázny postup Maďarov proti nehanblivým sivuánskym hosťom. Ostreľovanie gule.

Na tretí deň oznamovali časopisy: Profesor Karasík, doktor Šeben a policajný prezident Klimovič pravdepodobne unesení v guli Sivuáncov. Guľa stojí vysoko nad Budapešťou, ďalekohľadom ju možno dobre pozorovať. A večerníky priniesli senzačnú správu, že kráľovský hrad v Budapešti zmizol úplne z povrchu zeme, že totiž guľa si naň sadla a svojou ohromnou ťarchou ho rozdrvila. Horthy šťastnou náhodou neprišiel o život, keďže sa desať minút pred katastrofou vzdialil z hradu. Niekoľko generálov a lokajov sa stalo obeťou brutálnych Sivuáncov.

Právo lidu najostrejšie odsúdilo tento čin „nepozvaných hostí“. Vyberáme len niekoľko viet z dlhého úvodného článku, nadpísaného Sivuánsko-boľševické zverstvo: „Konečne odhalili páni Sivuánci svoju pravú tvár. Nám sa hneď od prvopočiatku títo tvorovia nepáčili, a preto sme sa držali voči nim v istej rezerve, neoduševňovali sme sa pre ich kultúru: mali sme len pocit útrpnosti nad niektorými redaktormi, ktorí nemohli dosť vynachváliť morálne a duševné kvality sivuánskeho nadčloveka. Teraz celý náš svet dostal hmatateľné dôkazy ich vysokej kultúry. Áno, páni Sivusi vedia ničiť znamenite, to sa im musí uznať; my sme to ešte tak ďaleko nepriviedli — chvalabohu. Budapeštiansky hrad zmizol, škoda je, ak sa pozrieme na vec z historického, kultúrneho, umeleckého a národohospodárskeho stanoviska, nesmierna. Bolo zničené dielo tisícov pracujúcich rúk a veľkého počtu mysliacich mozgov. To je celý prospech, ktorý máme z návštevy obyvateľov cudzieho sveta. Budeme sa vedieť chrániť v budúcnosti? Rozhárané medzinárodné pomery na našej Zemi odôvodňujú naše obavy, že nebudeme môcť s patričným dôrazom čeliť cudzím votrelcom. Tu musí byť celý náš svet jednotný: Beloch, Černoch, Mongol, Indián, celý náš svet sa musí postaviť na nohy a raz navždy ukázať Sivuáncom, že tu u nás nemajú čo hľadať. Hor’ sa k činu! Do boja za ľudskosť, civilizáciu, pokrok a slobodu!“

Na druhý deň napísali podobný článok aj Robotnícke noviny. Keďže ho však okrem redaktora čítali len dva tucty prívržencov, rozhorčenie proti Sivuáncom na Slovensku nedosiahlo taký stupeň, ako v Horthyho Maďarsku alebo v Kramárovej spoločnosti.

Čo však nasledovalo, desaťnásobne presahovalo všetko dovtedajšie. Sivuánci neboli spokojní, že vyvaľkali kráľovský hrad v Budíne, ale poslali na druhý deň (8. júla) ultimátum maďarskej vláde, že vyvaľkajú všetky paloty, kasárne, kláštory a kostoly v celom Maďarországu, ak nedostanú do 10. júla, do 16. hodiny desať miliárd zlatých korún ako náhradu za poškodenie gule. Desať miliárd v zlate! Tie sa nedajú tak napochytro vytriasť z rukáva. Kde ich vziať? A nedať odpoveď by znamenalo, že 10. júla, na deň svätej Amálie, začalo by sa veľké vaľkanie po Maďarsku. „Oh, svätá Amália, čože nám donesieš!“ lamentovali pobožní horthyovci.

Rázne vystupovanie Sivuáncov a výhľad, že bude s nimi ešte veľa ťažkej roboty, zarazilo meštiackym žurnalistom reč. Sivuánci sa stali faktorom, s ktorým treba rátať. Právo lidu písalo v rannom čísle 10. júla: „Dnes o štvrtej hodine popoludní uplynie lehota, do ktorej musia Maďari Sivuáncom platiť. Nedá sa nič robiť. Čo si Maďari nadrobili, musia si zjesť. Keď uvážime, že v guli je aj profesor Karasík, doktor Šeben a policajný prezident Klimovič, musíme uznať, že útok na guľu bol zločinom prvého stupňa, a to tým viac, keďže Sivuánci Maďarov nenapadli. Pravda, zasa na druhej strane pre Maďarov hovorí tá okolnosť, že Sivuánci proti zákazu maďarskej vlády prekročili hranicu tohto štátu. U nás, zemeobčanov, až podnes platí zásada, že nikto nemá právo bez povolenia toho-ktorého štátu prekročiť jeho hranice a nota bene popri tom ešte so zbraňami. Každý národ je vo svojej krajine pánom. Dúfame preto, že vec sa dá podobrotky vyrovnať, že Sivuánci lehotu Maďarom predĺžia a títo privolia zaplatiť žiadanú sumu ako náhradu za spôsobenú škodu. Zaujíma nás len jedno: Načo je Sivuáncom toľko zlata, keďže ho sami majú doma viac ako dosť? Bol to azda ich úmysel hneď od prvopočiatku vyvážať od nás zlato? Ďalšiemu vývinu veci venujeme zvýšenú pozornosť.“

