ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Slovenský ľud je ľud horský. Ale býva oddávna v mestách a dedinách uprostred hôr a vrchov svojich a navykol už na pohodlnejší život. Zunovalo sa mu teda dobrodružné nocľahovanie po horách, do ktorých ho časy revolučné zahnaly. Pod slobodou si on myslel na poľahčenie ťárch panských, na dobré cesty a spravedlivejšie súdy, naraz sa však videl v horách ako zver. Toto myseľ pospolitú srazilo, a ona zahorela nepremožiteľnou túžbou po dvoroch a nivách, roliach a humnách svojich, po milých domácich a po večeroch pokojných uprostred nich. Ľud sa pomaly uťahoval z hôr do dedín; jedni sa ponáhľali hľadať prístrešia do domov svojich, iní do susednej Moravy.

Rôzdroba vyhýbal zlosti buričov rozumne a opatrne na Hlohovci a v horách domácich. Božena ho onej hroznej noci vyhľadala; mienila ľsťou s Hrabinovou podobizňou nakloniť Hedvigu k pomoci bratovi Karlovi. Rôzdroba sa jej skutočne obetave dal za prostredníka. Medzitým bol však Répáši Hedvige všetko vyzradil, čo od Juriša vyzvedel. Ostatné si Hedviga sama ľahko domyslela.

Honták, nedôverujúc Dolnopoľcom, rozišiel sa s Rôzdrobom a túlal sa sám po horách, kým ho skutočne, ako Hedviga povedala Rôzdrobovi, kdesi v Trenčianskej nelapili.

A na dolnopoľských pažitiach nestoja už šibenice otcami vlasti postavené prázdne. Dve obete sú tam vystavené vetrom a krkavcom. Krvižízniví sudcovia nedovolili zahrabať umučených „zradcov vlasti“, aby sa vraj ľud bál podobne zhrešiť. Ale nebáli sa všetci, každého rána čerstvý lipový veniec, nezábudkami prepletený, tienil a slávil peknú tvár bledého Obranského a jasné, posmuhlé čelo Javorského.

Povesti sa roznášaly, že chýbal jeden hlas k odsúdeniu týchto dvoch žiakov slovenských. Ale hrúza priveliká panovala, než aby pravda mohla vyjsť na svetlo denné. Povesti tieto boly tým pravdepodobnejšie, že od popravy našich hrdinov Hétváry viacej nezasedal pri súde, ani inak neobcoval s pánmi života a smrti. Jeho kaštieľ bol zatvorený a neotvoril sa viac spustlíkom. Hétváry nebol dorástol k pochopeniu času vtedajšieho; dobrotou srdca nemohol nájsť cestu k fanatizmu. A patriotizmom starodávnym zablúdil v zmätkoch časov od cieľa pravého.

Ale netrvala dlho ani sláva vladárov dolnopoľských. Cisárske vojsko hrnulo sa so všetkých strán do krajiny. O sbore dobrovoľníckom, čo bojoval s pomocným oddielom cisárskeho podplukovníka Frischeisna, prvá povesť doletela do Dolnopolia, keď Budatín a Žilinu útokom vzali. Tam bojoval ako dôstojník i Hrabina, a tiahol so sborom týmto až po Rozhanovce a Košice. Vo viacerých bitkách sa vyznačil zmužilosťou. Pred skončením výpravy stihlo však dolné krídlo cisárskej armády nešťastie, a keďže horné krídlo nemohol sbor slovenský sám udržať, musel sa pred prevahou nepriateľskou po druhý raz utiahnuť za hranice Uhorska.

Hrabina sa vrátil do Dolnopolia. Tu sa veľa premenilo. Ale premena nezastihla jednu osobu, a to pôsobilo osudne na myseľ Hrabinovu. V dome nenašiel, koho nájsť túžil, a v meste našiel, koho nájsť sa nenazdával: otec jeho nad hrúzami udalostí zomrel, a Taufmajer, jediný z vrahov náčelných, nielen že mesto neopustil, ale ešte sa i pánom stal. Pred jeho domom stávaly hŕby ľudu, od neho vychodily rozkazy pre okolie, slovom on bol za chrbtom cisárskej armády komisárom bezpečnosti. Hrabina sa ešte dobre neusadil, ešte sa nad smrťou otca milovaného neuspokojil, už tu bol posol od úradu bezpečnosti s odkazom, aby sa dostavil k pánu Taufmajerovi. Viďme teda týchto dvoch našich známych v chyži Taufmajerovej.

