ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mela na Hlohovci nebola udusená, Juriš, Ondráš a Strakota stáli ako múry na svojom. Nevložili ruky do vrecák, ale potúžiac sa zadarmo u Icika pálenkou, horlili medzi ľudom o slobode, ktorá sa podľa nich mala začať:

Strašením židov, ako zamýšľal Juriš.

Zhabaním lajstrov, ako sa nazdával Ondráš.

Vyvalovaním sudov, ako horlil Strakota.

Príležitosť k tomu sa im dosť skoro naskytla. Maličká rumia s Taufmajerom utužila spojenie týchto troch kamasov. Répáši, utekajúc od Hétvárych, vyzvedel sa všetko, čo sa s jeho priateľom porobilo. Zostrašil teda rychtára a vyslobodil Taufmajera z nemilého postavenia. Pri tejto príležitosti oboznámili sa s Répášim i traja rytieri z Hlohovca a prijali od neho ďalšie naučenia, na ktoré potom boli dlho, dlho pyšní.

Od tých čias sa činnosť týchto ľudí podivno rozšírila. Neobmedzovali sa už na dosť veľký pre ich ducha Hlohovec, ale chodili do okolných dedín a pripravovali ľud na dolnopoľský jarmok. Heslo bolo: „jarmok Šulmachajka.“

Deň jarmoku sa konečne priblížil. Zavčas rána, proti doterajšiemu obyčaju, hrnuly sa už davy do Dolnopolia. Darmo by sme síce hovorili, že všetci, čo sa bez práce a povolania ponáhľali na jarmok, išli ta s tým cieľom ako Juriš, Ondráš a Strakota, ale povedať musíme, že nesčíselné množstvo i takých išlo, čo ani kupovať, ani predávať nemali čo. Hrnie sa množstvo bez cieľa. Každý ide čosi nového počuť, vidieť, skúsiť, a každý nesie v srdci svojom akési veselie a radosť akúsi. Ako by pädesiat procesií sa hrnulo, také ťahy ľudu sa hrnú všetkými cestami do Dolnopolia vedúcimi. Inokedy chodievajú na jarmoky dolnopoľské po jednom po dvoch, každý alebo nesúc alebo vezúc dačo na predaj, a ktorí idú kupovať, obyčajne po päť, po osem ľudí vovedne chodievajú, hovoriac o veciach, ktoré kupovať mienia. Teraz ti každý len o Hamstrdáme a o židoch hovorí, a nikto nevie, čo tie reči znamenajú, a idú celé kŕdle ľudí krokom, akým chodievajú len ševci, keď sa trochu obneskoria doma a sú v strachu, aby sa im jarmočníci po krčmách neporozcházali. Keď si lepšie obzreme tieto kŕdle ľudí, čo sa ponáhľajú do Dolnopolia, spozorujeme, že skoro každá hromada má svoj zvláštny ráz, svoju farbu, svoj kroj, odchodný od hromady druhej. Tam ide kŕdeľ so širákmi na hlavách ako homôlky, inde sa šerejú širáčky so strieškami malými, inde zas černie sa mračno naozajstných, to jest širokých širákov; uvidíme kučmy čierne, baranice biele, súkenné čapice s prámom i bez prámu. Idú spolu gazaje krátke s nohavicami do čižiem, haleny spolu, kabanice vovedne. Kepene s úzkymi goliermi, jeden na druhý poprišívanými sú zriedkavé a nemajú početného kamarátstva. A ženy sú stred tejto maľovky ako prísvit na obraze. Tam sa strakatejú storakými farbami hlávky ženičiek, tu belejú sa hlávky, tam černejú vlasy vo vrkočoch spletené; kasanice riasnaté špliechajú o kozlové bôty, sukne ťažké zvonia o kordovánové čižmy, dlhé šaty plancú sa nešikovnej malomeštiačke o vyčaptané črievice, a gazajka čierna s vypuchlými na pleciach rukávmi maľuje ju neprajnejšie ako chudobnú dievčinu v perkálových rukávcoch, z ktorých sa vyguľujú dva lakte, tučné sťa valce. Po prostriedku cesty hrkocú a šúchajú sa dvojmo i štvormo vozíky, bričky, kočiare, hintovy. Ku dokonaniu obrazu musíme poukázať ešte i na harfeníka, ktorého ťahá za sebou chlapec; na starého cigána s cymbalom, na hromadu cigánov bosky utekajúcich v randavých kepeňoch, s huslami, rovno do Dolnopolia.

Dolnopolie je ako drak s bezodným pažerákom, všetko sa v ňom tratí. Tak sa aspoň zdá tomu, kto sa z vonku díva, lebo živej duše nejde z mesta, a kŕdle celé nesú sa dnu. Keby si sa zamiešal medzi ľud tento, počul by si slová, ktoré sa podobajú ďalekému huhlaniu blížiacej sa búrky. Počul by si však aj slová, čo by ti prichodily ako hviezdičky, ktoré sľubujú vyjsť zpoza búrlivých mračien.

*

Juriš, Ondráš a Strakota išli tiež na jarmok.

„Ako som Ondráš, už je to tu! Hohoho, budú aj lajstre.“

„Nech som čertov, ak sa teraz nenapijem ako slon! Keď to už raz ide po ľuďoch, nech to ide aj po sudoch,“ dodáva Strakota.

„Keby len náš kamarát tam bol. Ale ak ho nevyviedol z mláčky Ďurko Repka, nepôjde nám to dobre. A to bude paráda!“

„Keď som toho Hrabinu neovalil! Už som mal chuť — ako som Ondráš — že ho šmarím do potoka. No, nevídali takého pána! Pán Hrabina — ejha!“

„Veď hovorím, ako ti to školy ovonia, to meštianča, už hneď chce byť pánom. A páni ho hneď aj zastávajú.“

„Veď to, ja by som ho bol tak fukol, ale keď aj ten pán Ostrovský, a to je preca statočný pán!“

„Hja, len si ho mal. Keby ho bolo zabolelo, bol by škriekal, a potom by aj pán Ostrovský…“

„Nuž ale keď i tí naši magnáši hneď ľudí odviedli; ale keď toho Struhára tam spopácam!“

„A ja Kalného!“

„Ba Rôzdrobu! To je ešte len fiškál, čis’ ho videl, ako sa vrtel s kyjakom?“

„Eh, len poďme skôr na tie sudy! Ide to po židoch, príde i na Rôzdrobu.“

Dakoľko chlapov predbehne troch galganov. Títo prestanú drkotať, ba sotva dýchajú, ako tône, zahalení do halien, stratia sa v dave.

