ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hlohovec sa môže menovať predmestím dolnopoľským, lebo jeho dolný koniec je iba pol hodiny vzdialený od mesta. Horný koniec s farou a kostolom je síce na dobrú hodinu od farského kostola dolnopoľského, ale dolný koniec s dolnou a horný koniec s hornou farou a krčmou jednako sú len Hlohovcom. Je to veľká dedina, ale jej obyvatelia sú takí miešaní čo do majetnosti a vzdelanosti, ako v hociktorom väčšom meste. Nájdeš tu hlupákov i múdrych; a prednejší Hlohovčania sa už tak za polomešťanov dolnopoľských pokladajú.

Z panských kaštieľov sú dva znamenitejšie, Hétvárych a Ostrovských. Medzi obyvateľstvom je hodne potomkov z pokolenia Jákobovho, ktorí tu majú i svoju synagógu. Majetnejších je viac ako bedárov. Hlavné krčmy sú tri, tá v prostriedku dlhej dediny je vlastná krčma, alebo kričma; Icik si v nej gazduje. Na hornom konci je najsolídnejšia. Na dolnom sa schádza iba túlavá háveď, a nejeden korheľ z Dolnopolia chodí sem na nocľah. Menších dier je bez počtu.

U Icika sedí so dvanásť sedliakov. Dvaja majú pred sebou pivo, ostatní víno alebo pálenku.

„Daj vám Pán Boh dobrého zdravia, kmotre,“ pripíja sused susedovi.

„Pán Boh daj aj vám.“

„Ba čo to len s tým Hamstrdámom bude,“ prezvedá sa Ďuro Juriš a upíja svoju pálenku. Napijúc sa, podáva sklenku súsedovi: „Okoštuj, Strakota, je ako oheň.“

„Ide bieda na židov,“ hovoril Strakota, berúc sklenku. Odchlipol si a chripľavo pokračoval: „Pôjdu, ba už aj idú do Hamstrdámu, ale sudy tu nechajú. Chlapi — ja budem len tie sudy strážiť, keď sa budú sberať.“

„Ba, čerta po sudoch, tie sa za nimi nepogúľajú, ale tie písma, tie písma, tie dostať zavčasu,“ hovoril Ondráš a zadíval sa nad šenkovnu, pod hradu.

„Dávno hovorím, že by ich bolo treba postrašiť.“

„Keby ste len rozum mali,“ ozval sa Kalný, „a netárali do sveta. Celé to táranie, čo ho v Dolnopolí čúvať, strojí na zle vypadnúť. Pamätajte na moje reči.“

„Ej ba, živému bohu — nie! Len ich postrašiť,“ odporoval Juriš.

„Tie písma,“ dodával Ondráš.

„Ba veru tie sudy,“ hovoril Strakota.

„To je paráda. Na okolí sú už so židmi hotoví, iba my Hlohovčania, hlupáci, čosi čakáme. Dávno hovorím, len ich postrašiť.“

„A písma pobrať,“ nástojil Ondráš.

„A sudy vyváľať,“ opakoval Strakota.

„Toto je paráda! — Icik, smrdák, ešte žajdel,“ chripel Juriš.

„Pred desiatimi rokmi ani tohoto smrada tu nebolo, a teraz ho ani sám Kalný nevyplatí z krčmy. A bude ti ešte židov brániť,“ zazrúc na Kalného, dudral Juriš medzi hlavami sedliakov.

„Neslopte pálenku od večera do rána; z toho vína, čo ja pijem, sa ešte nevyliahol, ani vyliahnutý z vašich páleníc, nezbohatol žiaden žid. Či rozumieš, Juriš?“ odpovedal Kalný.

„Pochválen buď Ježiš Kristus.“

„Až na veky.“

Sedliaci sa chytali za vačky. Kalný podozrive pozrel na chromého žobráka, vstúpivšieho do krčmy, a vytihol ruku z vrecka.

Žid doniesol Jurišovi sklenku. „Žide, nemám drobné, požičaj mi groš, dám žobrákovi,“ hovoril Juriš Icikovi, berúc si pálenku.

