ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V Dolnopolí pozná každý pána Repku. Býval to kedysi jeden z najprednejších domov. Ale synovia, zlé obchody, dakoľko nešťastných príhod vyvážily celkom pokladnicu. A teraz, keď sa naša rozprávka počína, nachodíme ho už nie v celkom príjemných okolnostiach.

Répášiho však v celom Dolnopolí málokto pozná. A predsa tento Répáši je vlastnučičký syn všeobecne známeho pána Repku. Ako je to?

Hádam nepotrebujeme na vysvetlenie tohoto tajomstva inšie pripomenúť, ako že sa nám tu v obrázku zjavovať počína rok štyriciaty ôsmy. Repka bol nešťastný otec; mal všetkých synov darebákov, veľa majetku zmárnili a rodičovskému jeho srdcu málo radostí spôsobili. Najmladší sa, mu práve kdesi stratil, alebo následkom geniálnych svojich kúskov sám hľadel zastrieť šľaky po sebe. Dosť na, tom — nikto nevedel, kde je. Naraz, počiatkom roku štyriciateho ôsmeho koncom februára, prikvitol voľajaký Répáši Ďorď do Dolnopolia. O jeho čiernej brade, o pekných rukavičkách, o čistej, dokonalej jeho maďarčine sa povesť prv rozšírila, než o jeho pôvode. Kedysi čosi počuť bolo, že starý Repka sa už nepíše Repka, ale Répáši. Mešťania naši dolnopoľskí krútili nad tým zpočiatku hlavou, ale pomaly im to, tu sám starý pán tu — a najmä — jeho „veľkomožný pán syn“, ako si ho menoval, vysvetlili. Potom prišlo vraj i v novinách úradné potvrdenie pána Répášiho ako Répášiho a nie viacej Repku. Alebo krátko: pán veľkomožný syn pána mešťana Repku sa hanbil za svoje slovenské meno a obrátil si ho podľa svojej chuti na maďarské. Nie teda div, že v prvých časoch povesť táto diplomaticko-rodinná do obecenstva nebola ešte prenikla.

Prvé, čo náš mladý Répáši v Dolnopolí ako prevratenosť našiel, bolo, že sa tu po viac ráz slovenské divadlo predstavovalo, a zábavy, ktoré na to nasledovaly, slovenskými sa menovaly.

Krátko po jeho návrate do otcovského mesta obiehaly pozvánky po dajedných mešťanskýeh domoch, v ktorých sa oznamovalo, že sa divadlo so slovenskou zábavou spojené v Dolnopolí bude dávať. Répáši už síce popredku škamral na to, ale že bol dobrý politik, ktorý nemá hneď všetko na jazyku, čo mu vrie v srdci, nechcel pánom mešťanom, z ktorých dajedni si tieto zábavy pre poriadok a slušnosť, a napospol dobré vyrazenie v nich chválili, ich presvedčenie kladivom z hlavy vytĺkať.

„No veď uvidíme,“ povedal raz, „už mi len opatrite vstupenku, pôjdem si to obzrieť, veď vám potom poviem, čo o tom všetkom súdim, a môžete byť istí, že čo ja o tom budem, to i páni v Pešti myslieť budú.“

Bol teda i náš Répáši na zábave, a či zo zvedavosti, či že sa dobre zabával, do samého rána bavil sa v dvorane.

Po zábave sedí si vo svojej chyži, hlavu majúc o ruky opretú, ako by driemal. Ale nedriemal Répáši! V hlave sa mu tmolily myšlienky ďaleké od spania. Odrazu ho z nich vytrhlo klepanie na dvere.

„Szabad,“ ozvalo sa z úst pána veľkomožného syna.

Do chyže vstúpil „aťuška“, ako si otca svojho volal mladý Répáši.

„Či môže pán Taufmajer vstúpiť k pánu synovi?“

„Môže,“ odpovedal syn otcovi, a otec zavrel dvere, ktoré o chvíľu otvoril spomenutý Taufmajer.

Vysoký chlap, štyricaťročný, vrch hlavy plešivý, a vlasy ostatné hodne šedinami preskákané; tvár šľapatá, nestále ťahy, končitý nos, čuvy pod okom nepokojné, ustavičné žmurkanie nedovoľuje rozoznať farbu malých očí, sú však svietivé, takže sa zdá, ako by si s nimi v noci svieteval ten pán Taufmajer.