Mesto je už plné ľudu. Ulice sú zahatané divákmi, tulákmi, postavačmi a i ľudom počestným. Na námestí, kde je dom Javorských, by jablko neprepadlo. Starý Javorský chodí po izbe celý strápený a poľakaný. Hneď pohliada von oknom, hneď zas meria chyžu krokami lahodnými. Dvere do izby a do chyžky dievčeniec sú otvorené. Ľudmila a Božena sedia pri stolíku. Otec po dlhom premýšľaní vezme svoju trstenicu, postaví klobúk na hlavu a zastanúc vo dverách, opytuje sa dcér.

„Deti, kde je Karol? Už sa zase túla?“

„Len pred chvíľou odišiel, vari je niekde v meste,“ odpovedala Božena.

„Prikážte mu, aby doma sedel, aby sa kýsi beťah nestrhol, mne sa títo ľudia nepáčia; zdá sa, ako by ich nebezpečné úmysly, a nie jarmok sem doviedly. Ani nik nekupuje, ani nik nepredáva; len sa to tmolí jedno cez druhé, a tam hore k Šulmachajke si ľudia čosi ukazujú. Idem na zbožný trh, prídem o pol hodiny.“

„Pre boha, otecko, neodchádzajte. Je mi akosi úzko,“ prosila ho Ľudmila.

„Čohože sa bojíš?“ spytovala sa jej Božena.

„Len sa ticho držte, prikážte Zuzke i Miškovi, aby nevychádzali z domu. O chvíľu sa vrátim. Neboj sa, dcéra moja!“ a s tým odišiel.

Božena zavše netrpelive vykukovala oknom; trela si ruky, odbehla do otcovej izby, vystrčila sa tam napolo z obloka a pozorovala dav. Naraz skríkla: „Ľudmila, pozriže do okna, ľudia ukazujú na náš dom,“ a vbehnúc do izby k Ľudmile, sadla si a celá poľakaná pokračovala:

„I ja sa už počínam báť; veď tam taký hrozný chlapisko ukazoval na náš dom.“

„Hľa, ty všetečka, už sa bojíš! Sadni si a upokoj sa,“ dohovárala jej Ľudmila.

„Keby už aspoň Karol bol tu,“ starala sa postrašená Božena.

„Aha, už máš strach, že si apkovi cigánila.“

„Nuž keď mi kázal, aby som nehovorila, kam išiel. Ale už mu viac neurobím po vôli; oklamala som nášho drahého apka.“ Božena si utierala slzy. „Ten tulák! Ale —“ tvár sa jej zase vyjasnila, „nuž veď apko nemusí všetko vedieť, a keby Karla nie, ani by sme nič nevedeli. Donesie nám zas niečo nového. Och, keby už len tu bol.“

„Ba čo je po novinkách; mňa každá novinka len ľaká, lebo po každej sú naši šuhaji ako na tŕní, a len behajú, čosi sošívajú, plní sú akýchsi hrozných tajností. A keď aj čo povedia, je to len o obetiach a hrúzach. Jaroslav, hľa, je taký poriadny šuhaj, ale keď začne o Vladimírovi rozprávať, ako je ten hotový umreť, ako dňom nocou pracuje, ani nespí, ani nejie, ako sa ani ženiť nebude pre blaho národa: veru vtedy by som mala chuť utiecť od neho.“

„A k Vladimírovi letieť, nie?“ zahryznúc si do pyštekov, dodávala Božena.

„Ale hybaj, ty pletkárka,“ odvetila Ľudmila so zapýrenou tvárou. „Hádam by si ty ku Miškovi bežala, či nie?“

Božena sa zasmiala a hopkajúc po chyži zaspievala:

Ale povedzže mi, Ľudmila, ako ti je, keď si tak čítaš tie básne? Keby som ja bola takou „kráľovnou“, takým „anjelom“, takou „bohyňou“, „slnkom“, „svetom“, „životom“, „rozkošou“, „paňou všemocnou“, ako si ty v tých básňach — nech som dobrá, ja by som tých šuhajov do ohňa nahnala. Nech by sa bili za národ.“

„No len si nažeň Holovína, ten priam už umiera za tebou.“

„Čo? — keby ma chcel tak ľúbiť, ako teba Jaroslav, nech som dobrá — ja by som ho naviedla na čosi, hoc je ako babička chabý.“

„A keby si ho ty ľúbila tak, ako ja ľúbim…“ Božena sa zamyslela. Ako by chcela povedať dačo vážneho, vstala, vystrela ruku proti Ľudmile a začala spievať:

„Žiadnej bych milovať teraz neradila! Tak teda? Služebník ponížený, slečinky,“ hovoril Holovín, vstupujúc do chyže.

„A veru tak, pán Holovín, a viete prečo?“ spytovala sa Božena.

„Prečo, slečna Boženka?“

„Neviem, či je tak, ale Ľudmila hovorí, že láska je pre šuhaja len zábavka a že k vôli milenke nič neurobí.“

„Kto skutočne ľúbi, tomu je pohľad milovanej dievčiny najvyšším zákonom,“ odpovedal Holovín, a jeho suchá a bledožltá tvár zvýraznela.

Ľudmila chcela pokarhať Boženu za maličkú lož, ale vidiac na oboch premenu, mlčala.

„Tak?“ mimovoľne sa otázala Božena. Prešla je chuť k ďalšiemu žartovaniu. Čosi horúceho dotklo sa jej tela. Z rozpakov ju vyviedol hrmot v predsieni a štrngot kľúčov vo dverách Karlovej izby.

„Tu je Karol, chvalabohu,“ zvolala Božena.

„Nesú dáku novinu,“ riekol Holovín. Jeho tvár zobyčajnela. Obrátil sa a pohroziac prstom Božene, išiel za priateľmi do Karlovej chyže.

Božena sa sobrala. „No len hybaj, a buď rada, že som sa ťa nepýtala ďalej,“ hovorila žartom a potichu Božena sestre.

„Ale si mala tiež dosť žartu, však. Vidíš, hovorím ti, nebuď všetečka. Stáli ste oba — ty ako by ťa žíhlavou po tvári vyšľahal, a on — on… ani sama neviem ako.“

„Ako ty dakedy stávaš,“ chytro jej odpovedala Božena.

„Bodaj si sa len zaľúbila,“ hnevivo jej odsekla Ľudmila.

„Chichichi,“ bola odpoveď Boženy. Vyhopkala von dvermi, ktorými vyšiel Holovín.

Karol prišiel s Jaroslavom Obranským. Holovín sa dopytoval po novinkách. Na tvárach tamtých bolo vidno úzkosť a neurčitosť. Oba chodili po izbe, nedbajúc na dopytovanie Michalovo. Holovínova zvedavosť sa tým viac kriesila.

