ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pod Javorinou s tamtej strany leží malá moravská dedinka Lhotka. Pekný jasný deň chýli sa nad ňou k večeru. Občania vydychujú si spokojne pred svojimi domami, ako by boli prestáli dáko nebezpečie. Dakoľko žien i chlapov ženú z blízkych vrchov a hôr statky svoje domov, iní zas vlečú batohy perín a šiat.

Bolo to dňa 28-ho septembra po nešťastne dokončenej výprave slovenskej proti košútovcom v Uhorsku. Po víťazných, jedna za druhou nasledovavších šarvátkach, najmä po víťazstve staroturanskom, unavilo sa bojovníctvo slovenské a utiahlo sa v noci s dvaciateho siedmeho na dvaciaty ôsmy september na myjavské kopanice, zvané Poradie. Ale nestihlo si odpočinúť, keď už nanovo bubny volaly do poľa. Bitka pri Klasovitých — a smutný výsledok tohoto prvého slovenského, po strane práva a trónu zákonného pozdvihnutia je napospol známy. A čoby aj známy nebol, naša rozprávka nie je žiadna história, preto sa ponáhľame kresliť len deje a ľudí tejto rozprávky.

Lhotskí obyvatelia sa zprvoti poľakali, keď videli valiť sa zástupy ozbrojených ľudí na svoju dedinu; začali ukrývať svoje veci. Keď sa však presvedčili, čo sú to za ľudia, obživla ich dôvera, a pokojne rozumovalí pred svojimi domami o časoch terajších.

Bojovníctvo národné bolo v Lhotke rozpustené; kým sa slnce spustilo za hory, nebolo už v dedine nikoho z cudzích. Poslední traja ponáhľali sa z dediny.

Na sklepení nebeskom pripravovala sa búrka. Oblaky, ako noc čierne, počínaly hlavy svoje zpoza ďalekého obzoru vyťahovať. Víchor sa dvíhal, lístie, čo popadalo so stromov, zdalo sa, chce sa vrátiť v kŕdloch prachu nazad, ku svojim ratoliestkam. Mraky sa slievaly na obzore do jedinej hustej hmoty. Zore zapadlého slnka rady by ešte boly pobozkaly smutných pútnikov, ale divoký oblak pohltil sám bozk zlatoskvúci; bozk žiare slnečnej ostal prilepený na červenočiernych okrajoch oblakov. Bojovníci naši zahľadeli sa na túto hrúzu. Vlnobitie oblakov sa započalo, už i ten bozk slnečný, posledná útecha pútnikov, sotretý bol s hrúzy mračnej; nič už neostávalo nešťastným, ako tmavá noc. Blesky sa počaly križovať, ožiarovaly cestu a oslepovaly zrak bojovníkov.

„Už je čas k rozchodu,“ ozval sa jeden z nich, „naše miesto neni ver chyža pokojná; tamhľa búra nebeská — to je náš osud.“

„Ja sa nespustím svojich hôr, vyznám sa v Javorine, prečupím niekde do rána, zajtra posbieram ľud roztratený, i budem čakať na lepšie časy. Dva vozy streliva som ukryl pod Javorinou; pušky schoval Rôzdroba a Honták — neviem kde, ale nájdem ich. Oni ostali u Adamcov, preoblečení do halien kopaničiarskych.“

„A ja s tebou do smrti,“ odvetil tretí. Blesk prekrižoval od konca do konca hustou černotou stlčený mrak. Nažltkasto počerná tvár, s kalným, veľkým okom, dojímavo sa zjavila na chvíľku. Ešte jeden podobný blesk, a čierna, kučeravá brada s vybledlou tvárou a čiernym okom vystúpila na okamih z hustej tmy, aby zase zmizla. Tretí blesk, ešte prudkejší, ešte ohnivejší, ožiaril postavu nízku, s bielou tvárou, pehami bodkovanou, a s jasným, modrým okom. Priatelia traja sa videli; vo tme si podali ruky, a blesk dlhotrvajúci, zdalo sa, posväcuje tento sväzok.

Dolnopoľskí naši chlapci sa rozišli. Hrabina cestou do vnútra Moravy, Vrahobor s Karlom chodníkom ponad Lhotku hore k Javorine.

O tom istom čase stálo vojsko, pluk kniežaťa ***ského a oddiel gardy, na ceste, čo vedie z Krajného na Myjavu.

Úmysly strašné kopily sa v hlavách vodcov gardy, nevinné mestečko malo zaplatiť ctnosť národnú. Už sa k pochodu strojili, ale hrozná búrka odvrátila ich od Myjavy. I druhý nepriateľský oddiel, ktorý bol vystrojený od Vrbového a Dobrej Vody na Brezovú, zostrašila neslýchaná búrka. Ani garda z okolia šaštínskeho a senického nedávala o sebe ničoho vedieť. Bojovníci národní získali tak dosť času utiahnuť sa do hôr a ochladiť sa tam z prvej zlosti na nepriateľov slovenského povstania. Rôzdroba s Hontákom boli u Adamcov, na myjavských kopaniciach, a vlievali tam dôveru a zmužilosť do sŕdc zúfalých. Pohorie javorinské a napospol celý tento vrchovatý kraj, s ktorým sa naši junáci dobre oboznámili, bol im výborným zámkom. Naokolo horely kopanice, ale až sem netrúfala si ozbrojená moc prestrieť svoju zúrivosť, hoc domky Adamcovie neležia len za druhým vŕškom. Rozutekané šíky, posilnené zmužilými Brezovanmi, Košarišťanmi, Myjavanmi, Krajňanmi, Turolúčanmi, Staroturanmi, Kostolňanmi, potom Dolinármi, Vrbovčanmi a inými, posrážali sa dovedna, a Holub so Šúlekom boli partizánskymi vodcami týchto udatných synov slovenských.

