ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Všetky sväzky starého veku roztrhaly najnovšie udalosti. Čo staré časy vystavily, to jar roku 1848 zrútila; a čo sa do jesene zo zámkov mysle ľudskej vo vlasti nakopilo, to zrútil deň dvaciateho ôsmeho septembra, tento deň vraždy nad Lambergom v Pešti spáchanej. Nebolo už ohniva, ktoré by bolo mohlo spojiť národy proti sebe postavené. Tento deň je čierno zapísaný v histórii Uhorska. A v deníkoch veľa mladých ľudí pridaná je k nemu žalostná rozpomienka na nešťastne skončené národné pozdvihnutie slovenské. V krajine zavládla šibenica. Víťazstvo nad neozbrojeným kráľovským komisárom grófom Lambergom svätilo sa po krčmách. A toto hrozné slávenie mordu a vraždy priviedlo za sebou deň šiesteho októbra, ktorého dňa tak hrozne zamordovali ministra Latoura vo Viedni, teda zase len deň mordu a vraždy. A tieto dva hanebné skutky stránky vládobažnej dodaly smelosti tým malým ľuďom po krajine uhorskej, ktorí sa cítili byť naraz veľkými preto, že mali v rukách životy svojich blížnych. Nepomysleli na silnú ruku spravedlivosti a videli len svoju silu. Medzi týmito panovala jediná besná žiadosť — vidieť krv ľudskú, ako ju videli ich vodcovia v Pešti a vo Viedni. Červená farba, farba krvi ľudskej, bola okrasa súdov krajinských. Pomenšie mesta a mestečká slovenské boly dokonalou kópiou miest sídelných. Stránka Košútova vystrájala i tu svoje nezbednosti. Apatéka, sklep kupecký, vráta na hostinci, alebo — ak bol kde kaštieľ panský — panský kaštieľ, kde tohoto ani tamtých nebolo, teda fara alebo škola, boly úle, pred ktorými ako včely, keď sa majú rojiť, vysedávali hrdinovia týchto dní. V každom takomto meste alebo mestečku bolo pár žien, dakoľko donášačov chýrov, vyzvedačov, ktorí všetko vysliedili a do týchto ulov za tepla donášali. Tak sa na príklad každý výrok u súdu náhleho, ba každé slovo tam povedané, ako po telegrafe roznieslo z mesta do mesta po celom okolí. Súdna stolica sa po poludní obyčajne rozchádzala po okolitých kaštieľoch, kde sa noci trávily pri víne a tancoch, hádkach a politizovaní.

Po hroznom dni a noci, keď zlapaných povstalcov slovenských, najmä Obranského, Karla Javorského, Struhára a Kalného, do žalárov pohádzali, zabávaly sa v Dolnopolí všetky tie úle sršňov a ovadov rečami a vysmievaním osôb Obranského a Javorského. Hľa, pred hostincom dolnopoľským bručí a mumle svoju nôtu roj vysadnutý.

„Ako čo by som mu diktoval, tak mi odpovedal Obranský,“ hovoril so smiechom chlapík s červenou bradou a podlhovastým, na konci zaokrúhleným nosom.

„Hahaha, že sa vraj on právu svojho národa posvätil, odpovedalo mi to chlapa Javorských,“ hovoril mladý, plešivý, tučný mužík.

„A priznali sa, že boli s tým zbojníkom?“ opytoval sa tretí, vysokej postavy, tvári asi takej, ako keď je mesiac v splne. Holotu hlavy kryla mu parochňa farby tabakovej.

Starý Smejkovič žmurkal očima a bystro pozoroval, čo ktorý hovorí a ako sa pritom tvári, a všetko sa usiloval zopakovať si, takže v ňom boli všetci prítomní naozaj ako v druhom odtlačku odmaľovaní.

„No et quo modo,“ ozval sa zas červený, perse, že sa priznali. „Obranský si kázal dať do protokolu… kdeže to mám?“ hľadal dačo vo vačku.

„0né…“ vmiešal sa do reči nízky s počernou dlhou bradou a veľmi hlúpym pohľadom, „oné… to tú ceduľku oného hľadáš? Oného, tu je, ja, oného, prepísal som si ju, oné, toto…“ a vyťahoval z vačku kus papieru.