„Škoda, že nieto tu Hrabinu. On je už známy u ľudu, naňho by preca viac dali; čo my? Povedia ti chlapi: papuča panská, na bok, nuž koniec. Ale Hrabina, keď sa postaví, a my ako jeho garda“ — hovoril Karol.

„Sú to hrozné tváre,“ dodával Jaroslav.

„Ale kýho čerta už máte, hovorteže,“ dopytoval sa netrpelivý Holovín.

„Nuž nech som Kubo, ak nebude aj tuná rumia so židmi,“ odvetil Karol.

„No, daj sa mi svete, nuž nech bude. A to vás trápi? Vari ľutujete židov?“ s ľahkosťou hovoril Holovín.

„Ty si hneď hotový so svojimi súdmi,“ okríkol ho Jaroslav, „ale na následky nepomyslíš; na to, že potom budú ten biedny ľud väzniť, preťahovať po áreštoch, humplovať a kváriť. Či je už nie dosť ubiedený?“

„Ba veru, len ho nahnať do dačoho, však sa sám nepohne; potom sa bude skôr brániť,“ ľahkomyseľne odvrával Michal.

„Na to ho dostaneš, tuto židov rabovať, na to je súci; ale brániť svoju národnosť, to ani nechápe.“

„Kto ho bude za židov trestať? Páni! A kto sú to páni? Košútovci! Bude mať teda na Košúta s brehu, a tak potlčie —“

„Len keby si netáral,“ napomínal Jaroslav Holovína, „či myslíš, že takými hlúpymi kombináciami dá sa národ osvietiť? Čo ho aj zbalamutíš, táto balamuta nevynesie ho na večnú cestu ducha a určenia jeho, ale ho len strhne do nových bláznivostí, a tak sa úsilia pokojných rokov shŕknu razom do blata.“

„Tu ho máš, už je hegelčina na tapete.“

„Ale nevaďte sa,“ vstupoval medzi nich Karol, „tu je čas, aby sme sa ustanovili na dačom. Čo ja viem, či Hrabina prijde; tie vlny po meste sa veľmi kolíšu. Boh vie kam to všetko ide a kto ľud takto rozbúril. Veď je to hrúza, všetci sú ako hyeny.“

„Kam to ide? do Hamstrdámu! A kto to robí? Slováci, veď ich po uliciach počujete i vidíte,“ štipľavo dodával Holovín.

„Oj Bože! Veď ak už každé telo na Slovensku je Slovák, teda hej, Slováci to robia. Ale o to práve ide, že ak sa stane niečo v Dolnopolí, kde sa preca tak krásne začalo ujímať semeno našich drahých vodcov a mužov energických, tak to hneď Maďari vykričia za plod slovanstva, a to bude škodiť národu. Tí na tej ulici, pravdaže sú Slováci, ale ich bláznivosť nie je plodom ducha slovenského. Hrúza sa ma chytá, keď si pomyslím na tie strašné postavy,“ hovoril Jaroslav so zrejmou úzkosťou a starostlivosťou.

„A ja by som ich rád videl. Si mi ty za ducha, za Slovana, keď ťa pár chlapov nátury slovanskej hrúzou naplňuje,“ studenými slovami horlil Holovín. „A že to na mužov našich padne? Halibali, kde sú tí od Dolnopolia! A potom, veď aj v Prešporku a v Pešti Nemci a Maďari šteklili židov; nebudú teda môcť na nás svaliť, čo sami započali.“

Karol strmo chodil po izbe, nedbajúc na hádku. Odrazu sa strhol ako zo sna a začal rozkazovacím hlasom - „Budeme židov brániť, ak sa nám podarí prekaziť — oratujeme česť národnú, a druhé, chlapci — pustíme našich ľudí na výzvedy, strela mu…, musíme vyzvedieť, kto to vlastne hýbe. Holovín pôjde…“

„No veru, pomohol by som si! Idem, ale dívať sa, a nie tvoje komando vykonávať.“

Vtom sa strhol na ulici náramný škrek a vresk. Holovín vybehol von.

„Nuž takíto hľa sú Slováci, ako tuto Holovín,“ zvolal Karol. „Hádajú sa, keď treba konať, a keď už horí nad hlavou, poslúchať nechcú. Jaroslav — my ideme brániť česť národa, všakže?“

„Ideme,“ odpovedal Jaroslav odhodlane. Pobrali sa obaja.

„Jaj, zle je, bráňte ma, pre boha,“ ozval sa náhle na schodách vydesený hlas. Holovín čelom otvoril dvere a klesol v Karlovej chyži. Zápäť za ním valil sa chlapisko ako jedla s novým hodvábnym ručníkom v ruke: „Hep, hep, Hamstrdám, či nehovorím dávno,“ reval za Holovínom.

Karol ho zaskočil vo dverách: „Čo je, Juriš z Hlohovca?“ zakričal mu do opilej tváre. Chlapisko sa zarazil a zastal pred bránkou na schodoch.

„Kdeže si, Juriš? Už je to tu,“ ozval sa z ulice, zpomedzi hŕby ľudstva, chripľavý hlas Ondráša.

Juriš zostal stáť na predostatných schodoch, akiste pomýlený smelosťou a krikom Karla. Ale známy hlas Ondráša ho posmelil; skríkol:

„Toho žltého žida chceme, čo utekal, ako dávno hovorím. Chcem ho poštekliť.“

„Ožratý si, tisíc striel — či sme my tu židia?“

„Sudy chceme vyváľať,“ bľabotal Strakota pod schodami.

„Toto je paráda, nuž a vari to nebol žid?“ nesmelo sa spytoval Juriš, škrabajúc sa za ušima. Ondráš a Strakota stáli za ním.

„Nazdáte sa, že vás nepoznám, vy traja tam. Ale vy ma akiste nevidíte, korhelia. Ak sa nespakujete…“

„Stala sa chyba, veď je to mladý pán! Čertove sudy!“ bľabotal Strakota.

„Toto je paráda, ja reku, že je to žid. Ale veď hovorím, maľujte tie kríže, nech sa neľakajú dobrí ľudia; my len židov strašíme,“ a vytiahnuc kriedu z vačku, čiaral kríže po dverách. „No veď je nič, ako sme prišli, tak pôjdeme.“ A obrátili sa všetci traja a valili sa dole schodami.

Na spodku býval bohatý žid. U tohoto gazdovala už divoká luza. V okamžení povyhadzovali na ulicu náradie, z pivnice vyvalili tri sudy a za chvíľu ich vyprázdnili. Netrvalo to ani čo by dlaňou tleskol, a hromada ľudu valila sa preč.

„Či si už videl?“ spytoval sa Jaroslav Holovína sbierajúceho sa so zeme.