A skutočne, Maďari si zjedli, čo si spoločne so všetkými reakcionármi celého sveta nadrobili. Museli prosiť a sľúbiť, že zaplatia do roka v mesačných splátkach žiadanú sumu, ktorá sa má použiť na podporu nezamestnaných v Maďarsku a Československu.

Takéto rozriešenie nikto neočakával. Bola to zasa mimoriadna senzácia. Komuže by to i napadlo starať sa o nezamestnaných? Po celom svete písali noviny o tejto záležitosti a každý uvažoval o nej ináč. Najhlúpejší článok prinieslo samozrejme Právo lidu, ktoré oznamovalo: „Sivuánska demagógia. Maďarsko-sivuánsky konflikt je vyrovnaný. Maďari sa podvolili vyplatiť do roka desať miliárd v zlate a Sivuánci sa vzdialili. Že však Sivuánci určili tieto peniaze pre maďarských a našich nezamestnaných, je čistá demagógia. Po prvé sa ich od nás nikto o to neprosil, keďže naši nezamestnaní sú dostatočne podporovaní, a po druhé tieto miliardy predsa len vyprešujú z maďarského robotného ľudu. Netreba, aby sa do našich záležitostí miešal cudzí národ. Vieme dobre, že sa tak stalo len s tým úmyslom, poštvať náš dobrý ľud a získať sympatie pre všetky boľševictvá a sivuánstva. Bezmyšlienková masa, prirodzene, dá sa kúpiť tomu, kto jej niečo dáva; nevie uvážiť, aké ciele môže taký pseudodobrodinec sledovať. A preto my, ktorí nič nesľubujeme a nič nedávame, ale pre blaho chudoby ticho a plánovito pracujeme, nemôžeme verejnosť dosť varovať pred týmto danajským darom.“

Konflikt bol teda urovnaný. Vyjednávanie medzi vojnu vedúcimi stranami sa odohralo takto:

Dňa 10. júla o druhej hodine popoludní vystrčili Maďari nad strechou parlamentnej budovy veľkú bielu zástavu a pohybovali ňou. O malú chvíľku bolo vidieť na guli tiež bielu zástavu a potom sa guľa spustila nižšie k parlamentu. Ohromný zástup ľudí pozoroval na obidvoch stranách Dunaja celý priebeh. Keď sa guľa priblížila asi na sto metrov nad budovu zákonodarcov, nastal zmätok; všetko utekalo z budovy a od nej. Ale guľa zostala pevne stáť ako pripevnený balón, ba ani vietor ňou nepohol. Ľudové masy dostali odvahu a približovali sa zas k parlamentnej budove, lebo došli k presvedčeniu, že Sivuánci nemajú úmysel sadnúť si na ňu. A teraz z gule vypustili niečo biele, čo padalo k zemi. Asi dva metre nad zemou to zostalo stáť; bol to akýsi strieborný zvon vo veľkosti klobúka a tenký ako papier. Ľud sa zbehol a tlačil pod tento zvon a poniektorí zvedavci, ako to už býva, chytali zvon rukami. Tu sa ozval zo zvonu mocný hlas: „Nem szabad érinteni, mert az villany. Valakit agyonüthet!“ (Neslobodno sa dotýkať, lebo je to elektrika. Môže dakoho zabiť!)

Polícia odohnala ľud od tohto visiaceho telefónu. Policajný inšpektor, ktorý tu pred parlamentom konal službu, postavil sa pod zvon a volal (po maďarsky): „Haló, haló! Čo si želáte, páni Sivuánci?“ Odpoveď znela: „Zavolajte sem zástupcov vlády!“ O desať minút tu bola celá vláda na troch automobiloch, ktoré zastali pod zvonom.