„Nechcem, gazdíčko,“ ohlásil sa žobrák, „pálilo by ma na duši. Židia sú už na ceste do Hamstrdámu, čert ich vezme — Pán Boh buď s nami — na duši by ma pálil groš od žida.“

„To je paráda! Nehovorím dávno? No počúvajte, Kalný,“ bľabotal Juriš posmelený žobrákovými slovami.

Noví sedliaci prišli do krčmy a spolu s daktorými z predošlých obstúpili žobráka.

„Vari viete dačo, dedko?“ spytovali sa. „Tu máte napite sa,“ ponúkali ho. „Povedzte nám dačo,“ nahovárali ho. „Sadnite si za stôl,“ volali ho.

Žobrák si sadol ku dverám, do najtmavšieho kúta, a ovesiac hlavu hovoril: „Dobre mi aj tu, gazdíčkovia; kdeže by ničomný žobrák sedal medzi gazdov. Človek chodí po dedinách, počuje, vidí. Veru ratujte si duše. Nebude dobre — nebude dobre. Len von židov, von s nimi do Hamstrdámu. Už ich vyhnali z celej krajiny; na jarmok bude rumia — už je oznámená na Šulmachajke, a ak ich vy nevyženiete odtiaľto, prídu vám všetcia sem.“

„Toto je paráda! Nehovorím dávno!“ miešal sa Juriš do reči.

„Na moju dušu, vari je to už naozaj tu?“

„Už je to tu; len na písma nezabudnúť.“

„Sudy von, chlapi!“

„Rozum, rozum, susedia,“ kričal do hrmotu Kalný, „veď že nepočúvajte toho dedka,“ a vyskočil zpoza stola, aby sa priblížil k žobrákovi. Žobrák v kúte sa trochu poľakal. Čuvy pod očami sa mu zatriasly. Ako by to chcel zakryť, utieral si oči rukami.

„Gazdíčkovia moji, veď vás ja nenahováram k ničomu,“ vyhováral sa žobrák, kryjúc sa do handravého kepeňa, „čo som videl a počul, to hovorím, veď nechcem pohoršenie medzi vami robiť. Jedni akosi, zdá sa, nechcú tomu veriť; nuž ale hybajte do Hríbova, či tam už dnes neni vyčítaný rozkaz od stolice, aby židov vyhnali.“

„V Hríbove!“ skríkli všetci s podivením.

„Už je to tu,“ volá Ondráš.

„Nehovorím! čo ťa po Kalnom, rozprávaj ďalej. Toto je paráda!“ vykrikoval Juriš.

„Len sudy, len sudy,“ výskal Strakota.

„Ba počnime hneď na Hlohovci.“

„Nie na Hlohovci,“ napomínal žobrák, „v Dolnopolí je jarmok ten týždeň.“

„To, bohuprisám, bude dobre,“ ozvalo sa i z pitvora pár chlapov, nakukujúcich do izby.

„Dávno hovorím. Len Kalný, to je taký kňaz, vždy by ti kázal o ctnosti,“ hundral Juriš.

Strhla sa haravara. Chlapi sa socali, víno a pálenka dostaly sa k slovu. Žobrák sa medzitým nezbadane vykradol z krčmy.

Dajedni i pochybovali, hlavami krútili, ale ostatní im vyrážali pochybnosti z mysle.

„Tu ho máte,“ hovoril akýsi mladý šuhaj, „toho lumpa už ani nieto v kúte, darmo čo nás nabláznil.“

„Nuž a mal si tu postlať? Nehovorím dávno! Takí plazáci by mohli aj mlčať! No, mal ti tu ostať bývať?“ škľabil sa Juriš, a obzrúc sa, dodal: „Ani Kalného už niet; no ty plazák, povedz, prečo zmizol ten mudrlant? Akiste preto, že vie chodiť, a žobrák vari mal čakať, až by si ho ty bol vyniesol na chrbte.“

Mladému šuhajovi nebolo po chuti, že ho Juriš plazákom pomenoval. Vychytil stolicu, treskol ňou o múr, a s nohou v ruke išiel na Juriša. Vtom však židovka zrobila v kuchyni lármu: „Chóri, auvej, chóri! Chorná konec chóri!“ Sedliaci vybehli z krčmy.

