ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Obzor krajiny uhorskej bol zatiahnutý strašnými oblakmi domáceho rozbroja. Na sneme v Pešti hrali sa na parlamentárnu vojnu podľa vzorov parlamentu francúzskeho a anglického. Košút vždy vyhrával, čo ako sa opozícia namáhala. A to rozhodlo medzi kaviarenskými politikmi, ktorí sa hádali o tom, čím sú vlastne Maďari v parlamente svojom, či Angličanmi, či Francúzmi — zo všetkého, čo sa tam vykonalo, vykľula sa samá, čisto číra košútovčina.

Deň jedenásteho júla položil korunu na hlavu všetkých parlamentárnych víťazství Košútových. Toho dňa uverili mu „otcovia krajiny“, že vlasť je v nebezpečenstve a povolili mu 42 miliónov zlatých a dvesto tisíc vojakov.

Povesť o tomto Košútovom víťazstve a o nebezpečenstve krajiny ako hromový blesk omráčila celé Slovensko. Dolnopolie nebolo výnimkou; tu maďarónske úrady zavčasu začaly liečiť nemoc národnosti slovenskej svojimi vyskúšanými prostriedkami. Odkedy Répáši a Taufmajer s istotou zvedeli, že semeno národného povedomia nevydusily doterajšie násilné prostriedky medzi mešťanstvom načisto, odtedy neprestávali ešte zúrivejšie besneť oproti živlom slovenským. Polovica dobre vycvičenej gardy musela odísť proti Srbom. To spôsobilo veľký zármutok v Dolnopolí, pretože v tejto polovici boli i takí, čo „do bavlny prisahali.“ Javorský bol ako umučený. Jeho Božena aspoň päť ráz bola na výsluchu. Honták bol uväznený. Ale zradcu nemali títo šľachetníci medzi sebou. Celé vyšetrovanie neviedlo k nijakému cieľu; darmo strašili Boženu, darmo sedel Honták za štyri týždne v žalári. Šibenice, vystavené na pažitiach upomínaly stále, že nie vlasť, ale životy tých, čo vo vlasti bývajú sú v nebezpečenstve.

V takýchto hrúzach priblížil sa september. Mešťania dolnopoľskí, ktorí sa ešte hlásili, hoc tajne, k národnosti slovenskej, boli zastrašení, ale nie premožení; čím ťažšie doliehalo na nich jarmo, tým srdečnejšie oddávali sa dobrej veci. Honták, vysediac štyri týždne vo väzení, nadobudol tam i novej skúsenosti i sily presvedčenia. Jeho žalárnik, jejho vyšetrovateľ, jeho sudca, neušli jeho bystrému zraku. Zreteľne videl na nich väčší strach, ako sám cítil v srdci svojom. Preto, odtedy, ako vyšiel z väzenia, prejavoval ešte väčšiu smelosť vo verejnom živote, ako predtým.

Raz večer sedeli u neho Náchodský, Zverina, Bobrovec a Skuloň pri pohári vína. V srdciach ich hriala tajná radosť. Rozhovorili sa o Jelačićovej výprave, o ktorej sa čerstvé chýry po celej krajine roznášaly.

„Keby mu len milý Pán Boh pomáhal,“ vzdychol si starý Bobrovec a vytiahol zo zaňadria podobizňu bána Jelačića. „Hádam sa môjmu Svetoví podarí dostať sa na cisársku stranu; priam pri odchode si umienil, že pri prvej príležitosti prejde k Srbom.“

Honták si upil vína a uderiac pohárom o stôl, povedal: „Nezabudnem nikdy, čo na tomto mieste povedal mladý Obranský, že s Váhom na jar neodá sa žartovať; hovoril, že ich ta zavedú; a hľa, tu to máte. Nebolo by dobre, keby sme mohli teraz, keď už Jelačić sa bije, i my povstať? Ale čo lepšie nám sobrali, čože si teraz počneme.“

„Ba či major vypľuje tú bavlnu?“ nadhodil Náchodský.

„Nehovoril som dobre? Ale boli by ste ma vtedy zožrali,“ hovoril Skuloň. „A preca, hoc ma pokladáte za bojka, nepremenil som sa tak, ako tých pädesiat kriklúňov. Nuž ale čo je do rady, keď nemáme vojska.“

„Aha, vypľuje!“ odvetil Zverina. „Čo by vypľúval. Bojí sa o svoju kožu ako každý druhý. Prečože neprekazil, keď je komandantom, odstránenie najhodnejšej polovice gardy z nášho mesta?“

„Nuž veď aj Hrabina bol za to, aby sa major stal komandantom,“ hovoril starý Bobrovec.

„Ale nie za to, aby mladí vstupovali do gardy,“ odvetil Honták. „Chválim, že Hrabina, Javorský a Vrahobor utiekli radšej do hôr; bez nich by sme boli hádam už i my zavretí v tej stoke. Len počkajme ešte málo, verím, že aj nám svitne deň spasenia.“

„Dal by Pán Boh! Aby som ešte raz videl svojho Svetozára,“ doložil starý Bobrovec.