„Počúvam, že ste sa vrátili neviem odkiaľ,“ začal Taufmajer, vystierajúc tenké nohy po diváni a žmurkajúc malými očami. „Myslím, že viete, kto som a kde bývam. Dva dni prešly a dosiaľ ste sa neohlásili. Myslím teda, že bolo mojou povinnosťou oboslať vás, pán Hrabina.“

„Áno, pán komisár,“ odpovedal Hrabina mierne, ale so zrejmou trpkosťou v hlase, „vrátil som sa a veľmi sa čudujem, že vás nachodím v Dolnopolí, kde ste tak…“

„Vykážte sa, kde ste sa túlali od tých čias…“

„Od tých čias ako som počal bojovať proti vám a vášmu priateľovi Répášimu,“ skočil mu do reči Hrabina, nijako sa nesnažiac zakryť hnev, čo sa v ňom vzbúril.

„Nemáte práva súdiť moje kroky,“ chladne odsekol Taufmajer; „teraz neni čas komunizmu, krajina bude čo chvíla upokojená, netreba viac dobrovoľníkov. Kde ste sa túlali?“

„Netúlal som sa. Ale sa hneď zatúlam tam, kde majú moc líšky, čo si vedia dve diery vyhriebsť a čo ich treba do klepca lapiť. A dobrovoľníkom pokoj, Taufmajer…“ Posledné slová tak vyslovil a tak pozrel na Taufmajera, že sa veľmi ľahko dalo súdiť na dačo horšieho. Taufmajer priam presedlal koňa.

Vstal s divána a začal líškavo: „No veď ja to nemyslím tak zle, ktože by vaše zásluhy neuznával. Škoda, že medzi nami také nedorozumenie vzniklo; keby sme boli spolu držali, mohlo sa všetko inak skončiť. Také talenty, ako vy, čo tie mohly dobrého pre vlasť vykonať. A veru…“ tu sa, priblížil až k samému Hrabinovi a chmatkal mu gombíky na kabáte, „pomyslite si, čo máte za odmenu? Medzitým — dobré talenty nie sú stratené, a kto vie, ako ešte boj skončí. Počúvam, že Görgey Budín vzdal… ja by som si bol prial takto sa s vami poshovárať predtým, ale vy ste chybili; dorozumenie by nebolo bývalo ťažké, keby ste boli bývali miernejší. Nemuselo k tomu dôjsť. Nuž ale nič to. Vojna sa iba teraz počala, und glauben Sie mir, es ist alles problematisch, wir können noch Freunde werden.“

Kým Taufmajer takto táral, Hrabina ho nespúšťal s očí. Ale oheň mu nedal pokoja, aby ho nechal vyhovoriť sa; krv mu vstúpila do tvári, jazyk sa mu rozviazal a pretrhol žmurkajúceho Taufmajera: „Pán komisár, vy môžete takto hovoriť? Vy, čo stojíte v službe cisára? Nie dosť, že ste verbovali Košútovi, nie dosť, že lipne na vašej čiernej duši krv spravedlivého Obranského a Javorského, ešte i zradu kujete? Vy lotor, musí vás zasiahnuť pomsta božia i ľudská.“ Podíval sa naň potupným pohľadom, zahrozil mu zaťatou päsťou a odišiel. Taufmajer zbledol, hneď sa však vzpamätal a prechodiac sa po chyži, hútal o nových zradách.

Hrabina odišiel rozbúrený. Túžil ponavštevovať známych, aby sa uspokojil. Do Javorských si netrúfal vojsť; jeho srdce potrebovalo oddychu, kým sa mohlo osmeliť k výjavu, ktorý ho očakával v dome otca milovaného priateľa v obeť padlého a devy zbožňovanej. Zašiel teda do Náchodských, kde našiel shromaždených viacerých mešťanov.

Náchodský vyskočil od radosti, keď začul jeho hlas v predsieni, kde ho Náchodská privítala natešeným výskotom. „K námže, pán Hrabina, k nám sa majte, čo vás tu po mojej starej,“ volal mu Náchodský v ústrety. Hrabina vstúpil do chyže. Bol tu Zverina, Skuloň, starý Bobrovec, Fafríni, Žiarsky, Ohava, Papulič, Palec a Svrček.

„Dobre, že vás takto pohromade nachodím,“ preriekol Hrabina, obzerajúc si spoločnosť a zdraviac sa so všetkými. „Hľadal som vás dajedných, aby som sa reku dozvedel ako ste si to tu sporiadali veci, najmä aby som sa dozvedel, ako sa to stalo, že vám Taufmajer na krku ostal.“

„Hľa, nebolo vás tu,“ odpovedal starý Bobrovec.

„Ej, pán Hrabina, ale sme dačo vystali,“ drkotal Fafríni.