„Bene.“ Červený nechal hľadania a čítal s papiera: „Sláva rodu kráľovskému a pomsta Košútovi. I pod šibenicou napľujem na vás a požehnám národ svoj, ktorý ste vy, odpadlíci, zradili.“

„Dosť,“ vykríkol plný mesiac s parochňou, a vysoká jeho postava ešte viac sa natiahla; „nemohli mu dať, domine spectabilis, po hube, až by oplana krv bola zaliala! Toto je horrendum, za to zaslúži šibenicu, nichtswürdiger, gottvergessener, verfluchter Schurke, Räuber, Kommunist!“ Ústa sa mu penily pri týchto výkrikoch.

„Hahaha,“ rozosmial sa ten vysokej postavy. Líca mal vpadlé, oči malé, pod víčkami gajdy napuchlé, zuby vypadané, nohy ako píšťale z dedinského organa. „Hahaha, amíče, nech ša nehnevajú, šečko príde na koniec, aj panšlávižmuš, aj komunižmuš,“ šepletil bezzubec.

Smejkovič sa ku každému naklonil, každému prisviedčal.

„Javorského by som ja rogo bol chcel salvovať; z toho by bol honvéd,“ hovoril bucľatý, nízky chlapík; „vkladal som mu do úst, aby ako nedospelý svalil vinu na Hrabinu, alebo na toho lotra, alebo na hocikoho druhého, ale nie, nech si pomyslia, povie mi, že vraj on sám vzbúril ľud na Hlohovci, aby rozohnal odpor bezpečnosti, že ho otec ani pustiť nechcel, že sa ledva z domu vykradol, že chcel dať príklad, ako treba vyhnať z krajiny takých, ako sme vraj my všetci i s Košútom.“

„Pereat aj ten,“ odsekla zas parochňa; „ale ten huncút, čo sa opovážil o odpadlíkoch hovoriť, ten trojakú smrť zaslúži.“ A zase po nemecky dodával: „Gottvergessener, Nichtswürdiger, Verfluchter,“ a tak ďalej.

„Oného ale, oného, asesori, čo povedia, oné! Ak ti nebudú! oného vokšolni, na oné, na smrť, aby ich obesili. Oného, Hétváry, ten sa mi, oného, neľúbi.“

„No, o to sa postarám,“ chriptal červený, rozhadzujúci rukami; „a čo by sa hneď i sám Répáši, ba toť hľa, čo by sa sám föišpán náš zaujal tých panslávov. Za to im ručím.“

Hostinský v čapičke červeno-bielo-zeleno vyšívanej vystúpil z dvier.

„Puntsolunk?“ spytoval sa bucľatý.

„Oného, makaocimra fertig, oného?“

„Lenerl, Liserl, Kunigund sind schon da?“ dozvedal sa dlhán s nohami ako píšťalky.

„Bol tu Icík s Ondrášom?“ opytoval sa červený. „Zas tých peňazí nieto,“ zamumlal si sám pre seba.

„Verfluchter Spitzbub, ešte i pred súdom nadáva do odpadlíkov,“ krútiac hlavou, dudre si popod nos parochňa ako veľká ugorka.

„Tessék, uraim,“ zve ich hostinský a prisviedča každému na jeho otázky. A roj vysadnutý vtiahol sa do hostinca.

*

Bolo po plese u Hétvárych. Celá noc uplynula v hýrení a v najväčšej veselosti. Po chyžiach a palotách pustota raňajšia panuje. Hostia sa porozchodili do Dolnopolia a do susedných dedín a mestečiek. Hedviga odpočíva vo svojej chyžke po hlučnej zábave. Stolík pred ňou, ako v onen deň, keď vyznala Vladimírovi svoju lásku. Na stolíku nieto však tých vecí, čo tu vtedy boly; a v srdci inšie city, v hlave myšlienky zmätené. Časy, v ktorých sa náš dej odohráva, zmýlily a pretvorily nejedného muža, čo by neboly preinačily slabé dievča? V tvári Hedviginej nekvitnú viac fiale a ruže pokoja, a v očiach neihrá už slobodnokrásna ľahkomyseľnosť. V ušiach jej ešte znie hluk hudby, búra veselosti, výskot bujnej mládeže, štrngot ostrôh a šuchot hodvábneho šatstva, ale myseľ už lieta inšou stranou, stranou rozpomienok nedovolených, a pre jej srdce bolestných. Z poslednej zábavy v Dolnopolí odniesla si ranu, ktorá, hoc už neraz zacelela, vždy oznove sa otvára.