Ako sa tak shovárajú, vojde do chyže major. Poobzeral sa veselo po spoločnosti, oči sa mu gúľaly a sypaly oheň. Celé jeho chovanie prezrádzalo, že nesie mimoriadnu novinku.

„Bomby a granáty, pán major, či budeme dlho držať gule v puškách,“ vítal ho Honták položartom polovážne.

„Ticho páni,“ zahrozil major prstom a skoro na prstoch stúpajúc, blížil sa k stolu. „Ticho páni, poviem vám novinku. V Nitrianskej je zle nedobre; chlapci sa tam lepšie zatrímali, už sú na nohách a pod zbrojou. Mám už rozkaz k pochodu proti povstalcom. Répáši vystrája jazdca v ústrety vojsku i garde, čo ide na Jelačića, aby sa obrátila proti slovenským rebelantom. Ja vytiahnem s vami popredku a spojíme sa s našimi.“

Honták vyskočil od radosti, a nemysliac na inšie, len ako sa biť bude, vyvolával: „Len gule šanovať a bodáky na rebrách lámať.“

„Len s rozumom, páni,“ vážne prejal slovo Skuloň, „ja by som myslel, že by sme len mali čakať, kým prídu Slováci k nám a opanujú nás, potom nám nikto nebude môcť mať za zlé, keď sa k nim pripojíme.“

„Bomby a granáty, pán Skuloň, veď ma nerozumiete! Mám už rozkaz ťahať proti buričom: zajtra musím rozkaz oznámiť garde a pozajtre ideme…“ hovoril major. Nemohol však dokončiť, lebo v izbe sa strhol lomoz; každý chcel povedať svoje.

Náchodský kričal na Skuloňa: „No veru to, boli že by sme to za Slovákov, keby sme čakali, až nám pečené holuby vletia do úst! Poďme im radšej na pomoc.“

Honták zazrel na majora a vykríkol: „Ej nie tak, pán major, už nás i tak ďaleko zaviedlo to popúšťanie, vyhubme si najprv našich domácich kujonov! Uderme zajtra na nich a rozožeňme tú háveď ničomnú.“

Bobrovec capil rukou na stôl a volal: „Vypľujte už raz, pán major, tú bavlnu!“

Aj Zverina sa hlásil o slovo: „I ja by som radil čakať, ale vidím, že by nás to ďaleko zaviedlo, preto by som myslel, uderiť najprv na našich košútovcov.“ „Sláva vám, páni moji!“ ozval sa hlas vo dverách. „No tu ho máte,“ skríkol Honták. „Vítaj, bratu Hrabina. Došiel si práve včas.“

Hrabina sa zjavil prítomným ako anjel radca. Majorova tvár, bola sa dorážaním mešťanov trochu zamračila, vyjasnila sa. Všetci prítomní hrnuli sa k nemu s úctivosťou a radosťou. Hrabina horel zápalom vyšším. Jeho tvár bola zrejme opadnutá, bledosť sa podobala žiari mesiaca, brada kučerkavá sa v hojnejších vlnách vynula okolo líc a brady. „Naši rodáci okolo Myjavy a Brezovej bijú sa už víťazne,“ začal hovoriť hlbokým, temným hlasom. „Nelenili sme a pripravili sme tamojší ľud. Dedinský ľud je všade hotový povstať proti svojim vrahom. Ak aj mešťania tak urobia, zvíťazíme za pár dní. Pán major, nastal čas, ktorý sme pred troma mesiacmi spomínali. Schytáme odbor bezpečnosti a vyhlásime vás za dočasného veliteľa Dolnopolia. Hneď nato vyšleme pomoc na Brezovú.“

„Bomby a granáty, to ide do tuha. Ale si nemyslite, že nemám chuti zahryznúť i do tohoto jablka. Len aby som mohol rátať s mešťanmi,“ odpovedal major. „Moja garda Je vycvičená, bomby a granáty, ako žiadna na okolí. Nedal som jej slopať — musela stáť pod zbraňou päť hodín denne.“

„Len keby ste mi Svetozára neboli preč poslali,“ dohováral mu Bobrovec.

„A mohol som si pomôcť? Či nemám dosiaľ dvoch pobočníkov na krku, ktorí ma striehnu? Nuž ale nič to, veď on nájde dvere, ktorými ukĺzne.“

Hrabina sa ešte chvíľu potajomky radil s majorom, pošeptal potom čosi Hontákovi do ucha, a odobral sa nocou preč.

„Činná chlapina tento Vladimír,“ hovoril Bobrovec po jeho odchode; ostatní prisviedčali. Len Skuloň sedel strápený a zdalo sa, nebadal, o čom sa hostia shovárajú. Jedenásta už dávno odbila, keď sa major sberal k odchodu. I ostatní podopíjali vína a jeden za druhým odchádzali. „Ako sa to len skonči,“ dumal Skuloň. Vôľu mal on dobrú, ale často ho, neboráka, strach napádal. Odišiel plný hrôzy a starostí, nedajúc ani nikomu dobrú noc.