ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V tú istú noc, keď u Hontáka myseľ ľudská krvou a výhľadmi na búrku sa zanášala, sedela Ľudmila samotná vo svojej chyži; bledá žiara sviečky maľovala jej smutnú tvár ešte bledšie. Oko nemyslelo na sen. Spočívalo na milom predmete, na malom obrázku v zlatom rámci zapravenom. Bol to milý darček, ale prišla s ním i žiarlivosť. — Božena bývala spojivom medzi národnou mládežou a životom dolnopoľským; doniesla jej jedného dňa pozdravenie od Hrabinu i podobizňu jeho.

,Prvý darček, prvé osvedčenie od neho,’ hovorila si Ľudmila, hľadiac na milé ťahy Vladimírove. ,Ale ach, kto vie, či srdce jeho nectí viacej túto, čo tak umele vie dokázať lásku svoju. Ja som len prosté dievča proti týmto dokonalostiam. Iste väčšmi ľúbi Hedvigu!’ Zakryla si oči bielymi rukami, a slzy jej vytekaly zpod nich. Ale o chvíľu žiarlivosť prešla. Pohliadla znovu na obrázok a inakšie starosti skormútily jej dušu.

,Nešťastný čas lásky mojej. Hádam sa mi nikdy viac nevráti. „Ak zhyniem, nech si zachová obrázok,“ hovoril vraj; ach ja nešťastná, nevidím ho viac. „Ešte si ju uvidím,“ povedal vraj tiež. Ešte ho teda uvidím. Ale: „kým sa budem biť…“ Čo to značí? Stroji sa biť; pre boha, chce sa dobrovoľne hodiť do náručia smrti. Čo si pár šuhajov pomôže, všetko dokola je proti nim. Vladimír môj, chceš svoj život obetovať za nemožnosť. Ja nešťastná, prečo ma osud zahodil na túto pustatinu? Jaroslav myslí vo väzení na mňa, ako ja tu myslím na Vladimíra. Bože, prečo si vložil na mňa slabú toľkéto centy nešťastia!’ Ľudmila sa rozcitlivela, jej duša podľahla, a mdloba ako sen tuhý obkľúčila jej srdce. Osud Jaroslavov cítila vo svojej šľachetnej duši tým väčšmi, čím s väčšou hrúzou myslela na možnosť, že by Vladimír svojou láskou inú blažil a jej lásku len ľútosťou odplácal. Hlava jej ovisla na operadlo pohovky, svieca liala smutné svetlo na anjelskú, ale hrúzami vnútorného boja strápenú tvár.

Víčka sa zatváraly; úzkosť a strach, ľútosť a žiaľ sedely na milostných ťahoch spanilej tvári; zdalo sa, že život z nich pomaly odteká…

Bitie hodín ju prebralo. Zodvihla ruku a prešla si ňou po spotenom čele. Víčka odclonily modré oči; dotkly sa podobizne na stolíku. Dlho sa na ňu dívala a jej ústa začaly šeptať modlitbu, potichu, pokojne. Bola to slobodná reč duše, ktorú nekalily ohľady sladkej milosti. „Bože všemohúci, Pane Ježiši Kriste, buď mu štítom, hradom, ochranou. Nech sa nevráti, kým nevykoná svoje dielo, nechcem byť prekážkou v letoch jeho ducha, v jeho boji vznešenom. Tvoja vôľa, Bože veľký, nech sa stane. Ty premeň naše hrúzy v hodiny radostnejšie.“

Na ulici bolo ticho, mŕtvo. Temnota nočná redla. Nebo na východe začínalo pruhovatieť. Hviezdy tratily svoje svetlo. Ľudmile sa v bdiacej duši snívalo o lepšom ráne života, keď ju naraz vytrhol hlas milej piesne Hej Slováci.

