ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nový výjav sa nám otvára. Raňajšia chvíľa; s jednej strany Bradlo, s druhej návršie, zvané Úval, ťahajúce sa od Brezovej hore ku Košariskám.

Traja mladí šuhaji stoja na ceste, čo vedie z Brezovej na takzvaný Dlhý vŕšok.

„Zpropadení kluci, ti toho budou míti dost.“

„Aby to ďas spral, sotva je zmůžem; vždyť i císařské vojsko je s nimi.“

„Ať si, Taliani jsou přece také sakramenti, a těm jsme hodnou vyprášili. Ale slyšte, Bonkovský je řádný chlapík, s tím bych si přal i proti peklu jít do boje.“

„A měls’ vidět počátek, jak se ti Brezovani s jirchářskými kosami řítili na ty Ceccopierovce! Ja tam byl dříve; to jste měli vidět! Kosti v nich praštěly.“

„Avšak pět jich lehlo na jedno vystřelení, a to je smutné. Škoda téch mužů.“

„Co škodí, mají již odbyto. Nás to teprve čeká! Korontály sbírá svou gardu někde po Bukovských výmolech, a Bůh dá, zařekne se jít proti Slovákům.“

„Tiše, hoši! V houští pod Bradlem se cosi mihá.“

Takto sa shovárali traja mladí šuhaji. Bolo ráno dňa 22. septembra, po dvoch šarvátkach, ktoré národní bojovníci na Brezovej víťazne prestáli. Na napomenutie Podolákovo obzreli sa obaja jeho kamaráti k Bradlu. Skutočne, kým sa shovárali, prešlo dakoľko chlapov priehybou medzi Hrombabou a stredným návrším Bradla a spustili sa do hustej kroviny, ktorou je porastené úbočie, čo sa díva ku Košariskám a Brezovej.

„Nie nevidím,“ povedal Dub, ten, čo Bonkovského spomínal, schovávajúc do kapsy ďalekohľad.

„Já tam pošlu,“ odvetil Vok, a mieril puškou na húštinu.

„Měj rozum a nedělej hlouposti, víš, že není dovoleno střílet ledabylo. A kdo vi, nejsouli to naši,“ napomínal ho najstarší Podolák.

Vok složil pušku. Vtom sa zablyskla zbraň na kraji húštiny a traja mládenci vystúpili z nej. Boli na jedno štyristo krokov od troch Čechov, čo tu stáli na stráži. Ranné slnce oprelo sa o tváre bystrých bojovníkov.

„Stůjte — jeden ať přijde oznámit, kdo jste!“ zakričal Podolák.

„Sláva Brezovej!“ zavolali traja príchodzí.

„Aby vám čert veril“, zvolal Vok, „vždyť zde na Slovensku samá zrada.“

„Stůjte,“ zvolal Podolák, „sic střelím a jeden jste můj.“

„I nehulákej,“ okríkol ho Dub, „vždyť se tři renegáti neoboří na Brezovú.“

Traja príchodzí zastali a o chvíľu vybral sa jeden z nich bez pušky k strážnikom.

„Vítajte bratia Česi na zemi slovenskej,“ pozdravil ich.

„Toho bych měl znát. Nejste vy Hrabina? Pamatujete se na mne z Prešpurka?“

„Ty si to Dub?“ ozval sa Hrabina a padol do náručia Dubovi. Podolák i Vok podali si ruky s Vladimírom. Ostatní dvaja, vidiac zďaleka, čo sa robí, výskokom bežali dolu. Bol to Vrahobor a Javorský.

„Nuž ako je, čo je, bračekovci?“ spytoval sa Hrabina. „Je vás veľa? Máte zbrane, čo? Je s vami ***?“

„Ovšemže je s nami. A je-li nás mnoho? Jako čertů, deset tisíc. A zbraně? Jářku, zubů dosti, a každý zub na jednu střelu!“ odpovedal Dub, hľadiac s radosťou Vladimírovi do tvári. Jeho vlastná bledá a chudá tvár začervenala sa radosťou.

„Ale keby i zuby i pušky boly, všakže by lepšie bolo?“ spýtal sa Hrabina.

Zatiaľ už i Javorský a Vrahobor pribehli. Vladimír ich predstavil Čechom a v krátkosti im vyrozprával i osud svojho pokusu v Dolnopolí.

„Udělejte konec řečem, hoši; pohleďte támhle vpravo, jářku to nejsou naši,“ pretrhol ich Podolák a ukazoval rukou v tú stranu, kde ležia kopanice zvané u Štefov. Bolo tam vidno oddiel vojska, ktorý uhnul s cesty a prestrel sa poľom, hotový prijať bitku. Ranné slnce odrážalo sa od vyleštených bodákov a pušiek. Od Brezovej tiahol dlhý rad bojovníctva v rozličnej šate. I na Baranci, čo stojí nad Brezovou, rozostavený bol oddiel, a jeho zbraň veselo blýskala po okolí. Pod Úvalčekom stála zas jedna hŕba a pozdĺž úbočí roztiahnutá bola reťaz rozličnou zbraňou ozbrojeného národného bojovníctva. Zpoza Bradla počínaly sa jednotlivé hromady na vrchoch objavovať. I na Periskách sa ukazovaly postavy.