„Ešte sú tu?“ šomral poľakaný Michal.

„Karol ich už šrotuje dolu, neboj sa, ty hrdina.“

„Sám Pán Boh vie, čo z toho bude,“ hovoril úzkostne Karol vracajúc sa do izby.

„Biedny ľud náš! V neresti svojej stáva sa hovädom, zmocňuje sa ho nešťastná pomstychtivosť…“ bedákal Jaroslav kryjúc si tvár do dlaní.

„A keď ho necháme robiť, čo chce, bude besným hovädom,“ dodával Karol. Ako by sa boli odrazu dohodli, schytili klobúky a leteli obaja von.

„Neviem, veď sú to hovädá, nech sa besnia, však im to prihorí,“ mrmlal si pod nos Holovín a poberal sa za dievčatami.

Božena bola v kuchyni svedkom všetkého. Ľudmila prečkala celú rumiu v úzkostiach vo svojej izbe.

„Pán Holovín, či ma máte radi?“ všetečne sa spýtala Božena prekvapeného Michala. Chytila ho za ruku: „Ach, ako sa vám trasie ruka,“neočakávane zažartovala dievčina.

„Božena, blázniš?“ skríkla Ľudmila celá bez seba. Holovín bol ako ohromený. Božena stála na svojom: „Čo by som bláznila, opytujem sa len, či ma pán Holovín ľúbi.“

Michal kŕčovite chytil Boženinu ruku, pritisol ju k ústam a znezrady sa hodil na kolená. Dlhý kabát rozprestrel sa s oboch strán chyže.

„Amen,“ povedala Božena. „Prijímam toto za odpoveď a rozkazujem vám hneď vstať, hore sa, raz-dva!“ Holovín vstal. „Môj brat a šľachetný Obranský bežali do nebezpečenstva, môj milý nebude vari čakať bez potu na víťazstvo. Raz-dva!“

Na tvári šelmovskej Boženy zjavila sa žiara veliteľských duchov. Holovín vzal klobúk — a sám nevediac kam — odišiel.

Ale už je čas, aby sme od dievčat milých odišli a podívali sa na ulicu.

Kolesovec je najväčšie námestie v Dolnopolí. Nie je však najhlučnejšie, lebo je stranou, kde len trhy na statok hlučné bývajú, a nebýva tam žiadneho žida. Na Kolesovci je teda rozostavený oddiel kyrasírov. S vytiahnutými šabľami čakajú temné, obrovské postavy na rozkaz dôstojníka, pod ktorým sa spína netrpelivý sivko. V pozadí, za koňmi stoja bojazliví ľudia. Niekoľko židákov hľadí sa tiež ukryť ta. Ale ľudia ich vystrkujú na posledné miesto ich úkrytu, na Šalmachajku, kde stojí ozbrojená garda.

Na hlavnom námestí najväčšmi sa vlní more hrozné more davu. Vidno tu slúžneho a pár koní s vozíkmi. Pán slúžny stojí a napomína ľud k pokoju v mene slávnej stolice. Zprvu ho však nechce nikto počúvať. Darmo hajdúsi behajú pomedzi ľud a kričia: „Pán veľkomožný sú tu! Počúvajte — chcú vám dačo povedať!“ Odrazu sa ozve hlas: „Budú čítať rozkaz o Hamstrdáme,“ a rozbúrené more utíchlo ako na rozkaz čarovný.

„Menom slávnej stolice vás napomínam, aby ste sa rozišli a dali pokoj židom,“ začal slúžny.

„Hohohó!“ skríklo tisíce hlasov.

„S tým si mohol doma zostať,“ volal ktosi.

„Ide to po židoch, pán urodzený. A vy to nezastavíte,“ zareval niekto z davu.

„Ba len ich dobre postrašiť,“ kričal ďalší.

„Už je to tu, len aby tie lajstre neposchovávali.“

„Na Šulmachajku!“

„Ešte sme nie s mestom hotoví.“

Ojedinelé výkriky boly o chvíľu zahlušené nekonečným hukom a výskotom. A búra rástla k najvyššiemu stupňu. Slúžny bol obtočený svojimi priateľmi. Dívali sa pohodlne a nevedeli poradiť úradnej osobe, Répáši bol na koni, a zdalo sa, že zastáva službu pobočníka pána slúžneho.

„Requiram brachium, načože majú tam tí vojaci darmo stáť?“ hovoril slúžny pololatinsky k Répášimu.

„Deus avertat,“ odsekol tento, „na to je dosť času, až sa pohrnú na nás, potom nech nás bráni vojsko. Videl som, že sa tá háveď panslávska pletie medzi ľud; žiaci utišujú Slovákov. Čo? a na čo? nepočul som.“

„Vere bene, ergo maneat militia,“ odpovedel slúžny. „Praeterea habent gardam, deffendat se,“ dodával Répaši, a skočiac s koňa, zavolal páleníka, šeptal mu čosi do ucha a stratil sa medzi davom. Páleník jeho otca viedol koňa domov. „Nebojte sa nič, páni nedajú ísť vojsku na vás,“ hovoril páleník medzi ľudom, otáčajúc koňa. „Len aby ste tých študentov zlapali, tí vraj židov bránia.“

Medzitým rozkázal slúžny kočišovi pohnúť k Šulmachajke.

Návršia od polnočnej strany nad Dolnopolím obývajú židia. Sú tu tri úzke ulice, sbiehajúce sa v námestie Šulmachajkou menované. Nachodia sa tu domy prednejších židovských rodín a veľká, pekne vystavená synagóga. Tu stojí garda, sostavená zväčša zo židákov. Rozostavená je do troch šíkov. Prostriedok je ozbrojený puškami, ľavé krídlo pikami, pravé všelijakým náradím, ražňami, kosami, vidlami, tyčami železnými a podobným náčiním. Na čele obrany stojí Taufmajer. Jeho kôň je nepokojný, velikánska, drôteným košom náležite opatrená šabľa blýska sa v ruke a červeno-bielo-zelené pero za klobúkom s vetrom sa pohráva. Pán veliteľ len čaká na rozkazy pána slúžneho ako úradnej, uhorský štát zastupujúcej osoby. Naraz len vidí, že k Šulmachajke blíži sa ekvipáža pána slúžneho, chytro komanduje v troch jazykoch, v židovsko-nemeckom, v hochdeutsch a po maďarsky, vzdať úctu. Na komando síce ani desiata čiastka nerobila, čo robiť mala, ale komando bolo dané, a to stačilo.