Ľudmila nepočula dosiaľ spievať túto pieseň verejne. V jej duši oživly sladké pamiatky; zdalo sa jej, že čuje Hrabinov hlas, a to nalialo do nej života. Vstala, podišla k oknu a sprevádzala druhú čiastku sloky anjelským svojím hlasom:

Spev sa tratil vo vzdialených uliciach. Zdalo sa, že mu chýba jeden hlas, a nepokoj srdca, klepot jeho divoký, pripamätal jej prvý čas jej lásky, onú chvíľu, keď sa mala po prvý raz sísť s Vladimírom: Vtedy, a potom zakaždým, keď sa blížil Vladimír, takýto nepokoj búril jej srdce. A ono, táto ruka na hodinách života, neklamalo sa; Vladimír sa objavil vo dverách. Ako tam chvíľu stál vo svetle sviečky, vystupovala bledosť jeho tváre veľmi zaujímavým prísvitom zpod barnavosti horúčosťou slnka spôsobenej. Pristúpil k Ľudmile, chytil s túžbou nekonečnou bielu jej ruku a dotkol sa jej horúcimi ústami. Iskra ohnivá preletela celou bytosťou milostného dievčaťa.

„Stojím na prahu nového oddielu života,“ začal Vladimír pohnute. „Chcem túto rozhodnú chvíľu venovať najhorúcejšej záležitosti duše svojej… Slečna drahá, celou večnosťou zdá sa mi byť čas, odkedy som vás nevidel.“

Ľudmila nemohla nájsť slova na privítanie drahého hosťa; každé sa jej zdalo ako ľad studené.

„Ľutujem,“ pokračoval Vladimír, „že som sa sám až dosiaľ zbytočne mučil tajomstvom svojím, že som vám ho, drahá slečna, nesveril. Ľúbim vás horúce a opravdove od prvej chvíle, čo sme sa poznali. Môžete vy milovať syna najväčších nebezpečenství?“

Ľudmila zabudla na všetko, čo ju ešte pred chvíľou mučilo. Cítila len rozkoš zo slov Vladimírových. Prvý raz počula z jeho úst, čo tak často čítavala v jeho očiach. Nepotrebovala nijakých dôkazov o Vladimírovej ľúbosti — „Večne… večne tvoja,“ zašeptala a padla mu do náručia. Vladimír ju objal s túžbou horúcou.

„Načo vám je to teraz, moje deti?“ ozval sa nečakane hlas starého Javorského. Stál vo dverách so sviecou a v župane. Utrel si slzu a vstúpil do chyže. Postavil svietnik na stôl a objal Vladimíra. „Čo sa to robí, pán Hrabina? Pre boha, aké máte výhľady? Cítim hrozný deň. Čo znamenala pred chvíľou tá pieseň na ulici? Ten spev dávno nepočutý, tak búrne sa teraz rozliehajúci?“

„Heslo života vyslovil v nej básnik náš,“ odpovedal Hrabina, „nech je ona teda i heslom našich národných počiatkov; budeme dnes robiť poriadky v Dolnopolí. Nechcel som sa rútiť do nebezpečenstva skôr, než by som bol vyjavil tajomstvo srdca svojho tomuto anjelu. A teraz majte sa dobre, musím odisť, aby som vás neuvrhol do nebezpečenstva, ak by sa nám vec nepodarila. O mojej návšteve nevie nikto okrem vás.“

„Kde je Karol?“ spytoval sa Javorský. Ale Hrabina bol už vo dverách, pozrel ešte na Ľudmilu a tam ten — stratil sa v brieždiacom sa ráne.

Na ulici vzmáhal sa hluk. Národné spevy ozývaly sa po meste. Množstvo cudzieho sedliackeho ľudu, zväčša z Hlohovca, počínalo sa zjavovať po uliciach. Gardisti vybiehali po jednom až na cestu a vracali sa pod brány svojich domov, čakajúc, čo bude ďalej. Nikto nevedel, čo sa vlastne robí. Väčšia časť ľudu valí sa na Kolesovec, a oči všetkých obrátené sú na majorov dom, pred ktorým stojí gardista na stráži. Medzi hŕbami ľudu blyští sa pár bodákov. Okolo nízkeho, dobre zaviazaného, čosi vysvetľujúceho gardistu hromadia sa zvedavci. Pomaly sa schádzajú i gardisti. „Už je tam i Honták, vidíte ho, len poďme,“ hovorí Náchodský Zverinovi, a obaja s puškami na pleciach ponáhľajú sa z Potočnej ulice ku Kolesovcu.

„Len nestrieľajte, kamaráti,“ poučuje Honták gardistov, čo sa shŕkli okolo neho, „ale žeňte sa s otrčenými bodákmi na nich.“

„Na koho?“ spytuje sa tučný mešťan.

„Na koho nás major povedie,“ odsekol Honták.