*

Na hornom konci, pravda, nehorelo. Len v kaštieli Hétvárych stojí na dvore plno kočov a chasy služebnej. Napravo od kaštieľa vedie cez mostík cesta do ,hostinca’, ako sa horná krčma volá. Hneď za mostíkom stojí šopa a naľavo od nej pekný, obielený dom. Pán Vykonal, povestný hostinský, díva sa zo dvier do panského dvora. V chyži za jeho chrbtom je živý hovor.

Dve pekné, priestranné chyže s čistými stolami a číslami Slovenských národných novín a Orla tatranského odznačovaly tento hostinec od mnohých hostincov na Slovensku v tom čase.

Za hlavným stolom v jednej z chyží sedia štyria gazdovia. Široké širáky visia na klincoch po stenách, krátke kabáty z tmavobelasého súkna priliehajú na dobre živené chrbáty, a nohavice na remeň pekne vyšnurované pristávajú na svalovité stehná týchto hostí Vykonalových. Červené víno majú pred sebou.

„Hrabina mi aspoň povedal, že ani u nás sa to neobíde bez vzbury, a aby sme sa mali na pozore,“ hovoril najmladší, okolo dvacaťpäťročný chlapík, nízkej, územčistej postavy. Uhladil si vlasy do tyla, mľaskol a prihnul si z pohára.

„Verím, našim chlapcom to čertovsky vrtí v hlave, že si Košút také posmechy vystrája zo Slovákov,“ prisvedčil Rôzdroba, jeden z najprednejších gazdov na Hlohovci, chlap vysoký, s dlhými vlasami, asi pädesiatročný. Povahy zdal sa byť rozvážnej a tichej, ale v tvári mu sedí s vážnosťou i smelosť a odvaha. Pripil súsedovi a odhodiac si vlasy za ucho, pokrútil hlavou a pokračoval v reči; „Nuž nech už bude, ako chce, ak sa budú páni na diete pochabeť a začnú sa za prsty s kráľom ťahať, na moju dušu poberieme so sebou okolné dediny a pôjdeme na nich.“

„Hja, kmotre,“ vraví onen mladý, Struhárom ho menovali na Hlohovci, „veď ti tí majú za čerta rozumu; myslíte si, že neotočia kráľa? Či im už nedal svoju moc? A prečítajte si tuto v novinách, ako to všetko pod kráľovským menom robia.“

„No veď džbán tak dlho chodí na vodu, až sa zabije, a šidlo, keď je raz vo vreci; len sa raz vystrčí,“ dokladal Rôzdroba.

„No ale bolo by to ozaj pravda, že nás len za takú kadejakú fajtu vyhlásil Košút na diete?“ spytoval sa tretí hosť súseda, preberajúc sa medzi novinami.

„Tu to máte — zas vypľundrovali židov v ***,“ riekol tázaný, nedbajúc na otázku súsedovu.

„No veď naši ľudía sú súci do rabovania,“ odvetil Struhár, „a toto je ten čert, ktorého sa aj Hrabina bojí. Aby to všetko hus kopla, veď nepočuješ inšie ako o židovských rumiach; čo chviľa Maďari vytrúbia, že my Slováci sme ozaj len taká rabovnícka fajta.“

Kým Struhár takto rozmýšľal, vbehol do izby hostinský. „No,“ povedá, „už bude čosi nového; Kalný výskokom letí hore dedinou, a ani na most sa mu nechce, záhradou cvála.“

„Daj Boh šťastia,“ ozval sa Kalný vo dverách. Pot sa mu lial s čela. Všetci povstávali:

„Čo je?“

Kalný si zachránil vlasy do tyla. „Čo je? Zle strojí byť, súsedia moji. Ľud chce Icika plundrovať; korheli, Juriš, Ondráš, Strakota, majú tam svojho proroka, akéhosi žobráka, ktorý im celkom hlavy pomátal. Len vojdime k rychtárovi, dajme našim vedieť — a slapajme tú sberbu.“