„A vám akože sa vodilo?“ pýtal sa Žiarsky.

„Ja som bol za tri týždne ukrytý,“ volal Papulič.

„Pán Hrabina, vítajte, viete, že sme boli dobrí priatelia, a čo sa stalo v tej rebélii, musíme si zabudnúť,“ hovoril Palec.

„Ja som bol prvý na ulici, keď cisárske vojsko išlo. Ale že utekali tí pľuháci,“ chválil sa Ohava.

„No len už neohlušte nášho junáka,“ okríkal všetkých Náchodský, a obrátiac sa k Hrabinovi, vítal ho krátkymi, ale srdečnými slovami, a dodal: „Chceli sme sa k vám brať, aby sme sa poradili, čo si máme počať; veď je to hrúza čo Taufmajer stvára. Tu priatelia naši,“ pritom ukázal] na prítomných, „vedia veľa o kujonstvách Taufmajerových.“ Dajedni prikývli, ostatní nahlas prisvedčovali. Vravu pretrhol Hrabina: „Nuž ale kdeže ste boli, páni, keď cisárske vojsko zaujalo Dolnopolie?“ dohováral im. „Či ste nevedeli už aspoň vtedy byť smelými a generálovi sa požalovať?“ Nikto sa neopovážil odpovedať. Hrabina sa usmial a pokračoval: „Istotne ste, páni mešťania, čakali, že príde Pán Boh sám, ktorý všetko popredku vie, a vás z ruky Taufmajerovej vytrhne.“

„Ba veru, ani to by nebolo dobre bývalo pre daktorých,“ ozval sa Náchodský, „lebo ako generál nevedel, kto bol kujon, kto nie, tak by zas Pán Boh bol všetko vedel, a tu by tiež neboli mali všetci smelosť postaviť sa pred neho. Či som sa vás dosť nenasvolával k sebe? Či som neradil, aby sme sa hneď dostavili ku generálovi a vylíčili mu stav nášho Dolnopolia? Hja, ale všetci ste sa ešte báli Košúta. Vás a Hontáka nebolo tu, pán Hrabina. Nuž tak sa stalo, že Taufmajer, Mlsák, Köntöš, Bečáky, Alvároši, Frčkay a Brečkay vyšli v ústrety vojsku — pokým tu ležalo, nevychádzali od generála. Oni teda boli verní a my sme zostali zabudnutí a po odchode generála v rukách toho darebáka.“

„Hľa, páni moji,“ odpovedal Hrabina, „toto je ovocie ostýchavosti a chabej bojazlivosti; a preto snadno si môžete vysvetliť, aké ťažké dielo má naša vláda s takými ľuďmi, ako sme my, Slováci. Radi by sme, aby nám pomohla, a nestaráme sa, aby nás poznala. Žiadať, škemrať, nároky si robiť, to vie každý, ale mať zmužilosť činným, zjavným životom život svoj objaviť, na to nikto nechce byť prvým.“ Takto karhal Hrabina prítomných, a nevdojak mu padlo oko na smutne stojacieho Skuloňa. „A vy pán Skuloň, čo taký smutný stojíte?“ spytoval sa ho dôverne ako starého známeho.

Skuloň chytro a kajúcne odpovedal: „Že ešte horšie nehrešíte nás. Lebo veru horšie ešte veci počali vznikať medzi nami, zaslúžili by sme si ostrejšiu kázeň.“

„Páni moji,“ hovoril zas Hrabina, „čo po kázňach, Slováci radi počúvajú, a to je chyba; kto nerád počúva, ten robí ináč; ale Slováci otvárajú huby a uši, keď im kto pravdu hovorí, ale robia len zavše podľa starého zlozvyku. Nedajte sa, páni moji hrešiť, ale robte už raz dačo, aby svet videl, že chcete byť národom. Ja chcem zabudnúť na minulosť, len už teraz shluknime sa do kopy a nástojme, aby vláda poznala národ náš i tie zmije falošné, ktoré vždy ešte i vaše šťastie podžierajú i kroky vlády hamujú.“

A tu si Hrabina poznačil všetko, čo sa robilo počas jeho neprítomnosti, ako i to, ktorí a kde z Hlohovčanov a Dolnopoľcov sú pozatváraní. Starý Bobrovec sa dopytoval o svojom synovi, Náchodský upozorňoval na Obranského staršieho, Hontáka, Struhára a iných uväznených. Hrabina odpovedal každému čo vedel, a povzbudiac priateľov k dôvere v seba, zanechal ich a odišiel domov.

Mešťania ešte dlho rozmýšľali o tom, čo im Hrabina dôverne nahovoril.