Množstvo sa ustavične rozmáha. Bubeníci gardy svolávajú ľud po všetkých uliciach, mladých ľudí pribúda. Sedliaci, ozbrojení puškami, kosami, ražňami, sekerami, miešajú sa s gardou. To vnáša zmätok do jej radov. Ozývajú sa hlasy: „Kde je major? kde je náš komandant. Žiadame poriadok; sedliaci nepatria medzi nás.“

„Zabi toho Maďara,“ odpovedá mu ktosi z Hlohovčanov. Honták sa snaží zaviesť poriadok a urobiť nečinnou Slovákom neprajnú stránku gardy. Rozdávajú sa Príhlasy národnej rady, zdvihnuvšej zástavy a zbraň proti Košútovi. Hlučné piesne, ako keď vypustí väzňov zo žalára, vymknuly sa z dosiaľ nemých úst potlačeného ľudu a vítajú slobode sa tešiaci svet biely.

Honták je netrpelivý. Umienil si ísť sám po majora, ktorý nevychodí zo svojho domu. Ako však príde ku bráne a chce dnu, otrčí mu gardista na stráži pušku do tela. „Zle je,“ skríkne Honták, „zrada!“ a jeho bodák bol už na prsiach gardistu, ktorý odhodiac pušku, utekal preč.

Vtom zadunely konské podkovy. Celý odbor bezpečnosti s Répášim na čele cvála na Kolesovec. Dav ustrnie. Ktosi začne pieseň Hej Slováci, vpadne mu tisíc hrdiel a odspievajú ju celú. Odbor bezpečnosti prejavil smelosť; v bodrej dôverivosti postaviac sa do radu, vypočul vážne celú pieseň. Po speve čakal ľud v povznesenej dôverivosti, čo sa bude diať. Répáši využil tejto chvíle a prehovoril k nemu v mene kráľa najjasnejšieho, aby sa vrátil ku svojmu povolaniu. Nato prečítal „Kráľovský manifest“, onen známy, v Trnave fabrikovaný plátok, v ktorom sa nakladá zlapať vodcov národného povstania slovenského v stolici Nitrianskej. Potom prečítal druhý rozkaz, ministerský, ktorým sa doterajší komandant gardy dolnopoľskej ako zradca tejto noci uväznený hodnosti svojej zbavuje a na jeho miesto Lepkótzy Ferenc ustanovuje. Ledva dokončil, vyvalily sa Potočnou ulicou na Kolesovec dve stotiny gardy na čele s Taufmajerom a zavrely východný koniec štvorhranu na Kolesovci. Na majorovom dome sa otvorila brána a jazdec v gardistickej rovnošate vycválal na ulicu, bol to Lepkótzy, nový komandant gardy. S tasenou šabľou začal veleť a rozkazovať poriadok. „Veď ja tebe dám poriadku,“ skríkol Honták, skočil k nemu a preklal mu koňa; kôň sa zrútil a privalil Lepkótzyho. To bolo heslo k hroznej trme vrme. Časť gardistov utekala k Taufmajeroví, časť sa pridala k Hontákoví, časť sa hnala naproti Répášimu. Taufmajer velel k útoku na bodáky. V dave sa strhol neporiadok, jedni utekali, druhí sa na obranu stavali.

„Bomby a granáty, bite tú háveď,“ ozval sa odrazu majorov hlas. Karol Javorský vyslobodil ho z väzenia a viedol ho rovno na Kolesovec. „Ja som váš komandant, nech žije kráľ.“ — „Nech žije kráľ,“ zarevalo množstvo. Z námestia tiahol Hrabina asi s pädesiatimi jazdcami a Potočnou ulicou udrel Vrahobor s Hlohovčanmi až po zuby ozbrojenými do chrbta Taufmajerovi. Honták lapil Répášiho a strhnúc ho s koňa, viedol sivka majorovi. „Tu“, povedá, „pán major, sadnite si a veďte nás.“

Lepkótzymu dodal koňa Taufmajer, a dve stotiny hnaly sa jurišom do davu. Vtom však za ich chrbtami vypálily Vrahoborovi Hlohovčania, traja Taufmajerovi gardisti začali lamentovať na zemi a na Kolesovci strhol sa zmätok. Hrabina so svojimi jazdcami zavrel západnú stranu priestranstva a kázal lapať odbor bezpečnosti. Jeho členovia pososedali už s koní a miesili sa jednotlive medzi dav, chtiac sa doň zamiešať a uvrznúť z nebezpečenstva. Zdalo sa už, že naši vyhrajú.