„Jó napot kivánuk uraknak!“ ozval sa Kosákov hlas zo zvona. „Sme ochotní s vami vyjednávať.“

„Ala szolgája! Jó napot kivánok. Tu rozprávam ja, Horthy, a prítomní sú moji kolegovia ministri.“

„Chcete platiť?“

„Áno, ale takú ohromnú sumu odrazu nemôžeme zohnať, musíte mať uznanie! Dajte nám aspoň rok času!“

„Hneď vám poviem, len čo sa poradíme.“

„Haló! Povoľujeme. Jednu miliardu ešte dnes a to druhé v mesačných splátkach do roka. Ste spokojní?“ — „Áno, prosím. Kérem alásan — úplne spokojní.“

„Dobre. Na rokovanie zostávajú len modality, akým spôsobom budete peniaze odvádzať.“

„Prosím, navrhujte.“

„Teda dnes vyplatíte pol miliardy v zlate vašim nezamestnaným. Kontrolu prevezme komunistická strana. Vy sa zaväzujete, že nikto u vás nebude prenasledovaný pre politické zmýšľanie a že vôľa väčšiny národa sa bude rešpektovať. Pol miliardy vyplatíte zajtra československej komunistickej strane, ktorá peniaze rozdelí nezamestnaným bez ohľadu na politické presvedčenie. To by bolo všetko, čo žiadame. My pre seba nijaké koncesie nepotrebujeme, nechceme z vás mať nijaký osoh, chceme len, aby sa u vás odstránilo barbarstvo, aby jednotliví zločinci neovládali celý národ. To žiadame v prospech pravdy, slobody a ľudskosti. Čo väčšina ľudu žiada, je vždy dobré, to sa musí uplatniť; nikto nemá právo korigovať vôľu väčšiny a sám seba proklamovať za jedine múdreho a politicky zrelého, lebo tak sa vždy dostávajú k vláde tí najväčší hlupáci alebo banditi, práve tí, ktorí sú najmenej schopní vykonať niečo pre blaho národa. Sme presvedčení, že uznáte naše podmienky za správne a prijmete ich bez výhrady.“

„Ale, prosím, to nejde! To by bolo miešanie sa do našich vnútorných záležitostí.“

„To u vás nejde, aby sa rešpektovala vôľa väčšiny? Ktože sa tu mieša do vnútorných záležitostí národa?“

Ministri ostali veľmi zarazení. Bolo aj veľmi nepríjemné, že okolostojaci ľud počul celý rozhovor. Hneď rozkázali, aby sa celé okolie vyprázdnilo od ľudu. Policajti konali svoju povinnosť, vraj v záujme národa a vlasti. V záujme národa a vlasti chceli diplomati vyjednávať tajne.

„Máte strach pred ľudom, že ho odstraňujete?“

„Ale, boh chráň! Bol veľký krik, nedalo sa dobre počuť, čo hovoríte; len preto sme museli ľud ďalej nechať odtisnúť od nás.“

„Prijímate podmienky?“

„Ale uznajte, že to nie je možné.“

„Tak môžete začať hneď strieľať a my tiež začneme svoju robotu!“

„Haló! Počkajte! Veď sa môžeme dohovoriť! Dovoľte, aby sme sa desať minút poradili medzi sebou!“

„Čakáme na odpoveď.“

Ministri dali hlavy dovedna a šepkali, aby ich tam hore nepočuli. Bola to veľmi horúca debata, lebo poniektorí z pánov boli pre pokračovanie vojny. Hlavne Horthy sa nechcel podrobiť takým ponižujúcim podmienkam. Ale konečne sa dohodli.

„Haló!“

„Haló!“

„My sa podrobujeme. Ale dajte nám záruku, že sa nebudete viacej miešať do našich záležitostí.“

„Dáme vám písomne, že dokiaľ vy ministri alebo eventuálna nová vláda nebude terorizovať väčšinu národa, ani my vás, t. j. maďarskú vládu nebudeme terorizovať, a že sa vôbec o vás nebudeme starať. Ste s tým spokojní?“

„Teda dobre, prijímame, keď ste takí neúprosní! A vy sa vzdialite od Zeme?“

„Od vás áno, ale na Zemi máme ešte na štrnásť dní robotu. Budeme mať však telefonické spojenie s vašou krásnou zemeguličkou. Náš konzulát bude v Moskve, takže budeme vždy informovaní o všetkom, čo sa na Zemi robí. A keby bolo zapotreby, príde nás celá eskadra.“

Tak sa vec hladko vybavila, protokoly sa napísali a visiaci telefón bol zároveň i listonoš, ktorý tieto listiny niesol hore a dolu.

Vojna sa skončila, budapeštiansky mier bol podpísaný. Všetkých politických väzňov ihneď prepustili na slobodu — v Maďarsku!

Kto by si to bol len pomyslel, že je to možné. O dva dni na to, keď maďarská vláda skutočne vyplatila dojednanú miliardu a spoľahliví, počestní robotníci to Sivuáncom oznámili, tí odcestovali.




Václav Chlumecký Enšpenger

— bol spisovateľ a publicista, priekopník slovenskej robotníckej tlače, účastník ilegálneho protifašistického hnutia Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.