*

Uvedúc svoje papiere do poriadku a vystrojac prípisy a listy mnohé na mužov, čo toho času mali väčší dáky vplyv, oddal sa jedného pokojného dňa — bola to práve nedeľa, prvý sviatok boží po jeho návrate — myšlienkam svojim súkromným a srdce jeho blažené naplňujúcim. Zdalo sa mu, že na svoju drahú Ľudmilu nepomyslí, kým nebude všetko skončené, ale teraz po prácach a rozmýšľaní mnohom o stave národa svojho — čo bolo zamestnanie tak málo povzbudzujúce — cítil sa byť veľmi zoslabený. Akási ľútosť a mdloba sa zmocnila srdca jeho, zdalo sa mu, že je opustený, bez súcitu, bez priateľa. Stará tetka, prijdúc z kostola, prestierala na stôl a kuchárka niesla polievku; Vladimír presedel pri stole nejediac, ani na otázky tetkine neodpovedajúc. Vstali od stola, i nebolo ešte z Vladimíra nič. Krásne májové odpoludnie, sviatok boží, utešená príroda okolia dolnopoľského, vinice zelené, všetko to vábilo polovicu obyvateľov dolnopoľských von. Vladimír sa díval z okna — a vidiac dievčatá šumné, mladé panie s mužmi svojimi pokojne a radostne ako na púť sa ponáhľať, rozbúrilo sa v ňom srdce jeho, a o chvíľu vidno bolo i jeho na ulici.

Starý Javorský sedí sám doma. Dcéry mu vyšly von do božej prírody. Jeseň, zima i jar preletely a nevidely oči jeho usychať. Teraz už zdá sa žiaľ ustupoval onomu vyššiemu, božiemu upokojeniu. Niesol osud svoj pokojne. Len vo snách bavil sa so synom svojím; trápenie dňa krotil si rozmýšľaním, ktoré ducha na vyššie úslnia mravného upokojenia vynáša. A ako to už býva, keď má k nám milý hosť prísť, práve vtedy zvrtne sa myseľ z odporných predmetov na neho. Tak sa stalo i starému Javorskému, myseľ jeho razom nechala beh svoj a zastavila sa na Hrabinovi, keď tento zaklopal na dvere.

Nebudeme opisovať uvítanie ani žiaľ, s akým sa kládla s oboch strán obeť rozpomienke na Karla a Vrahobora; citlivé srdce neznieslo, tvrdé, sebecké nerozumelo by tomu. Obaja si dlho ležali v náručí; vytečený prúd sĺz zdal sa byť posledný, čo z očú Javorského vytiekol. Nastala chvíľa pokoja.

Hrabina, utíšiac svoj žiaľ, preriekol po dlhých rozpomienkach žalostných: „Lež dosť už o tom, mŕtvi sa nevzkriesia viac, ale duch ich mučenícky bude kriesiť zo sna tuhého napolo stratený národ náš.“

Javorský hodil pokojne rukou, tvár jeho vzala na seba akúsi jasnú bledosť a oko obrátilo sa hore. „Odpusťte,“ povedal s tvrdou istotou, „ale ja som sa i tým prestal tešiť, mám celkom dosť svojho hrozného osudu a neverím vo vďačnosť národa slovenského, bo som prestal veriť v iskru života a slávnejšiu budúcnosť Slovenstva. Keď sa teraz nepozdvihol národ náš v celosti svojej, keď mu toľké prostriedky stály k službe, keď mu ani radcov nechýbalo, keď mu i mocný hlas panovníka dobrotivého tak zjavno zabezpečoval budúcnosť, čože máme čakať od neho v budúcnosti? V časoch slobody sám liezol do pasce tým, ktorí jednou rukou mu rezali žily životné jeho národnosti a druhou odtŕhali ho vzburou a šibenicami od srdca otcovského panovníka. Na mne starom už síce nič nezáleží, a nechcem pochybnosťou silné srdce vaše zlomiť, ale umrem bez nádeje, že by kedy čo zo Slovákov byť mohlo. Oni si sami nežičia dobrobytu; rozživorení v mizerných záujmoch prízemného života, dávajú sa kedykoľvek do služby či náboženskej nesnášanlivosti, či politickej úskočnosti — ako teraz Košútovej — či osobnej márnivosti, keď len tieto akú-takú silu môžu postaviť oproti ich tuším vrodenej mdlobe. A takýchto, bez cieľa a vôle, sa ich odporník nikdy báť a priateľ ich nikdy ctiť nebude.“