„No, máš ty byť o čo v strachu,“ ozval sa, pokojno si k novinám sadajúc, ten, čo zprávu o podobnom skutku z novín vyčítal. „Čo ťa nepáli, nehas. A koniec koncov, aspoň príde Hlohovec do novín.“

„Hoc by prišiel, Štefko môj,“ ozval sa Struhár, „ale nie po takom. Mali by sme radšej dačo inšieho vykonať, ako židov rabovať. Nuž a čo je ďalej, kmotre Kalný? Živ nás Pán Boh,“ pripil Kalnému podávajúc mu pohár. Kalný si upil a, obozrúc sa po chyži, tichším hlasom, polotajne hovoril: „Zdá sa mi, že sa tu čosi snuje. Ten žobrák — všetko sa mi tak zdalo — nebol nikto inší, ako židovský advokát zpod Šulmachajky, Taufmajer; chce, na moj’ pravdu, ľudí našich na čosi naviesť.“

„Bodajže ťa hus kopla, kmotre, si ty len bojko. Čo by sa Taufmajer za žobráka preobliekal, a ešte na židov, z ktorých žije, ľudí huckal. To musí ktosi iný byť. Nuž ale veď ho my dostaneme,“ a zaplatiac víno, bral s klina širák.

„Nechajte to, kmotre,“ ohlásil sa súsed s novinami v rukách, „čo sa vy rozumiete do panských fígľov; ak je ten zpod Šulmachajky v tom, prežehnajte sa a dajte čertu pokoj. Toho zastanú páni — a vám sa môže ešte i chládok dostať za odmenu.“

„No už ja idem,“ odpovedal Struhár odhodlane. Rôzdroba s Kalným pošli za ním. „Dobre máš, kmotre,“ povedá Rôzdroba, „veď sa nahľadíme, čo za patróna nám tu chce ľud búriť.“ A dvaja flegmatici ostali sedieť.

„Janko, nohy na plecia, ty si mladší, podívajže sa za huštáky, tam ktosi uteká,“ hovorí Rôzdroba Struhárovi, keď vyšli na násyp hostinca.

„To je na moj’ dušu on,“ zvolal Kalný. „Za ním!“

Struhár sa rozbehol za žobrákom. A súčasne i mladý chasník z krčmy, čo na Juriša vytrhol nohu zo stolice, dopaľoval za žobrákom domnele chromým, ale cvalom utekajúcim. Struhár nadbehol žobrákovi huštákami — a ako tento do hájička skočiť mal, zastal mu Janko cestu a zareval: „Stoj chlape!“ Žobrákovi klesly nohy — skydol sa.

„Pán Struhár, vy ste to?“

„Pán Obranský, čo to za šaty máte?“

Vrahobor so Struhárom stáli prekvapene nad Taufmajerom, oddychujúcim na zemi. Pomaly prišiel i Kalný s Rôzdrobom, za nimi rychtár s niekoľkými úradskými a po nich hromada ľudu i traja známi buriči z krčmy od Icika. O chvíľu bol tu i Hrabina.

Aj jeho síce viedlo do Hlohovca dobrodružstvo, ale nie také ako Vrahobora. Vrahobor Obranský chcel poznať ľud, ktorému sa posvätil, zblízka. Aby to ľahšie dosiahol, obliekal sa do sedliackych šiat, a zišiel tam, kde ho nezasiali.

Nad Taufmajerom skoro by sa bola rumia strhla; Juriš, Ondráš a Strákota chceli ho brániť, ale Struhár a Rôzdroba rozohnali háveď a na radu Hrabinovu odviedli Taufmajera k rychtárovi. Vladimír, pohovoriac dačo s Vrahoborom, o chvíľu odišiel.

*

V kaštieli u Hétvárych je vrava a živý rozhovor. Na dvore si chasa rozpráva o tom i o inšom, čo počula po kaštieľoch panských, alebo v hostinci dolnopoľskom, alebo čo ktorý vyrozumel od pánov svojich, keď sa spolu po latinsky či po maďarsky shovárali. Chalani postavační, čo obskakovali okolo kočov a sluhov v livrejách, robili k tomu svoje poznámky alebo vtipy zlé metali.