Ale slúžny nešiel sám, hrnulo sa za ním množstvo z námestia. Dav nepochopil prečo pán slúžny uteká na vozíku. Nejeden čakal s otvorenou hubou, kým bude čítať pán slúžny rozkaz od pána vicišpána k rabovaniu židov. Ako sa vozík dal do behu, bolo počuť hlasy:

„Už je to tu! Hohoho! Lajstre! Lajstre! Lahahajstre!“

„Bohuprisám, nehovorím dávno. Ide sa na Šulmachajku. Len ich postrašiť, hohoho!“

„Už ho majú; za ním. Nech žijú sudy.“

„Huhuhu, hep hep hep, mememe!“

Náramný krik nedá sa opísať. Jedno na druhé kričalo, pískalo, výskalo, jačalo. Bolo to ozaj súdny deň. Dav sa nazdal, že vozík utekajúci vopred je heslo k behu. I pustily sa za ním tisíce. Jedni mysleli, že to žid uteká na voze, ktorého treba chytiť, preto revali: „Chytajte ho, lapajte ho!“ Druhí, ktorým tieto výjavy len rozkoš nesmyselnú robili, kričali: „Hep hep hep!“ Iní vrešťali: „Už ho chytili, už ho majú.“ Uprostred takého vresku cválali vraníci slúžneho na Šulmachajku. Slúžnemu bolo už horúco od strachu, počal banovať, že nezavolal zavčasu vojsko na pomoc. Blížiac sa k Šulmachajke, oddýchol si na chvíľu spokojne; blýskaly sa mu v ústrety kosy, kópie, ražne i pušky: „Odpočinieme si na Šulmachajke, len pohni,“ hovoril kočišovi, celý zelený od strachu.

Taufmajer napomínal kresťanov, čo ešte zostali v radoch gardy, aby len vydržali, že veď páni židia budú vďační, a že pán slúžny sám urobí poriadok. Ale napomenutie nepomohlo; sotva sa objavil slúžneho koč a za ním rozbesnený dav, ozvalo sa z radov gardy zúfale „ajvaj“. Polovica prostriedku a celé ľavé krídlo pustilo sa na útek ulicami Šulmachajky. Darmo Taufmajer kričal: „Synovia Jákobovi, stojte!“ Zúfalé ajvajkanie bolo jedinou odpoveďou. O chvíľu bola celá Šulmachajka ani čo by ju vymietol; jedinej piky, jedného ražňa, jedinej pušky nebolo vidno v rukách, všetko ležalo na zemi. Dav bez zbrane, ba bez palíc, obsadil Šulmachajku.

A kam sa podel komandant Taufmajer? Len čo videl, že jeho vojská utekajú, skočil s koňa a volajúc: „rette sich, ver sich retten kann,“ zutekal a stratil sa, nikto nevedel kam. Dákemu lepšiemu duchu z tohoto hnutia podarí sa hádam nájsť ho niekde v temných kulisniach tejto komédie.

„Et dissipati sunt,“ vzdychol si pán slúžny, keď dorazil so svojím vozíkom na vŕšok Šulmachajky. „Neutekajte!“ kričal, postaviac sa na sedisko vozíka. Lež začiatočné „ne“ utonulo pod nohami utekajúcich a len „utekajte“ slobodne letelo ulicami šulmachajskými.

Slúžneho výzva vyvolala vlnu smiechu. Dav sa bezradne kolembal na prázdnom námestí. Nepriateľ utiekol bez boja. Búrka sa zastavila. Možno, že by sa boli rozišli v pokoji, keby nebolo niekoľko galganov, čo neprestali búriť a pokrikovať:

„Už je to tu, a tí sú tam, lajstre vizitírovať.“

„Ba bohuprisám, sudy!“

„Toto je paráda. Smradov sme už vystrašili, a kaštiele necháme?“

Tu sa počal vresk a kolembanie oznove. Ale práve ako sa masa znovu pohla a pár brán na Šulmachajke zaprašťalo, skríkol ktosi: „Študenti idú na pomoc.“ To bolo heslo k novej prestávke. Ľud sa shŕkol okolo dvoch šuhajov, Karla Javorského a Jaroslava Obranského. Opatrní obyvatelia Šulmachajky vytiahli zpod šopy striekačku, ak by počas jarmoku oheň vypukol. Striekačka stála neďaleko kade s vodou na prostriedku Šulmachajky. Na kaďu, cez ktorú bola prehodená doska, vyskočil Jaroslav a povýšeným hlasom počal hovoriť k rozhojdanému ľudu:

„Ľudia boží! čo to robíte pre boha? Nezabúdajte sa, Slováci ste, veľa máte nepriateľov. Kto za vás slovo povie, keď budete takto robiť, kto sa zaujme rabovníkov? Keď ste židov vyhnali, majte na tom dosť, ale nebúrte viac, lebo vám to na zlé vypadne.“

„Ba tvoju hlavu, žide machrde,“ skríkol ktosi zpomedzi národa.

„Vari je to žid? hep hep,“ zareve ďalší. „Pozrite mu do vačku, či tam nemá žida v bankovkách zavinutého.“

„Ach, ty lanťák židovský, ťy nám budeš rozkazovať!“

„Do suda s ním!“

„Omočte ho do kade, vína je škoda.“

„Otrep mu fľašu o hubu.“

Karol stál neďaleko Jaroslava a presviedčal ľud o čomsi. Bol opatrnejší ako Jaroslav; chlapi okolo mu prikyvovali. Keď však korheľ akýsi, čo sa tackal okolo, skričal na Jaroslava žide machrde, obrátil sa a vyťal mu zaucho, takže sa potočil. „Pa-pa-pán veľkomožný, po-po-prosím po-po-ponížene, veď…“ lámal ožran slová a naprával si nahnutý širák na hlave.

Vtom sa však hybkejšie dáke chlapčisko vyrúti na Karla, aby pomstilo ožrana. „Nuž ale ty panča holobradé, budeš nás ty zauškovať?“ oboril sa rozpajedený na Karla. A ledva stihol Karol pomyslieť na obranu, už ho držal za nohy popod kolená a vyzdvihol ho na hlavy davu. „Pozri si, či je ďaleko do mesta, rovno na rýnok ťa zahodím, ty papľuh!“

„Vy mordéri prorokov,“ kričal s kade rozpálený Jaroslav. „My sme vám dobrí priatelia, čo vás odvádzame od prostopaše tejto, za ktorú sa onedlho hanbiť budete; nie tí, čo vás k nej navádzajú.“

„Trci frci, pre pár židov,“ zahučal akýsi hlas. „Shoďte ho do kade,“ opakoval svoje hrdina z davu.

„Ešte že vraj mordéri! Dajte mu do chrbta mordéra.“

„Vyprorokujte ho po hlave.“

„Na židov — do mesta,“ vzbĺklo nové heslo. „Do mesta, do mesta,“ opakoval dav.