Býval tento Taufmajer kedysi úradníkom panským, ale raz sa vraj nahneval na svojho pána a vypovedal mu zo služby. Tak aspoň jeho priatelia hovoria. Sám nerád odkrýva tajomstvá svojho srdca a života. A keď je niekto natoľko všetečný, že sa počína blížiť k tajomnej záclone, vtedy pán Taufmajer dostáva vraj podivné nápady, takže v taký čas nie si je človek v jeho blízkosti istý životom. Toho času žije na predmestí pod Šulmachajkou so ženou a dietkami, a zlý svet hovorí, že dlhy robí. Iní zas tvrdia, že má vačky napchaté. A ako to už býva na svete, daktorí sú spôsobní ešte aj horšie veci myslieť o človeku.

Vstúpiac do chyže, s dôvernosťou podáva ruku Répášimu: „Servus, Ďuri. Nuž akože si sa zabával? Nemohol som spať pre samú zvedavosť, čo len reku ty o tom „grossartigen, glänzenden Slowakenbali“, povieš. Aj mne ponúkali vstupenku - no veru by som si, reku, pomohol; rád som, že ten „ksindl“ nevidím.“

Répáši sedel smutný. Pohliadol na priateľa skúmavým okom. Ten začal prestupovať a obzerať sa po chyži, ako by sa chcel vyhnúť spýtavému pohľadu.

„Chcem sa ťa dačo spýtať, barátom,“ ozval sa napokon Répáši. „Povedzže mi, ako stojí Hétváry?“

Taufmajer ako by ho na koňa posadil; odhodil klobúk, svliekol si rukavičky a posotil si stoličku; ku stolíku: „Glänzend, amice, sehr glänzendt!^[1] A čo?“

„Glänzend, teda glänzend? No to je teda glänzend. Vieš čo? Ja si vezmem Hedvigu.“ Uradovane a veselo vybuchol Répáši.

„Bums! Ja o tom nič neviem. Taký si ty priateľ?“

„Bums! Kedyže som ti to mal povedať? Tej noci som sa s ňou zabával. Non plus ultra; ani v Pešti som sa tak nebavil.“

„Ľaľa, Slowakenbal!“ posmešne poznamenal Taufmajer a čuvy pod očami sa mu živšie pohybovaly.

„Eh, čoby Slowakenbal! Poznal som ju, keď bola na Erziehungu^[2] v Pešti, a bol som s ňou i odtedy, ale či som bol slepý, či tam nebola tak vkusne oblečená, či čo, dosť na tom, až tej noci som sa jej prizrel do tvári, ale —“ a tu sa Répáši hodil so stolice na kolená, ruky vzopnul do hora, oči vyvalil a chviľu tak kľačal.

„Merkwürdig,“^[3] zvolal Taufmajer a zamnul rukami.

„— Ale takej bohyne nebolo ani u Grékov. Živý obraz Madonny. Hedviga je moja bohyňa! Moja Madonna!“

„Nie je to zlá partia. Je sama. Majetok je bez dlžôb. Mať je dedičkou aspoň sto tisícov po smrti strýca, ktorý je už ako hrachovina. Dve tretiny Hlohovca im patria, majetok na Dolnej zemi vynáša ročne najmenej päť tisíc zlatých striebra.“

„Dosť, barátom. Teraz raď, čo a ako začať; dajú mi ju?“

„Ach, ty to ešte nevieš? Hja, kamarát, to je iné!“ A Taufmajer si trel čelo, ako by rozmýšľal, čo odpovedať. Napokon prudko vstal so stoličky a zvolal: „Jedno už mám. A to je najdôležitejšie. Ale druhé — druhé,“ a znovu sa pustil do stolice a zakryl si tvár dlaňou.

Répáši netrpelive doliehal, aby mu povedal, čo je to, to jedno.

„Tu,“ ukazoval Taufmajer na vaček, „tu je to jedno; dajú ti ju, keď budeš ablegátom.“

„Ablegátom?“ zvedav opakoval Repka.

„Už je to tu,“ ukázal Taufmajer znovu na vaček, „už ťa ani mačka nevylíže z počtu — — —“

„Vari ablegátov?“ netrpelive doplňoval Répáši.