Aj v hlavnej palote je živo; všade, zdá sa, má čas prítomný zástupcov.

Len v ľavom krídle, v chyžke slečny domu Hedvigy, ako by si tichosť a čas minulý miesto ustlaly. Krásna, sivooká panna sedí zamyslená pri stolíku, lahodný úsmev obletuje okolo jej ružových rtíkov, kadere bledé sa pohrávajú s plnými líčkami a prstíky ceruzou kreslia čosi po papieri.

Hedviga má v hlave nový svet a nevie, čo s ním robiť. Svet slovenský sa jej zjavil na zábave v Dolnopolí, a nevie si vysvetliť, čo je to, čo ju k tomuto svetu priväzuje.

Ako tak prsty po papieri vyzrádzajú, o čom sa duši sníva, nenadalý hosť zjaví sa v chyži. Vstúpil bez dovolenia keďže na klepanie jeho nikto sa neozval. Vidiac však Hedvigu zadumanú, zastal a pozoroval so strany tvár rozkošnej panny, zahľadenej v sladkom úsmeve na bielu karotku papiera. Jeho mľasknutie a pokročenie vpred prebudilo Hedvigu. Ohliadla sa v zrejmom prekvapení, zakryla karotku papiera šitím a vítala Répášiho.

„Sluha ponížený, najmilostivejšia slečna,“ kloniac sa až k zemi, hovoril vyfintený príchodzí, a zďaleka vystieral ruku naproti Hedvige. Jej ruka sa však nehýbala, i vzal ju drevenú, pritiskol na ňu ústa svoje a zas ju pustil. Rúčka bola ozaj ako mŕtva, spustila sa ticho do bohatých záhybov ružovomodrých šiat.

„Pekne vítam, pán Répáši, ráčte sa posadiť,“ hovorila Hedviga s chladnou šetrnosťou, ponúkajúc mäkké sedadlo Repkovi. Sama si sadla do leňošky.

Répáši bol celý pomätený, hneď hádzal okom po stolíku, hneď sa červeňal, hneď chcel čosi pekného Hedvige povedať, hneď zase zbledol vo veľkých rozpakoch.

„Azda som najmilostivejšiu slečinku vytrhol z milého zaneprázdnenia,“ hľadal Repka predmet k rozhovoru blýskajúc okom po stolíku.

„Pletky, malé cvičenie, nič zvláštneho,“ neistým hlasom zahovárala Hedviga, a aby previedla reč na iné, spytovala sa na spôsoby zábav Pešti.

Répáši odpovedal krátko. Spozoroval na stolíku veci potrebné k pleteniu a vyšívaniu a začal o týchto.

„Najmilostivejšia slečinka ráči byť, ako vidím, veľká milovnica modrej farby; naproti tomu nič nevidím zeleného.“

Hedviga sa zapálila v tvári a jasné čielko prešiel akýsi tmavý mráčik. Bolo jej síce hneď na mysli, čím dievčence tak ľahko odrážajú dotieravosť, ale Répáši bol u otca vzácny hosť, preto nechcela siahnuť hneď ku zbrani ostatnej.

Kým však mohla nájsť dačo obojetného k odpovedi, bol už Répáši zase v reči.

„No no, slečinka, hádam tá modročervená zábava slovenská…“

V tom mu však nevdojak padly do očú Hedvigine šaty, a tu mu svitlo, že sa jeho slečna môže cítiť urazenou. Tejto myšlienky tak sa poľakal, že sa začal triasť. Každé slovo, ktorým chcel napraviť svoje drkotanie, zadrhlo sa mu na jazyku natoľko, že to až Hedviga spozorovala. Chtiac mu pomôcť z núdze, s trošička kúsavým smiechom hovorila: „Pánu Répášimu sa vari tie slovenské Ľudmilky a Boženky po mysli mihajú, že hneď zábavu v Dolnopolí spomína. Ale,“ pokračovala s opravdovou uznalosťou a vážnosťou „sú to naozaj krásne mená, a krajšie ešte dievčatá, čo som v tejto novej spoločnosti videla. Nikdy by som si nebola myslela, že pod menom „slovenské zábavy“ také poklady sa skrývajú. Môžem povedať, že som takých milých postáv, takej nevinnej zábavy ešte nevidela.“