„Nikam nepôjdete, nešťastníci,“ kričal v povetrí Karol, ktorého ešte vždy držal odroň ozrutný.

„Spamätajte sa, ľudia boží, pre boha, pre Kristových päť rán…“

„Čo mu židia vyťali,“ ozval sa hlas z davu. „Dosť sa toho v kostole napočúvam.“

Kým sa naši šuhaji pasujú s davom, gazdujú opatrnejší kujoni po pustých uliciach Šulmachajky.

„No či som neradil dobre? Čo to máš, Juriš?“ spytoval sa trhan akýsi známeho Hlohovčana. Široký klobúk prikrýval mu nielen hlavu, ale i tvár. Kabát na lakťoch roztrhaný a na chrbte zaplátaný tĺkol sa mu o topánky. Jednu nohavicu mal zastrčenú za sáru, druhá sa mu voľne opálala. Malé oči a žltá, šľapatá tvár len kedy tedy vyzrela zpod sklopené širáka.

Juriš niesol na pleci hŕbu šálov a ručníkov farbených, a v ruke sklenený džbán s vínom: „Panáčku…“ počal ťažkým jazykom obracať.

„Chumaj — vieš, že som teraz pán študent,“ okríkol ho trhan.

„Pán študent… ako hovorím, nedočkali by ste, kým by som si to na Hlohovec dopratal?“

„Somár — len naber skôr čo najviac, strať sa a nevracaj sa viac. Či vieš?“

„Hmhm.“

„A ty Ondráš, čo si uchytil?“

„Lajstre, pánko… pán študent,“ odpovedal Ondráš a ukazoval na knihu s pudilárom spojenú a ceruzkou zavretú.

„A načo ti je to?“

„Nuž veď viete, že lajstre beriem. A kujon Hoksel práve si ich chcel v pivnici zakopať. Hop, reku, počkaj, žide. Židovi od strachu vypadly lajstre do jamy, a Ondráš ich zdvihol! Panáčku — len lajstre i vy berte.“

„Tu máš, dám ti hodinky za lajstre. Na kú strelu sú tebe.“

„Ej bohuprisám, nedám pán študent… “ Ale prv než dokončil vytrhol mu trhan pudilár a schoval ho do roztrhaného kabáta: „Na, tu máš hodinky.“

Vo vedľajšej ulici stála hromádka, ľudí. Nedočkavo sa všetci dívali do otvorenej brány. Odrazu sa z brány valil ohromný sud. Strakotu síce ešte nebolo vidno, ale už ho bolo počuť chripeť: „Už je tu, potvora, ale že je ťažký, budeme mať z čoho súkať.“ Tu sa točilo víno do putien, krhiel, džbánov a iných nádob.

Tento i predošlý výjav mal troch svedkov, ktorí nechceli byť spozorovaní. V malej uličke, vedúcej do poľa, stáli traja chlapi rozdielneho veku. Nízky, zavalitý, mladý človek blýskal očima po trhanovi, vykukujúc zpoza rohu uličky: „Je to on,“ povedal dvom svojim kamarátom.

„Tu ho máš, muselo sa vykľuť šidlo z vreca. Ale teraz udrime na nich a rozdrobme tú chasu,“ hovoril tučný človek s dlhými vlasmi a širokým klobúkom.

„Toto strojí zle byť,“ povedal tretí, nižší, ale tiež zavalitý chlap, „mali by sme dočkať; kto vie, kde trčí Hrabina. Nás je tu málo.“

„Eh, bodaj ťa hus kopla, švagre, vždy máš čosi s tým dočkať a dočkať, čoby tam čakať, jedno už vieme, a druhé sa dozveďme,“ hovoril najmladší, a ako sa sberba vínom nadájala, vyskočil z uličky a rozbehol sa rovno na námestie šulmachajské.

Bol to Struhár s Kalným a Rôzdrobom. Bežali všetci ta, kde bol najväčší shon ľudí. V okamihu prebehli ulicami Šulmachajky a skočili doprostred rozbúreného ľudu práve ako ozrutné chlapisko Karla Javorského medzi nebom a zemou držal. Vidieť Karla a lapiť zrutu za hrtan — bolo jedno u Rôzdrobu. „Rozdrobím ťa na klobásy, hrmen tisíc patalionov!“ zareval — a Karol bol slobodný.

„Tisíc strieľ sa ti páralo gágorom, dáte pokoj našim ľuďom, vy chruňovia!“ skríkol Struhár a mával palicou okolo seba.

„Toto stroji zle byť,“ volal Kalný a socal ľudí sem a tam. Jeho široký klobúk a gazajka najviac zmätku narobily, lebo nič inšie nehovoril ako: „toto strojí zle byť,“ a lakťami i hlavou rozrážal hŕbu ľudí. Struhár sa prebil k Jaroslavovi, ktorého práve chceli sraziť korheli do kade, a vyviedol ho z najnebezpečnejšieho shluku. Kalný vykonal svoje — vniesol do davu taký neporiadok, že kde videli ľudia široký klobúk a gazajku, už sa rozrážali a miesto robili. „Toto strojí zle byť,“ stalo sa akýmsi hrozným tušením a proroctvom. Karol Javorský, len čo sa oslobodil, hodil sa do najväčších hromád, a ako by priam teraz život obetovať chcel, bežal tam, kde sa najviac besnota ľudská penila. Národ počal prichádzať k pamäti drobil sa na menšie hŕbky, postával, díval sa a strácal smelosť k ďalším výstupom. Tu však pribehol trhan so svojimi kamarátmi, a už zas známe výkriky počaly sa ozývať v hromadách. Struhár, Kalný a Rôzdroba bili sa ako ľvi. Ale čím viac sa namáhali, tým viac rástol odpor, už aj odstúpivšie, nerozhodné hlúčky počaly sa hýbať; „Len do mesta! Tam sú ešte — len ich postrašiť!“ reval Juriš kdesi v hŕbe; a masa sa počala valiť dole Šulmachajkou. Našich bojovníkov cti slovenskej už už hrozil zaliať príval vzbury nerozumnej.

„Hurá, dobre je! naši idú, hurá!“ z celého hrdla zareval odrazu Struhár.

„Sem sa, Hrabina!“ volal Karol.

„Bobrovec, živio, nech žije!“ kričal Kalný.

„Vrahobor Obranský — sem sa, sem! Budeme ich drobiť,“ volal Rôzdroba.

Hrabina s Vrahoborom a Bobrovcom cválal na koni. Aj hŕba mešťanov doľnopolských ponáhľala sa kratšou Potočnou ulicou k Šulmachajke. Vidno bolo Hontáka, Náchodského, Zverinu a veľa iných.