Obraz Hrabinov nemohol jej z duše vymiznúť. A všetky ostatné postavy vôkol neho objavily sa v jej rozpomienkach viacej alebo menej výrazne, ale vždy v milom obraze.

Teraz ju nachodíme v najpríhodnejšom položení k poznaniu jej duše. Hluk omamujúci myseľ dievčaťa ledva čo utíchol, a pokojná spomienka na zábavy iného spôsobu zaujíma jej dušu. „Sto ráz som si po takýchto búrnych nociach zaumienila oľutovať premenu svojho smýšľania,“ rozmýšľala Hedviga, „a sto ráz ma znovu schytil ten víchor so sebou. Ale teraz… teraz nech je toto posledná bláznivá noc v mojom živote. Čím viac sa dívam na spustlosť vôkol, tým viac sa mi maľuje pekný, ale nešťastný život slovenský.“ Položila si ruku na srdce a duša je zaletela do minulosti. „Nešťastný?“ spytovala sa sama seba.

„A čo je šťastie? Tu tento hluk ustavičný? Toto hltanie majetkov a pokoja? Áno, bola som šťastná, keď som hltala pohľady, slová, posunky Hrabinove, keď som sa bála Répášiho i Košúta, keď som sa modlila za oduševnelú chasu slovenskú. Odkedy verbujem Košútovi, odkedy povzbudzujem honvédov, odkedy mám vence slávy vlasteneckej, ale rozmarínu sa ľakám a Slovákov preklínam, odtedy som nešťastná. Za čo by som nedala, keby ma tak Juriš vyšpehoval, ako slúžim nešťastným Slovákom v najväčších nebezpečenstvách a donášam zprávy o neprávostiach a pokrm i nápoj k posilneniu. Táto Božena! Ó, kde ste moje dni prvej lásky! S vami mi mala vzísť denica blahoslavenstva. Uletely ste mi ako krásne, ale divé holubičky. Vladimír, Vladimír, kajám sa ti. Vy ste šťastní, my na sopke pekelných ohňov, ktoré nás zožierajú.“

Tu vstala s pohovky a skočila ku kasni; otvorila priečinky a vyhadzovala na zem všelijaké šperky, stužky, venčeky, kytky, prstene. „Nechcem vás, nechcem, hnusné dary šibeničiarov, čačky svodné prekliatych spustlíkov,“ volala rozčúlene a šliapala po stužkách drahých a ostatných daroch, ktoré doteraz tak pilno schovávala. Kadere rozpustené siahaly jej až na prsia, tvár jej nespaním, zábavou a vnútorným rozčúlením spriezračnela a dodávala jej podobu akoby nadzemskej bytosti.

V takomto stave zastihol ju nečakaný hosť. Z pošliapaných rozvalín šťastia krátkeho pozdvihla oko svoje k dverom, kde sa ozvalo slabé zaklepanie. Dvere sa otvorily a ozrutný chlap v kepeni zavinutý vstúpil ľahkým krokom do izby.

„Slečna,“ prehovoril pološeptom, „vydávam sa v nebezpečenstvo, keď prichodím k vám, ale viem, čo je láska, a stal som sa poslom srdca milujúceho. Tu, podívajte sa…“ a vytiahol zpod kepeňa podobizňu Hrabinovu, „tu, menom tohoto idem k vám.“

Hedvigu prešla zima, triasla sa ako osika. Netrvalo to však dlho; krv ustydnutá rozovrela sa klokočom a hnala sa do hlavy. Vytrhla Rôzdrobovi obraz z ruky a priložila ho túžobne k perám karmínovým.

„Dobre je,“ myslel si junácky Rôzdroba, ale prv ako sa Hedviga nazdala, ľahkým spôsobom vyňal jej zas podobizňu z ruky. „Chce dostať nazad tento dar,“ povedal jej ticho; „mne mal slúžiť obrázok iba za sprievodcu, aby ste, veľkomožná slečna, uverili mojim slovám. Na lásku svoju zaklína a prosí vás Hrabina, aby ste svojím mocným vplyvom vyslobodili mladého Javorského, Struhára a Kalného, priateľov našich.“

„A Obranského nie?“ spýtala sa Hedviga, hľadiac strmo do očí Rôzdrobovi; vôkol úst sa jej hrdý úsmev tvoriť počínal. „Vy, pravda, neviete… bo ešte vás hádam nestihla Božena v horách vyhľadať, aby vám oznámila, že i tento je už náš.“

Rôzdroba stŕpol na duši i na tele.