Vtom sa ozve hlas v dave: „Zle je, zle je! Vojsko i garda so všetkých strán hrnie sa do Dolnopolia.“ Bol to hlas Holovínov.

„Nebojte sa, neverte,“ kričí mu v odpoveď neznámy mladý šuhaj. Vidno ako sa šuhaj prediera k majorovi a šeptá mu čosi do ucha. V zápätí vydal major rozkaz, aby sa Vrahobor zdvojeným krokom odobral Potočnou ulicou na Šulmachajku a obsadil cestu hlohoveckú i šulmachajskú.

Hrabina videl s konca Kolesovca blýskať sa bodáky na Šulmachajke. Práve chcel vyslať posla na výzvedy, čo to, keď tu onen mladý šuhaj pripáli i k nemu a hovorí:

„Pán Hrabina, dajte lapiť Holovína, je to zbabelec, ľutujem, že som ho ukryla, vnáša rozklad do ducha povstalcov. Pravda je, že na Hríbové dorazila v noci garda a že sa blíži regiment vojska, čo odpadlo od cisárskej zástavy. Ale na Šulmachajke stoja židia a osvedčujú sa, že nám pomôžu. Rozvážte len, či máme v meste počkať na gardu a vojsko, či vytiahnuť na otvorené pole. Ale v tejto chvíli niet sa čoho báť.“

„Kde sa tu beriete, slečna, pre boha,“ zvolal naľakaný Hrabina, keď videl, že šuhaj, čo mu zvestoval tieto dôležité veci, je Božena preoblečená za mužského. Hneď sa však spamätal a poďakoval jej: „Ďakujem vám, slečinka hrdinská, ale súčasne vás prosím, vráťte sa domova nevystavujte sa nebezpečenstvu. Nevieme ešte ako sa to všetko skončí, garda je zlým duchom naplnená.“

„Ej pán Hrabina,“ odpovedala Božena, „práve zato, že je málo statočných, treba každému srdcu slovenskému cítiť právo k sláve a uznávať povinnosť nebezpečenstva.“

Medzitým dal major skutočne lapiť Holovína, ktorý zo strachu, nie zo zlej vôle, spôsobil zmätok v dave. Božena sa stratila. Na Šulmachajke židia ochotne oddali zbraň, ktorou sa potom ozbrojili tí, čo nemali strelnej zbroje. A tak Karol Javorský a Vrahobor Obranský držali polnočnú stranu Dolnopolia, zatiaľ čo major na Kolesovci miesto zaujal. O odbore bezpečnosti nebolo ani chýru, ani slychu, i Taufmajer zmizol s čiastkou gardy. Na miesto neho zjavili sa na uliciach oslobodení väzňovia, Struhár, Kalný a Rôzdroba, a rozpaľovali ľud k boju, sami ozbrojení a zmužilosťou sa vyznačujúci.

Takéto bolo Dolnopolie dňa 20. septembra. Toho dňa k večeru obkolesilo Dolnopolie značné nepriateľské vojsko. Répáši, vidiac nebezpečenstvo, nestratil totiž ducha, ale shromaždil priateľov, ktorých mohol napochytre sohnať a vyslal ich jednak k vojsku s rozkazom náhleho pochodu na Dolnopolie, jednak po okolných dedinách.

Major urobil chybu, že držal svoju gardu v nečinnosti a že odbor bezpečnosti neuväznil. Hrabina darmo naň naliehal, aby vytiahli von z mesta a tam leženia zrobili. Major chcel sa dorozumeť s cisárskym vojskom, nazdávajúc sa, že toto nebude bojovať proti verným poddaným Jeho Jasnosti.

Tak prešiel deň. K večeru strhla sa nad Šulmachajkou bitka medzi košútovcami a povstalcami slovenskými. Bitka skončila sa nešťastne pre pokus dolnopoľský. Majora uväznili, Hrabina s priateľmi zas len v horách musel hľadať útočište. Časť košútovskej gardy zaujala mesto, časť sa dala na pochod do Nitrianskej. Répáši s Taufmajerom zasadli oznove za stolec panovnícky a nešťastie rodín slovenských v Dolnopolí sa započalo.