„Huráho!“ ozvalo sa i v dave zo sta hrdiel. Okrem našich junákov nikto, pravda, nevedel, prečo kričí a komu kričí; dosť na tom, chvíľa bola príhodná upútať myseľ masy k niečomu inému. Traja mladí jazdci prihrmeli na koňoch a nepriehľadné tisíce obrátily svoje oči na nich.

„Chlapci!“ zvolal Hrabina s koňa, „ktorí ste ešte nepili?“ Tu sa strhol náramný krik. Jedni kývali širákmi, druhí metali čapice dohora, jedni dvíhali ruky, druhí kričali éljen, jedni zas vivat, druhí živio. Ostatným sa veľmi pozdávalo „huráho“, alebo dáka iná oslava premeny chvíle.

„No dobre,“ pokračoval Hrabina, usmievajúc sa ľudu rozbesnenému a koníka svojho hladkajúc a trapkajúc, „ani my sme nepili, a veru gágor nám tiež horí.“

„Juchuchú! Huráho! Tralala, gágor horí! Živio!“ znelo z tisícich hrdiel na pochvalu populárnemu rečníkovi.

„Pôjdeme tedy piť! Ale kam piť? to je tu otázka?“

„K židom, zadarmo! Hohoho! Brŕ!“ zajačalo množstvo.

„K židom, tak je. Nech dajú, veď je to z nás, všakže?“

Tu sa strhol hluk a krik bez konca. Okná sa triasly. Ľudia sa chytali a dotýkali koňa a šiat Hrabinových. Vrava sa stala taká hlasná, že rečník nemohol k slovu prísť. Karol hodil čapicu o zem:

„Všetko pokazil,“ riekol Jaroslavovi.

„Ba je, zdá sa, múdrejší ako my. Neviem, čo má za lubom, ale pamätaj, že mu to dobre vypáli; nie on, my sme chybili,“ odvetil Jaroslav.

„Shoďte ho s koňa a bite židov,“ ohlásil sa ktosi. Ale hneď bolo vidno so tricať pästí padať na hriešnu hlavu Jurišovu, a bol zas pokoj, dav sa utíšil a Vladimír mohol pokračovať v reči:

„Bohužiaľ, že je to z nás. Bodaj by sme my toľko mali z nich, ako oni z nás; ale už je darmo, my Slováci sme raz takí hlupáci, že si tým pár židom, čo ich tu máme, dáme rozum viazať. Lebo ktože je príčina toho, že oni vedia lepšie gazdovať ako my? My sami. Ale ja to tu nenapravím. Teda čo chcem povedať? Aha — že pôjdeme piť k židom.“

Chvíľu ako by sa zamyslel, potom pokračoval: „Lenže hľa, veď tu už niet židov. Ale pozrite sa, koľko ľudu leží na ulici. Ženy, podívajte sa, možno, že nejedna máš tam muža, brata, otca. A či viete, či sú už nie všetci otrávení? Čo ak židia dali otravy do pálenky? Čo by si urobil potkanovi, keby ti chodil na slaninu? Natrel by si mu ju jedom a podhodil na cestu, však? A či by človek nemohol byť na človeka takým, ako je na potkana? Tobôž keď je mnohý človek potkanovi rovný.“

Dav načúval s otvorenými ústy. Hlas Hrabinov bol ako hlas hromu: „Chcete tedy piť židovskú pálenku?“ udrel na nich otázkou.

Dav sa rozpačite zaknísal: „Nie,“ ozvalo sa nesmelé zvolanie. „Nie — nie.“

„No nie, toto nie je najsvätejšie vaše slovo dnes. A keď nie, teda čo robiť teraz? či viete?“

„Nehovorím dávno, židov strašiť! Čo sa má kto pýtať!“

„A lajstre…“

„A sudy…“

„Čo treba robiť?“ zajačalo množstvo hrdiel, nedbajúc na výkriky troch korheľov.

„Za mnou!“ skríkol Vladimír, a dajúc priateľom žmurknutím znamenie, pobodnul koňa a skočil hlavnou ulicou Šulmachajky, kadiaľ garda židovská bola utekla.

„Za ním, za Hrabinom, to je náš šuhaj!“ ozývalo sa so Šulmachajky dolu do mesta, a more vzbúreného ľudstva valilo sa za odvážnym jazdcom.

Na rohu Šulmachajky, kde sa spojuje cesta z mesta vedúca s cestou na Šulmachajku, vybehol Svetozár s Vrahoborom zo zástupu kričiac: „Za nami, časť nech ide za nami, aby nikto neutiekol!“ A odbočili s cesty do Potočnej ulice s polovicou ľudu, ktorá sa k nim pripojila. „Kam ideme? Čo robíme?“ opytovali sa dajedni. „Ideme mesto zavreť,“ odpovedali druhí, a len sa valili za rezkými šuhajmi.

Priečna ulica, ktorá ústi do Potočnej, volá sa Chvojková. Do tejto Chvojkovej skočil s koňom svojím Vrahobor: „Za mnou, chlapi, na bránu im zaskočíme,“ volal na dav. S polovica sa zas odrazila, zahla, do Chvojkovej a bežala za svojím vodcom.

Hrabina dobre rátal. Ľud sa rozdelil na tri hlavné tábory. Kvas nepravosti dnešného dňa nemal už takej účinosti. Najbesnejšia chasa išla za Hrabinom. Vyviedol ich nad Šulmachajku a tu ich zastavil. Okolitá krajina zaskvela sa v blesku popoludňajšieho, jarného, utešene svietiaceho slnka. Mestečká, dediny, nivy, lúky, hory a hájiky, strieborné stužky väčších i menších potokov, vežičky kostolíkov a stromoradia popri cestách objavily sa tu v milom obrázku.

„Podívajte sa na tento boží, krásny svet! Ako sa zeleňajú oziminky naše, a tie dediny ako si pokojne sedia po dolinkách a po návršiach uprostred požehnania božieho. A náš krásny Hlohovec ako sa usmieva na nás. Či by to všetko bol Pán Boh tak usporiadal, keby ľudia vždy takýto súdny deň robili? Obzrite sa nazad, aká je Šulmachajka doriadená? A čo máte z toho vy, čo tu stojíte pri mne, statoční sedliaci? Tam za nami ležia ožrani, tí prišli na svoje. Čo však majú z toho? Hľa, za toľké hrúzy ľuďom načinené, taký mizerný majú osoh! Osoh? Veru, ak je to osoh — hovädom sa stať, tak majú osoh. A kto sa chce z vás, poctiví ľudia, vrátiť sa na tie miesta hrúzy, hanby, poníženia, hovädstva? Na miesta biedy, hriechov a hanby svetskej! O krátky čas zasadnú súdy svetské nad hrozným dňom dnešným. Ale čo je ešte svetský súd proti súdu božiemu, ktorý už hádam zavisol nad týmito krásnymi dolinami. Bojte sa súdov týchto!“

To účinkovalo. Strach, hanba, únava, precitlé svedomie, vnútorný nepokoj podaly ruku slovám Hrabinovým. „Ja som nevzal nič, iba tieto ručníky,“ — „Hlohovčania sú príčina všetkého.“ — „Ten korheľ.“ „Ja som len židov trocha postrašil,“ vyhovárali sa jedni druhým.

