ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mesiac november roku 1848 nepatril ku najkrajším. Plušte a studené, hmlisté dni zavisly nad krásnymi krajmi Slovenska. Preca však bolo aj dakoľko dní utešených. A takto to bolo i v dušiach ľudských: jedni sa tešili nad víťazstvom po dlhých búrach, iní vzdychali po kútoch v strachu: „už je po všetkom“. Pre týchto boly dni hmlisté a studené výrazom žiaľu a osudu vlastného; pre tamtých boly dni utešené radosťou prírody nad dosiahnutým mierom sveta. Vlasť naša išla preporodená v ústrety novému veku. Ľudia síce ešte smýšľali o nej podľa spôsobov starých, ešte sa mnohému snívalo o zašlých dňoch hlučných snemíkov stoličných; porazená strana bola presvedčená, že jej porážka nie je inakšou, ako bývajú obyčajné porážky parlamentárne, pri ktorých hneď tá takzvaná slobodomyseľná, hneď konzervatívna strana zvíťazila. Nuž ale beh a život verejný bola len ustavičná subtrakcia takýchto a podobných nádejí.

Slovenský národ vydychoval si voľnejšie napriek všetkým tým sem i tam sa ešte zjavovavším úsiliam jednotlivých zaťatých nepriateľov nového poriadku. Nastal zase čas bezpečnosti osôb a imania. Zjavilo sa síce nesmierne množstvo všelijakých rytierov, ktorí sa počas búrky vedeli veľmi opatrne ukryť a ktorí teraz prevrátiť chceli svet podľa svojich ideálov, ale víťazi, čo zniesli búrok oheň, sedeli už pevne na svojich stoliciach a na smelé plány a pokrytecké rady týchto starých ľudí dívali sa iba s útrpnosťou. Tak i slovenský národ veľmi skoro bol obránený aj pred týmito nepriateľmi svojimi.

Dvaja väzni v putách zametajú ulice dolnopoľské.

„Už je po všetkom,“ hovorí prvý druhému.

„Veru po všetkom,“ odpovedá druhý; „my v putách a lajstre u židov!“

„Eh,“ oddýchol si prvý, „ja som sa aspoň napil, a moje sudy ma tak nezahanbily, ako teba tvoje lajstre. Dva roky si vysedím — a na veky dám pokoj sudom.“

„A ja lajstrom,“ dodával druhý. „Škoda len, že nášho Juriša niet medzi nami; ešte by sme boli mohli spolu dobré chvíle u Icika na Hlohovci zažiť.“

Prvý zatiahol metlou hŕbu smetí, zastal a obzrel sa, či stoličný sluha neni nablízku: „Dajže mu pokoj a nezáviď mu zaslúženú smrť; keby toho nie, mohli sme i my doma v pokoji sedieť. Modlime sa radšej, aby nás Pán Boh vyslobodil zdravých a ochránil nás na budúce časy od takých ľudí, ako bol Juriš.“

A zas zametali obaja pokojne ulice. Boli to Ondráš a Strakota; odsúdili ich na dva roky do ľahkého väzenia pre rozličné výstupky. Juriš, ktorého spomínali, odišiel ku armáde odbojnej, kde i skazu vzal.

A ako s týmito, tak si osud zahral i s ich pánmi. Najprefíkanejší, ktorí si vedeli peleš s dvoma dierami vybudovať, ako Taufmajer, najdlhšie sa síce udržali, ale napokon aj im udrela hodina a aj oni si mohli vzdychnúť: už je po všetkom! Taufmajer sa veľmi prerátal, keď sa nazdával, že úlisnosťou a advokátskymi kumštami Hrabinu alebo získa pre svoje ciele, alebo ho zničí; lebo, ako sme videli, jeho slová rozrazily sa o dôslednosť Vladimírovu. Ani rozkazy ktorý Taufmajer dal mestskej rade, aby Hrabinu uväznili, nestretol sa s väčším šťastím. Ba mešťania sa už Taufmajerovi samému do očí smiali, ani poklonkovania už nebolo toľko, ako pred príchodom Vladimírovým do Dolnopolia. Taufmajer, keď to spozoroval a keď sa dozvedel o porážke maďarskej armády, hľadal väčšiu bezpečnosť, než ju videl v Dolnopolí; zmizol raz v noci a viac sa nevrátil. Hneď po jeho odchode prišli ho hľadať z úradu vyššieho; ale líška vonia zavčasu pušný prach…

Jeho priateľ Répáši bol vraj tajomník Košútov, ako u starého Repku hovorili; nuž ale hoc by aj tak bolo bývalo, neslúžilo to v týchto časoch už k takej veľkej sláve ako kedysi. Milý Répáši tiež zmizol z divadla. Neskoršie — po celom deji našom — sme sa presvedčili, že Répáši preukázal, že je nie Répáši, ale Repka, a, že nikdy nebol tajomníkom nijakého Košúta. A tak teda nepadol vo vojne, ako Juriš, ani nezabehol s Košútom do Turecka, ba ani len mučeníkom Košútových náuk sa nestal. Láskavý čitateľ nech sa dobre obzre vo svojom okolí, možná vec, že nášho Répášiho dakde zase nájde, lebo my už o ňom viacej zpráv podávať nejdeme. Jeho otec sa však viacej nechce volať Répáši a menuje sa v Dolnopolí zase len Repkom.