„Tak je. Už som to vykonal. Už je to tu,“ a siahnúc do vačku, podával mu svinutý rukopis. „Tu máš, čítaj. Musí sa to však preložiť do maďarčiny a pre tých hlúpych voličov do slovenčiny. Spraví nám to dáky kantor. Bude to radosti, keď si v meste na rynku budú môcť po slovensky prečítať, koho voliť na diétu. Slovom, všetko je už vyrátané na vlas. „Répáši Ďuri, éljen,“ bude hučať po celej krajine. Pán Ostrovský, doterajší ablegatus natus si bude môcť zuby vyšpárať.“

Répáši sa usmieval a nedbalo nahliadol do rukopisu. „Ako sa ti odmením, barátom?“ povedal napokon.

„Pôjdeme spolu na svadbu a urobíme si bene,“ spokojne odvetil Taufmajer.

„O to najmenej, ale preca“… tu sa zastavil a myseľ jeho zaletela do nastávajúcej budúcnosti. Tvár obledla, oči zažiarily ohňom túžby, vypnul sa, vystrel plecia a prsia vydul. Ako vynáčeny hľadel do prázdnoty, vozpust, a kričal: „Lajoš, te, Lajoš!“ O! o! Takto budem volať cez poslanecké lavice, ponad hlavy vyvolených mužov národa na veľkého Lajoša.^[4] A Lajoš, keď pôjde do sessie, poklepe ma po pleciach a spýta sa: „Hogy vagy, Gyuri?“^[5] Tu zamĺkol, ale o chvíľu počal zas:

„Nie, nie, Pali barátom, povedz, ako sa ti odmením? Musíš povedať.“ Mladý Repka bol v onom zápale mysle a náruživosti, aký vdychovala osobnosť Košútova do svojich vrstovníkov.

„I ja potrebujem tvoju pomoc, Ďuri. Ale Ďuri…“ Taufmajer vstal so stolice, oprel zrak do očú Répášiho. Z jeho tváre zmizla neistota, i trhanie čuvov pod očami prestalo. Malé oči sypaly oheň. Šľapatý obličaj Taufmajerov dostal akýsi hrozný výraz. Ako inkvizítor do kacírskej duše zahľadel sa do očú svojho priateľa. Ako by nasilu chcel zistiť, či ho priateľ nezradí. Répášimu bolo už úzko. Nedarmo bol jeden z tých slabších hrdinov maďarskej revolúcie; pred, väčším šibalom, než bol sám, stál ako chlapec.

„Ďuri, Ďurikám, mám sa ti zdôveriť? Nezradíš ma?“

Répáši sa vstal a postavil sa pred Taufmajera. Hlavu zodvihol dohora a pravú ruku položil na ľavé plece Paliho.

„Pali barátom, toto som si zaslúžil od teba? Ej ne, no!“ zakrútil sklamane hlavou.

„No odpusť, vysvetlím ti. Ja som het… ja som bankrot,“ povedal Taufmajer.

„A nič viac? Taký šuhaj, ako ty — a robíš si z toho starosti. Koľko ráz som ja svojim veriteľom ukázal straku na kole,“ odpovedal ľahkomyseľne Répáši.

„Ak mi nepomôžeš…“

„Len ablegátstvo… len Hedvigu…“ prerušil ho Ďuri.

„Aj ablegátstvo, aj Hedviga bude, ale skôr musí byť dačo inšieho; rumia musí byť, rumia, rumia musí byť, rumia na Šulmachajke, rumia na Hlohovci, rumia v Hríbove, rumia, rumia všade, a potom bude i ,Répáši Ďuri éljen!’“

Dá takého ohňa prišiel Taufmajer, že skákal ako bez seba po chyži. Potom sa hodil na posteľ a stále rumiu spomínal. Répáši stál ako vyjavený. Nerozumel, čo to za rumiu chce jeho priateľ.

„Povedzže mi, čo to má byť za rumia, barátom, bo ja som už dávno nebol na Slovensku, a už ani každé slovo nerozum. Veru neviem ani, čo je to vlastne rumia.“

Taufmajer vstal z postele, bolo mu už ľahšie, a počal priateľovi rozprávať a svojich úzkostiach. Ďaleko do minulosti sa nepúšťal, preto bol chytro hotový s vylíčením svojho terajšieho stavu.