„Viete čo?“ pokračoval Hrabina, sostúpiac s koňa a vmiešajúc sa medzi ľudí, „najlepšie bude, keď sa potíšku všetci rozídeme; čo sa stalo, už sa neodstane, ale aspaň sa nestane horšie.“

Ľudia túžili už po svojich domoch. Jedni začali odhazovať, čo boli nabrali, druhí nariekali, tretí hrozili, a všetci, ktorí chodníkami, ktorí brázdami, ku cestám, ku chodníkom a dedinám svojim vedúcim sa poberali.

To isté vykonali i Vrahobor a Svetozár s nasledovníkmi svojimi.

Lahodno si kráčal koník Hrabinov obkolesený dajednými pokojnejšími ľuďmi, vracajúcimi sa ulicami šulmachajskými.

*

Medzitým čo Hrabina bol zabavený úlohou šľachetnou, mali príležitosť uplatniť sa i šľachetníci ostatní. Ako sa ľud vyhrnul za Hrabinom, vidno bolo Struhára s Hontákom, Náchodským a Zverinom čosi sa dôverne shovárať. Poradili sa a zmizli v uliciach Šulmachajky. Krátko nato odohral sa na námestí zvláštny výjav. Slúžny s Répášim, s niekoľkými priateľmi a s troma drábmi prišli na miesto hrúzy, na Šulmachajku, aby vraj konečne poriadok a pokoj uviedli. Námestie bolo prázdne, iba zvedaví chlapci ich obklopili a dívali sa na pánov. Na rozkaz pána veľkomožného rozohnali drábi chlapcov palicami, takže pokoj a poriadok sa vskutku navrátil, lebo chlapci sa rozutekali. Slúžny sa už chcel víťazne vrátiť, keď náhle zbadal, že zpoza rohu, hrešiac a kľajúc do sýtosti, ťahá Rôzdroba Ondráša a Strakotu, držiac oboch za hrtan. Za ním sa Honták a Struhár pasovali s Jurišom a s oným trhanom, ktorého videl náš Hlohovčan hneď po svojom príchode na Šulmachajku v kamarátstve s Jurišom.

Kalný, Zverina a Náchodský hnali z druhej uličky ďalších dvoch Hlohovčanov, napakovaných náradím, ručníkmi a iným tovarom. Vyrútili sa na námestie skoro súčasne.

Répáši mal najväčšiu starosť o trhana, v ktorom hneď poznal pána Taufmajera.

„Pustíte ho, vy rabunkoši,“ skríkol na nich neprozreteľne.

Sotva však vypustil tieto slová, už stál nad ním Rôzdroba; oboch korheľov šmaril o zem a chvatol slabého Répášiho do silných pästí. „Nepúšťaj toho lumpa,“ zavolal Struhárovi, „veď sa nahľadíme kto je rabunkoš!“ Repka obledol v rukách Hlohovčana.

Vtom sa však zamiešal slúžny. Rôzdroba pustil Repku, ale nespúšťal ho s očú, stále hotový omakať mu hrtan. Honták so Struhárom žalovali slúžnemu, čo všetko videli. I Kalný so Zverinom priviedli svojich. Čo sa potom odohralo, bolo ako naozajstná porota, Porotníci boli všetci statoční ľudia. Len škoda, že slúžny nebol predsedom poctivým. Kázal pustiť každého a v mene stolice napomínal k poriadku a k tichosti. Naši šľachetníci krútili hlavami, nevedeli si rady, ale úcta k slúžnemu hamovala ich rozhorčenie. Obstali vystúpnikov, pokrikovali, žiadali si spravedlivosť. Najmä Struhár a Rôzdroba všívali pravdu Répášimu a slúžnemu. Z mešťanov hlohovských najsmelší bol Honták, strmo sa díval Répášimu do očú, rád by mu bol zaplatil tých rabunkošov. Vtom prijazdil Hrabina s jednej, Vrahobor so Svetozárom s druhej strany, a výjav sa hneď premenil.

Rôzdroba zdrapil Répášiho. Honták povýšeným hlasom žaloval Hrabinovi, ako videl Juriša s Taufmajerom deliť sa o korisť; podobne Struhár a Kalný kričali na slúžneho ako na nespravedlivého.

Hrabina urobil vyšetrovanie pred slúžnym, ktorý stál v strachu i so svojimi priateľmi; nakradnuté veci ležaly pod nohami každého výstupníka. Juriš, Ondráš a Strákota počali všetku vinu váľať na Taufmajera. Slovom, vyšlo na vrch veľa špatných vecí. Pudilár, ktorý našli u Taufmajera, svedčil, že patrí Hokslovi, židovi zo Šulmachajky i 5000 zlatých striebra v ňom sa nachodiacich.

Hrabina popísal si ešte svedkov celého výjavu a odovzdal i vystúpnikov, i veci a peniaze v Hokslovom pudilári najdené slúžnemu s osvedčením, že má nádeju, že i pán slúžny bude spravedlivým svedkom, keď sa tieto veci dostanú pred vyšší súd.

Kým sa vyšetrovanie skončilo, prišla noc. Rozišli sa všetci. Traja Hlohovčania idú poslední z divadla dnešných búrok.

„Bodaj ho hus kopla,“ povie jeden vtlačiac si širák do tyla, „nemalo sa to tak skončiť.“

„A už — aspoň toho lumpa sme si mohli podržať. Eh — vojdime si do Hontákov na pohár červeného, veď sme si zaslúžili,“ navrhuje druhý.

„Keď sme ich len rozdrvili,“ vraví tretí, „vyhrali sme, a uvidíme, čo z toho teraz vykvitne. Ono Hrabina nemohol inak urobiť, keď úradná osoba bola prítomná. Nuž kde by sme ich aj boli zavreli?“

Kým sa takto rozprávali, došli pred Hontákov dom, kde viecha svedčila, že sa tam môže chlap po práci potúžiť. A Hlohovčania naši zaslúžili si veru pohár vína z Hontákovej pivnice.