Répášimu s každým peknohlasým slovom Hedviginým letelo horúce uhlie na hlavu i na dušu. Čím viac hľadel na Hedvigu, tým vyššie vystupovala jeho náruživá láska, ktorú počínal cítiť v srdci svojom. A čím viac načúval slovám uznania k nenávidenej strane slovenskej, tým z hlbšieho vnútra dvíhala sa vášeň jeho fanatizmu. Prsia sa mu nadúvaly ako kováčske mechy, kropaje potu vysedaly mu na čelo. Keď Hedviga zanôtila nápev Nitry a dodala: „A čo to za krásne piesne!“ Répáši zmohol sa preca na slovo. Ako by bol hore Inovcom behom utekal a na samom vrchu počal rečniť, taký zadychčaný začal trhavo ako herec na divadle deklamovať:

„Najmilostivejšia, anjel mojej duše — ach, tento žart je hodná facka za moju hlúposť; ráčte odpustiť, nechcel som uraziť najinteresantnejšiu dámu, bohyňu — anjela celej našej peknej krajiny, do ktorej teraz bratstvo, sloboda a rovnosť uvedené sú. Ach, ale som len dostal za pochabosť svoju; ďakujem však na kolenách…“ a tu sa hodil k leňoške so sopätými rukami, „ďakujem za milostivé pokarhanie. Prisahám tu Bohu večnému, že sa viac takýchto žartov nedopustím. Bol som na tej hlúpej zábave, len aby som mohol oznámiť, aby som videl, čo robia títo panslávi. Lebo vyspovedám sa — — som splnomocnený od ministra — ja, pre večného Boha, slečna, anjel — ja vás milujem.“ Dokončil zmätenú reč potokom sĺz, ktoré sa ronily po jeho tvári.

Hedviga sa poľakala. Skočila s leňošky a dvíhala Répášiho. Vtom však strhla veci so stolíka a karotka odletela doprostred chyže. Répáši skočil úslužne, aby dvíhal, čo popadalo. Zdvihol i karotku. Podíval sa na ňu, vykríkol: „Hrabina!“ pustil z ruky karotku a zapotácal sa. Hedviga zbledla. Rýchlosťou blesku zodvihla však karotku, a kým sa Répáši spamätal, schovala ju za ňadrá, do miesta najbezpečnejšieho.

Répáši sa vo chvíli prebral. Ako zo sna strhnutý, trel si čelo, oči, hľadel do zeme, ako by dačo hľadal, a pozrúc na bledú Hedvigu, začal rečniť: „Je to sen, či skutočnosť? Najkrajšia z najkrajších ruží svätej vlasti uhorskej maľuje mizerné ťahy tváre zradcu vlasti? Okrasa rodín šľachetných zemianskych maľuje tvár komunistu?“

Bol by ešte ďalej hrmel takéto jadrné slová k ustrnutej, ako by skamenelej Hedvige, keby Hedviga nebola zavolala: „Voľno,“ a keby vstúpivšia postava Hrabinova nebola trocha jeho rečnícky oheň uhasila.

„Odpusťte, slečna, že sa opovažujem…“

„Len bližšie, bližšie, pán Hrabina,“ prihovárala sa Hedviga príchodziemu trasúcim hlasom, ale v duchu posmelená. „Ste nám vítaný hosť, posaďte sa,“ srdce jej silne tĺklo, dych sa jej zastavoval. Répáši stál ako socha. Hrabina sa naň podíval, siahol po ruke Hedviginej a pobozkal ju.

„Pán Répáši,“ predstavila Hedviga svojho hosťa. „Pán Hrabina,“ ukazovala Répášimu s istou hrdosťou na Hrabinu.

„S pánom Repkom sme školskí kamaráti,“ hovoril prívetivo Vladimír.

„Menujem sa Répáši. Stálo to už v Hírlape,“ hrdo odpovedal Ďurko.