*

„Hľa, čo vám Hrabina vyviedol! Ľutujem len Karla Javorského, pre jeho sestru, ktorá je za ním pobláznená, ako ja za ňou, strela…“ hovoril rozpajedený Holovín, sediac u Skuloňa za stolom.

Zverina opieral si hlavu o ruky, a na smrť bledý, hľadel do stola, ako by z neho radu dobrú chcel vyčítať.

„I ja som vždy inak smýšľal, ako oni. Ale nedajbože slova povedať,“ prikyvoval Skuloň, chodiac po chyži. „Paroma im oddolajú — koľké hrúzy vojska i gardy len cez Dolnopolie prešly, a všetko to ide na tých pekných…“

Nedopovedal, lebo Holovín, peniac hnevom a trepnúc rukou na stôl, pokračoval: „A ešte ma dá lapiť, keď dobre radím — ten major fúzatý! Strela… veď mu ukážem. Nuž ale už má dosť — sedí, a neviem či ešte dakedy uvidí svetlo božie. Teraz už len toho blázna Hrabinu a Obranského pochabého dostať.“ A tu sa zamyslel.

Postavenie Slovákov v Dolnopolí bolo strašné. Mesto čakalo na pomstu víťazov. Čo horlivejší, všetci pristali k Slovákom a odišli s nimi do boja.

Zverina si odokryl tvár. „Pre boha, čo myslíte?“ hovoril s plačom. „Zato, že sa nepodarila dobrá vec, nemusíme hneď na najlepších Slovákov hanu kydať. A kto vie, či sa im ešte nepodarí. Pri Brezovej vybili veľké množstvo Maďarov — a počuť, že majú i delá. Postupujú vraj pozdĺž moravských hraníc, aby zatiahli čo najväčší kus Slovenska. Medzitým príde iste pomoc cisárska.“

„Aha — sotva,“ odsekol s posmechom rozjedovaný Holovín. „Pomoc, má cisár odkiaľ pomoc dávať! A komu? — Bláznom, čo všetko len pre svoju chválu robia? Ba len ich potĺcť na hromadu. Ale nie, nepokalím si svedomie ich hriechami. Lež viete čo?“

„No čo?“ spytovali sa Skuloň a Zverina.

„Vydajme ich len Maďarom, tak ochránime i seba i svoje mesto. Nech si s nimi robia, čo chcú. Nič inšie nám nepomôže, ako Hrabinu vyzradiť Maďarom.“

„Ale ako?“ spytoval sa Skuloň.

„Nie, to neurobím, čo ma hneď obesia,“ vykríkol Zverina.

Vtom čosi zašuchoce pri dverách, počuť ako ktosi hmatá po kľučke. Skuloň, celý prestrašený, skočí ku dverám a opre sa o ne. Cudzí s druhej strany nahmatal kľučku a pokúša sa otvoriť, ale Skuloň drží dvere, celý upotený od strachu a hrúzy. Tu sa ozve zpoza dverí tenký, ženký hlások: „Len otvorte, pán Skuloň, rada by som sa porozprávala s pánom Holovínom.“

Holovín sa začal triasť na celom tele; poznal Boženin hlas.

Skuloň otvoril.

Božena stála vo dverách ako anjel mstiteľ. Chvíľu ako by dusila šľachetný hnev, hruď sa jej vlnila, oči sypaly oheň, ústa lapaly slová. Napokon, nevediac sa ovládnuť, vybuchla: „Ha, podliak, toto je vaša láska ku mne, vaša láska k národu? Vedzte, že naši víťazia; pri Starej Turej rozprášili vrahov. A vy mešťania, stráňte sa takýchto, takýchto…“ nedolela ďalej, oči sa jej zalialy slzami, prudko sa obrátila a odbehla. Skuloňka ju pustila zadnými dvierkami a vrátila sa do kuchyne, ako by sa nič nebolo stalo.

Holovín, škrípajúc zubmi, vybehol z izby.

„Nech je už ako chce, ale ja neodstúpim od národnej strany,“ povedal odhodlane Zverina. Skuloň stúlil plecia a zakryl si oči rukami. „Veď ja by som tiež, keby len… Ešte sa hádam všetko dobre skončí.“ Vtom vbehne Skuloňka do izby a volá ho von. Mestský kvartielnik oznamoval na zajtra príchod desiatich gardistov na hospodu.

Dolnopolie bolo sovreté strachom a hrúzou.