Takéto sa objavovalo divadlo. Horami a vrchami obtočená krajinka dojímavo sa zaskvela v blesku raňajšieho slnka našim junákom pod Bradlom stojacím.

Od národnej strany vidno vyjednavateľov premávať sa k vojsku, a od tohoto zase k vodcovi národnému. Po stranách rozostavené oddiele sa nenáhlym krokom blížily k vojsku.

„Kýho čerta to vidím? Veď sa vari len nejednajú s Maďarmi?“ prekvapene zvolal Vrahobor, hľadiac do doliny. „Nezabudnem na našu chybu v Dolnopolí; mali by udreť na nich, veď ak raz vystrelia, viac nenabijú. Poďme ta.“

„Nechte je, kdo ví, co chtějí. Udělají jistě totéž, co my s kyrasiry u Valši. Jsou-li to císařští, odtáhnou co nevidět, jak učinil i Vojnič se čtyřista kyrisníky. Viděl, že do císářských nestřílíme, a odtáhl,“ hovoril Podolák.

„Nuž ale Vojnič hádam nemal rebelantskú zástavu,“ odvetil Hrabina, „len my poďme.“

Vok ostal na ceste; ostatní piati pustili sa roľami dole.

Priblížili sa už asi na 50 krokov ku kapitánovi S***, veleteľovi oddielu ceccopiercov. „Berte si pušky,“ skríkol Hrabina. „Foco, Foco,“^[7] zvolal súčasne kapitán. Zpod Úvalu hnal sa oddiel asi pädesiatich národných dobrovoľníkov, ozbrojených cepami a kosami. „Foco“ zostalo bez ohlasu, lebo vo chvíli boli ceccopierci obkolesení národnými povstalcami a zem sa pokryla poodhadzovanými cepami, sekerami a kosami — pušky ligotavé, ako pribité na halenách a kabátoch, a bodáky nad širákmi sa zaskvely.

„Sláva Ferdinandovi,“ hučalo povetrím. Odzbrojených Talianov odviedli na Brezovú.

Sotva sa skončil tento výjav, obrátila sa pozornosť na druhý. Karol Javorský vliekol za golier akéhosi galgana. „Pustite ma, všetko vyzradím, pre boha, len ma nezabite. Všetko poviem,“ sipel mu chripľavým hlasom v rukách. Vysoký, polámaný širák, nohavice zo šedivého súkna, pod nimi krpce sedliacke, kabát čierny niže kolien siahajúci — no pravdaže, Juriš z Hlohovca!

Galgan postával po poli a len čo sa skončila surmia s vojskom, pustil sa pomimo cesty nazad ku Košariskám. Karol ho pozoroval a skoro v ňom poznal korheľa z Hlohovca.

Juriš vyzradil, že od Vrbového blíži sa miešaná garda. Sotva sa stihla rozšíriť zvesť o tom v množstve ľudu, ktorý zvedavo obstúpil vyzvedača, hneď sa odtrhly celé hŕby, a jedni dolinou, druhí úvalom utekali ako vládali ku Plačkom a na Košariská.

„Tam bude iste Lepkótzy,“ vykríkol Hrabina; „musíme ho dostať,“ a vzchopil sa i s Vrahoborom. Dakoľko Košarišťanov pripojilo sa k nim.

Ľud košariský v tejto bitke, neporiadnej síce, ale víťaznej pre slovenskú stranu, dokázal veľkú obetavosť; len čo sa potvrdila povesť, že sa od Vrbového garda blíži, ozvala sa zo stodôl a domov, z vrchov a dolín veľmi živá streľba. Rady gardy postupujúcej ku Brezovej sa tým zmiatly a potrhaly. Jedni, tí pozadnejší, obrátili zavčasu vozy a hnali sa úzkou dolinou Holeškou nazad. Iní kade ľahšie, stranami zarastenými utekali. Iní sa do stodôl poukrývali. Iní, poodhadzujúc zbraň, robili sa ako by len na diváky boli prišli a kričali zďaleka: „sláva, sláva,“ mysliac si, že tým ukrotia rozjedovaných kopaničiarov.

Tak bolo od Horných Košarísk až po Prášnik, pol hodiny cesty od Vrbového, roztiahnuté toto divadlo. Celá šarvátka mala vo svojom priebehu veľa smiešneho, ale poskytla ľudu príležitosť zameniť cepy, kosy a vidly zbraňami dokonalejšími. Celé hromady napospol dobre vyzbrojeného ľudu vracaly sa ku Brezovej. Jedni, čo sa peši vybrali, niesli sa na koňoch, iní sedeli na sudoch vína a viezli sa pri speve a streľbe cestou košariskou, iní vliekli na chrbtoch kapsy, napakované pečeňami, fľašami s vínom, muníciou a inými k bojovaniu potrebnými vecami. Vrahobor s Hrabinom viezli sa na bričke — s Lepkótzym.

Takýto dar doviezol Hrabina a Obranský Národnej rade na Brezovú na dôkaz, že sú súci šuhaji, aby bránili vec národa svojho.