„Nečítam Hírlap,“ odsekol Hrabina.

„Dosť zle, že…“

Hrabina ho pretrhol: „Že sa pred slečinkou hádame; či sme nie barbari, slečna?“

Hedviga bola ako na tŕní. Répášiho už poznala; nevedela však, čo môže vystať z Hrabinu. Jeho chovanie jej síce vnukalo dôveru, a postava jeho junácka, tvár odhodlaná, na ktorú rada sa dívala, jej dodávaly nádeje. Bola by dala za to tisíce, keby sa bol chcel Répáši vzdialiť, ale slušnosť jej nedovolovala uraziť povinnosť pohostinstva hoc priam najmenším zavdaním príčiny k odchodu. Ako by sa nič nebolo stalo, prihovorila sa Répášimu: „Ráčte sa vrátiť, pán Répáši,“ a ukazovala mu miesto na stolici.

Répáši nespúšťal očú s Hedvigy. Zlosť sa v ňom vzmáhala. Hrabina to pozoroval.

„Nebudete odzemok tancovať, pán Hrabina?“ kúsavo sa spýtal Vladimíra.

„My Slováci máme ešte dosť čerstvosti k nemu; neviem, ako by ste vy Maďari vydržali paru našim chlapcom.“

„To je národný tanec slovenský, všakže,“ s posmechom pokračoval Répáši.

„Zčiastky,“ odpovedal chladnokrvno Hrabina, „druhá čiastka národného nášho tanca je v čardáši.“

„V Pešti som o tom nepočul,“ uškľabil sa Répáši.

„Čo kto v Pešti nezvedel, môže sa na Hlohovci naučiť,“ podával mu šňupku Vladimír.

„Od Hrabinu?“ dobiedzal Répáši.

„Repka hoci aj od neho,“- v zápäti mu vrátil Hrabina.

„Páni, pomerte sa,“ napomínala ich položartom Hedviga. A chytiac Hrabinu za ruku, ťahala ho k Répášimu. „Veď sa bratstvo z Prešporka zvestuje, a naši gavalieri nebudú vari nesvorni.“

Hrabina, milo dotknutý prívetivosťou Hedvigy, pritisol podanú rúčku k ústam. Hedviga pohliadla naň srdečne, ako by mu chcela čosi riecť; ale mimika táto vyviedla zlosť Répášiho na najvyšší stupeň. Videl pred očima hrúzy a priepasti sa otvárať; ako blesk preletela mu hlavou myšlienka pomsty; skočil k Hedvige, siahol rukou k alabastrovým ňadrám, a už držal v nej karotku.

Hrabina sa zhrozil pochabej smelosti. Pohliadol na Hedvigu. Répáši stál uprostred izby a hrozil zaťatou päsťou: „Má o tom — i Košút zvedieť, čo je toto za dom!“

„Pán Hrabina, bráňte ma!“ volala poľakaná Hedviga, vidiac karotku v rukách zlodeja tajností srdca svojho.

Hrabinovi, hoc nevedel, o čo ide, stačilo to k skutku. Kým Répáši hrozil, už ho Hrabina držal za golier, a karotka prešla v ruky jeho. Ako ju dostal, odovzdal ju Hedvige, nepozrúc ani, čo je na nej. Zastal si pred Hedvigu, oproti Répášimu, čakajúc, že sa protivník oddá do bitky. Ale Répáši zbabele ustúpil k dverom, zahrozil ešte raz päsťou a zašramotil po schodoch. O chvíľu fujazdil dole Hlohovcom na svojej ekvipáži.

„Odpusťte, slečinka! Náruživosti politické á národné v krajine našej už vysoko vystúpily. Je to hrúza. Hlava sa mi točí, keď si pomyslím, kam to ideme. Takto pred tvárou anjela môžu sa dvaja ľudia čertmi stať. Ale buďte mi svedkyňou, že som nechcel pohoršenia.“

„Ďakujem vám, pán Hrabina. Ja vás mám prosiť za odpustenie. Stalo sa to hádam pre…“

„Prosím, slečna, neráčte ma zahanbiť. Proti tým Maďarom šiel by som sa i do pekla biť — a za takú krásnu Slovenku…“

„Ach, ja som ešte slabá Slovenka,“ vzdychla a stydlivo pohliadla na Hrabinu.