„A sotva vám tá pekná dievčina doniesla povesť, že vo Fraštáku i v Senici vašich priateľov už povešali, Hontáka na Trenčín odviedli, a vodcov vašich naháňajú po celom svete.“ Hedviga stála ako rozumu pozbavená. Kadere si odhodila za uši, prsia sa jej vlnily, dych ledva lapala. Na Rôzdrobu išiel strach.

Tak stáli oba za chvíľu. Hedviga pomaly obledla a vrátila sa k prirodzenej povahe svojej. Lebo to vzplanutie hrozné bolo u nej iba pózou vypožičanou od revolúcie, ktorá za dlhší čas u Hétvárych svojich junákov akoby na kŕmení mala. Kým celkom obledla jej pekná tvár, skrotla i ona sama. Pristúpila k Rôzdrobovi a položiac si prst na ústa svoje, túžobným okom podívala sa mužovi do tváre a začala hlasom významným hovoriť:

„Hľa, ako zatriasla vami slabá dievka. A preca mnou najväčšia hrúza lomcuje. Ja najnešťastnejšia nešťastnica vohnala som strach do týchto silných kostí. Takíto sú vaši nepriatelia. Oni hrúzu sypú na vás všetkých — a keď je niektorý z nich vo svojich štyroch stenách, cíti aký je biednik a závidí vám. Čo som vám povedala o vašich ľuďoch, spoľahnite sa na moje slová, to všetko je pravda. Ale kto im pomôže? Znám veľa, ale nezmôžem nič. Iba seba chcem trestať. Tu, hľaďte na tieto pľuhavosti, hahaha, tieto hnusoby som dlho—dlho opatrovala ako okrasy víťazné. Zlorečila som vám, ale… beda, prebeda!“ Tu skryla tvár do dlaní a rozplakala sa. Podišla k oknu, objala krík rozmajrínový, čo stál v kvetníku na okenici, a dlho nad ním štkala. Rôzdrobovi počalo byť divno okolo srdca, hoc ničomu nerozumel.

Hedviga podvihla tvár a temným hlasom trasľavo hovorila: „Chceli ste ma oklamať, ale nezazlievam vám to; viem, že ma Hrabina nemiluje, ale keď ho uvidíte povedzte mu, že sa trescem a že mu posielam tento rozmajrín, ktorý u mňa nechce viacej kvitnúť. Nechcem vidieť vo dve strany ako umieram. Božene povedzte, že jej závidím… všetko jej závidím, i tú bolesť, čo znáša, i tú, čo akiste ešte bude musieť zniesť. Dnes rozsúdia frajeri moji osud vašich hrdinov…“

Pod Rôzdrobom sa triasly silné nohy. Svalistým chrbtom tiekol pot prúdami. Lebo nikdy jeho dobrým srdcom takéto city, jeho junáckym duchom takéto hrúzy neprúdily. Chcel prosiť o dačo, ale jazyk mu ako v hrozných snoch vypovedal poslušnosť. Hedviga mu oddala rozmajrín, ktorý on mimovoľne vzal; kropaje sĺz kajúcej hriešnice ako perly blyšťaly sa na lístkoch voňavej kroviny. Na tvári Hedviginej počaly sa zjavovať tie podivné kŕče útlych čuvov, ktoré i u najsilnejšieho chlapa tklivosť, mdlobu žiaľu a banovania prezradia, dajúc tvári obraz poľutovaniahodnej biedy a neresti. Hedviga to cítila, preto odvrátila sa od Rôzdrobu, kývla mu rukou, aby odišiel, a stratila sa ako tôňa vo dverách na opačnej strane, čo viedly do otcovej chyže.

„Aby to hrom rozdrobil všetko, jakživ som to nevídal ani o dačom podobnom neslýchal,“ dudral si Rôzdroba. Zavinul sa do kepeňa, a s rozmajrínom pod pazuchou prešiel pustým dvorom kaštieľskym i bránou otvorenou a zmizol nášmu zraku.