„Poznáš ma, Ďuri; vieš, že som šuhaj do sveta a že sa ma peniaz nedrží. Hádam moje pochopy o svete robia ma nešťastným, ale pomôcť si nemôžem. Urobil som židom daktoré služby a vyrobil som si pár sto zlatých. Tie však boly hneď preč. Čo som mal robiť? Požičať mi nechcel nikto, musel som si poradiť sám. Nahuckal som pár parobkov a sedliakov z Hlohovca, aby naplašili židov s tým Hamstrdamom. Bývam tam v súsedstve, i dodal som týmto povestiam váhy. Najbohatší shromaždili sa u Árona, kde som im natrepal toľko pogromov do hlavy, že ma v úzkosti začali pýtať o radu. Povedal som im, že sa nebezpečenstvo ťažko dá odvrátiť, bo že už visí nad Šulmachajkou, ale že mám ešte v rukách prostriedky, keď i oni urobia, čo treba. Židia ma rozumeli, sobrali päť tisíc zlatých a požičali mi ich so sľubom, že mi vydajú zmenku bez peňazí, ak odvrátim od nich rumiu. Rumií je po okolitých obciach plno — a ja nemôžem živej duše pohnúť, čo by chcela nastrašiť šulmachajských židov. Tí sedliaci hubami dosť kričia, ale ku skutku sa nechcú mať.“

„Nuž a ako mieniš dostať tých päť tisíc zlatých na striebre s tou rumiou. Nerozumiem tomu,“ dopytoval sa Répáši.

„Hneď porozumieš. — Napísal som na zmenku chemickým atramentom, ktorý sa zjaví iba neskôr, podmienku, že zmenka je neplatná, ak ja preukážem v týchto nebezpečných časoch židovstvu ako celku nejakú službu. Lebo židia boli múdri pre seba, nezaviazali sa mi písomne. A ja zas pre seba som mal vtipu dosť, aby som sa zaistil. Trvá to však už príliš dlho, bojím sa, že atrament vystúpi prv, ako budem môcť židom dáku službu vykonať, a oni ma budú môcť pred súd pohnať. Ide mi teda o to, aby som mohol židom dáku službu vykonať, ktorá by sa týkala solidárne celej Šulmachajky.“

„Nuž pusť svojich hasačertov do okolitých dedín, nech rozchýria, že na budúci jarmok bude v Dolnopolí rumia. Nech posppmínajú Hamstrdámy a nech pozvú sedliakov na jarmok ako na hotové. Ľud je teraz i tak zjašený a — takú spravíme haramiu, že len no! Potom, keď bude blčať, vyjdi si na dákom koni, skoč medzi sedliakov, bráň židov, my ti priskočíme na pomoc, rozoženieme ich a, finis coronat opus,^[6] atrament vystúpi — a basta. Advokáta máš vo mne dobrého, ak by ťa, židia chceli zapravotiť. A nech len ešte budem na diete s Lajošom, och, ani myslieť na to nemôžem bez vzbúrenenia srdca a mysle!“ hovoril výrečný Repka. I reč slovenská mu už akosi lepšie s jazyka kĺzala.

„Tak ako ja na tú rumiu nemôžem pomyslieť bez srdečnej radosti,“ doložil Taufmajer úprimne a jeho oči ostaly upreté na Répášibo.

„Jedno nebezpečenstvo by som ti mal ešte oznámiť. Nie však také veľké, aby som si ho sám netrúfal odstrániť.“

„Aha, tá Hedviga!“ blysknúc očima uhádol Taufmajer.

„Hej,“ odpovedal Répáši, „zdalo sa mi, že Hedviga túžobne hádzala očami po mladom Hrabinovi. Postarám sa však, aby sa ten mladý pansláv nezahniezdil do jej srdiečka. Inakších som v Pešti zo sedla povyhadzoval.“

Taufmajer sa usmial a bral si klobúk i rukavičky. Répáši si dal zapriahnúť do vozíka. Bobrovec uhádol, keď ho zbadal na ulici a prorokoval, že mieri do Hlohovca. Ta sa skutočne ponáhľal.