„Chcete sa však stať vrúcnou milovníčkou slovenského národa? Náš národ je hodný vašej lásky. A váš zápal, panny slovanské, stvorí z nás hrdinov.“

Hedviga sa podívala na výrečného šuhaja. Malý, počerný fúzik nad karmínovou obrubou úst bol ako romantický lesík nad lúčinou posiatou kvietím. Jasné, dohora sklepené čelo, oko plné zápalu a šumivý tok reči opájaly Hedvigu. Tratila sa v obraze šuhaja. Svetlosť nebies jasných liala sa jej z očí.

„Hovorte, hovorte, pán Hrabina; tak rada vás počúvam,“ preriekla po chvíli.

„Nesmiem sa i ja stať účastným podobnej rozkoše?“

„A bola by to rozkoš pre vás?“

Hrabina sa dostal do celkom iného sveta, ako pôvodne chcel. Chcel z Hedvigy urobiť horlivú Slovenku, a hľa, nachodí sa na ceste, že ona z neho urobí horlivého milenca. Stál chvíľu ako v nesvojom svete; tvár mu svietila a farbu menila, ako by sa celý jeho vnútorný svet v nej zobrazoval.

,Tak som ho dosiaľ nevidela,’ šeptala si Hedviga, a odvrátila sa, ako by niečo hľadala, ,tú jasnosť musím ešte dodať obrazu, i brada je kučeravejšia a pery sú plnšie,’ Nahlas dodala: „Čo mlčíte, pán Hrabina? Bývate shovorčivejší. Opytujete sa ma, či som Slovenka, všakže? Nuž ako by som nemala byť Slovenkou, keď mám takého šľachetného gavaliera a obrancu, ako ste vy.“

Vladimírova výrečnosť si netrúfala prekárať túto štebotnicu. Vytiahol knihu so zlatým rezom a podával ju Hedvige: „Čo moje slabé ústa o láske k národu nevedia vysloviť, ráčte to…“

„Vyčítať?“ dopovedala Hedviga. „Rada čítam; bohužiaľ, doteraz málo som slovenského prečítala. Musíte však, pán Hrabina, častejšie chodiť k nám; uvidíte, ako sa ma všetko chytí, k čomu ma povediete. Lebo živé slovo — je živé slovo.“ Hedviga sa prehŕňala v Slávy dcére; naraz čítala:

„Sladký klame?“ zadivila sa Hedviga šelmovsky. „Čo je to za kniha? Ale čo vám ja dám? Tu máte seba, keď ste sa tak výborne obránili strašným rukám Repkovým.“

Hedviga sa stala šelmovsky rozpustilou. Jej živosť bolo ťažko rozoznať od detinskej radosti. Podala Vladimírovi jeho vlastný portrét, ktorý nakreslila po zábave v Dolnopolí a ktorý Répášimu toľko bolesti spôsobil. Dar uviedol Vladimíra do nevídaných rozpakov. Vyviedol ho z nich len starý pán Hétváry, ktorý vstúpil do chyže a veselo i dôverne sa mu prihovoril:

„Á, vitajte, vy pansláv. Práve sme o vás, hovorili, no dobre, že ste tu, budete dnes naším hosťom. Hahaha, popolituzujeme si o tých panslávoch. Hedviga, zadrž pána Hrabinu,“ dodal a prešiel do bočnej izby.

„Na moju prosbu sotva čo dá pyšný Vladimír,“ prekárala Hedviga.

*

O pol hodiny sedalo sa k stolu. Jedlo a pilo sa pro salute patriae až do noci. Náš Hrabina jedol teda veľkou lyžicou. Nechutilo mu však veľmi; sedel oproti Hedvige a bál sa, že mu uriekne.

Po obede a zábavách, ktoré do noci trvaly, rozniesla sa povesť, že Hrabina sišiel sa u Vykonala s Hlohovčanmi. Kto vie, čo bolo vo veci.