Čierne oko Javorského sa zakalilo, tlkot srdca mu nedal ďalej hovoriť; len žiara na tvári jeho sedela, ako posledný dych života na tvári umierajúceho. Hrabina ho nikdy nepočul takto hovoriť, a tým menej sa mohol upamätať, že by ho kedy bol videl takého. Chcel odpovedať na veci, o ktorých Javorský taký hrozný súd vyslovil, ale náhle začul hlásky v sieni, ktoré jeho myseľ razom od všetkej politiky odvrátily a horúci prúd prelialy vnútornosťami jeho. Bol to hlas Ľudmily a Boženy; vracaly sa s popoludňajšej prechádzky. Božena, dozvediac sa od domácich, čo za hosťa má otec, vletela ako anjel do chyže. Hrúzy časov a veleba nebezpečenství premenily ju k jej prospechu. Detinské ťahy vymizly z tvári a s nimi stratila sa i tá, zavše len k žartom náklonná plachosť. Čierne obrvy nad iskriacimi očami zdaly sa liať na vrchné čiastky oblých líc istý tieň žiaľu, ktorý, v polkolo dojdúc, znenáhla sa tratil v snežnej belosti dojímavo miernenej ružovou červenosťou. Takáto premenená zjavila sa vo dverách chyže otcovej.

„Počúvam, že máme vzácneho hosťa,“ povedala zvučným hláskom, „ponáhľam sa teda vzdať úctu bojovníkovi národnému.“

Hrabina sa uklonil a pochleboval Božene, kým odložila svoj slnečník a složila si klobúk.

„Ej ej,“ odpovedala na pekné slová Vladimírove, „vy ste si ani vo vojne neodvykli pochlebovať, pán Hrabina, hoc viem, že ste na Holeškách a Prašníku, pri Budatíne a Turčeku, pri Kraľovanoch a pod Prešovom nebárs šetrili ľudí. Musíte rozprávať, ako to tam bolo.“ Zvrtla sa a bežala do druhej chyže, volajúc: „Ale, Ľudmila, kdeže si toľko?“

Ľudmila sa pár ráz vrátila od dverí k zrkadlu, stále mala čosi na sebe opravovať, poťahovať, uhládzať, a nikam sa nevedela osmeliť k uvítaniu drahého hosťa. Božena jej svojou dobromyseľnou dotieravosťou pomohla. Vošly spolu do otcovej chyže, kde Vladimírovi nie menej divoko búrilo srdce.

Nejdeme však opisovať rozpaky oboch duší; obaja boli šťastnejší ako šikovní; láska činí dakedy človeka nemotorným v obcovaní s milým. Preto boly Vladimírovi po vôli Boženine otázky, na ktorých sa mohla stratiť jeho rozpačitosť. „Ráčili ste, slečinka,“ počal si Vladimír pomáhať z nesnádze, „pilne čítať noviny, keď máte v takej čerstvej pamäti miesta našich víťazství; len sa mi zdá, že ste zabudli na Senicu, Poradie, Muráň, kde sa nám nebárs chýrne vodilo. A takým učňom vo vojenskom umení, ako sme my, treba aj porážky a nezdary pripomínať, nielen víťazstvá.“

„Nerobte si z toho nič, kto vie, na čo bolo i to dobré,“ chytro odsekla Božena. „Nebohý Karol hovorieval na príklad o nepodarenej výprave na Senicu, Rôzdroba a Honták sú svedkovia toho, že to bola slanina na potkana; zhltol ju vraj lakotno a nabral z nej smelosti ísť i do mlyna, kde ho vraj istotne zabijú.“

„Kto vie,“ odpovedal Hrabina s potuteľným smiechom, „či ho zabijú; pán Taufmajer pochybuje aspoň o víťazstve našom.“

„Ten nech mlčí,“ chytro mu vpadla Božena do reči, a pošepnúc dačo otcovi, brala od neho kľúčik. Zastala ešte uprostred chyže a dopovedala, čo mala na štebotnom jazýčku: „Taufmajer má čo ďakovať len našim dobručkým mešťanom, že nepošiel za druhými.“ Nato vybehla von a Javorský išiel za ňou. O chvíľu bol olovrant na stole.

Čerstvý med v pekných žltých súšoch, biely chlieb a sklenica zlatoskvúceho vína. Pri týchto daroch prírody spomínalo sa potom všeličo z časov nedávno minulých. Prestáte nebezpečenstvá majú svoju poéziu, a dvojnásobne vynikajú farby dejov, keď si ich líčia duše príbuzné, sviazané útlymi sväzkami citov ušľachtilých. Nechajme ich teda kochať sa v rozpomienkach na slávne prebrodené prívaly hrozných nebezpečenství.