Na Kolesovci sa tiež zmeny porobily. Majorov dom je o jedno poschodie vyšší, ale major nebýva už v ňom; šľachetný tento bojovník odobral sa medzitým do toho najnižšieho poschodia domu života, do hrobu. V rozličných premenách časov vystál veľa prenasledovania, až vo vernosti nesklátený umrel. Dom jeho kúpil Hrabina. Opravil ho podľa vkusu svojho a keď si dal do poriadku dedictvo po otcovi, preniesol svoje bydlo na Kolesovec do pamätného domu majorovho a venoval sa hospodárstvu.

Aj na Hlohovci bol pokoj. O Jurišovi, Ondrášovi a Strakotovi rozprával si ľud s posmechom. Rôzdroba oddychoval si po tvrdom živote v lone rodiny; schádzal sa dakedy s Kalným u Vykonala a rozmýšľali, rozprávali o časoch nedávno zašlých. Gazdovstvo a obchod počaly sa zase veľadiť a kvitnúť.

Chýlil sa deň — krajší z novembrových 1849 — ku svojmu koncu. Blesky zapadajúceho slnka ožiarily pobledlú tvár vychádzajúcu z námestia a obracajúcu sa vľavo na Kolesovec.

Mladý vysoký človek uberal sa tichým krokom k majorovmu domu. Opieral sa silnejšie o palicu. Nízky, okrúhly širáčik, čo mu prikrýval hlavu, vojenský kepeň, čo mal hodený na pleciach, i čižmy, čo mu niže kolien vyzeraly zpod kepeňa, zdaly sa ukazovať, že neznámy akiste patril k dobrovoľníckemu sboru, ktorého dôstojníci obyčajne takto sa obliekali. Pred Hrabinovým domom zastal a zrejme sa zadivil na premenou, čo sa s ním stala. Na peknej, ale veľmi bledej tvári maľovala sa bolesť vnútorná, ale oko zhaslé akoby oživlo pohľadom na dom. Tu zahrmotala na schodoch slúžka s košom.

„Či doma pán Hrabina?“ spytoval sa neznámy.

„Nech sa len páči,“ odsekla slúžka, a nestarajúc sa o príchodzieho, odbehla.

„Choď do pekla — lasica,“ mrmľal príchodzí, dívajúc sa za šumnou dievčinou v bielych rukávcoch, a bral sa hore schodmi. V ambite zastal, a oddychujúc, obzeral sa, nevediac, či rovno do dverí, či napravo ešte na jedny schody. Tu začuje nablízku hlasy. A to takú slovenskú vravu, ktorá sa mu nezdala neznámou. „Po hlase človek nepoblúdi,“ povedal sám sebe, „a keď aj zblúdi, nájde preca človeka, čo ho napraví na pravý chodaík.“ Prešiel cez malú predsieň a zaklopal na dvere, z ktorých hlas išiel.

„Nebanujte, páni, ak vás mýlim, hľadám pána Hrabinu,“ hovoril, nevediac ešte, koho tu oči jeho zhliadnu.

„Granáty a kazamáty, veď je to vari Svetozár!“ ozval sa mu v ústrety hlas. Nízky, plecitý človek s veľkou kaštanovou bradou išiel s otvoreným náručím oproti nemu. „Vítajte, vítajte, Svetozár drahý. Ale pre boha, čo je to, veď ste o desať rokov starší?“

„Pán Honták, pán Honták, ej nech som dobrý, tiež by som vás nebol na ulici poznal, čo to len z nás vykonal ten búrny čas!“ odpovedal Svetozár tisknúc ruku Hontákovi.

„Dlhým väzením zarastie brada, a nemoc a smrť spoluväzňa zabieli i najčernejšie vlasy,“ odpovedal Honták.

„Ach, viem, viem,“ hovoril Svetozár, obojmúc Hontáka, „pochovali ste Jaroslava v železách.“

Obaja zaslzili.

Svetozár si utrel čierne oči a obrátil sa k ostatným. Zbadal Javorského, ktorý stál stranou. Tu jeho skľúčenosť zmizla; narovnal sa, matne svietiace oči nadobudly výrazu; stál tu ako nadšený básnik. — „Všetkým vám páni česť,“ počal nadšeným, hoc slabým hlasom, „ale najhlbšia moja poklona vám, pán Javorský. Vy otče mučeníka nášho Karla, buďte mi vítaný, požehnaný.“

Javorský ďakoval a usiloval sa utajiť svoje pohnutie.

Svetozár dodal: „Šťastní sú oba, Karol i Vrahobor. Ich mená zapísané sú na veky v osudoch národa. Závidím im a ľutujem, že som ich nenasledoval.“

„Dobre som hovoril,“ ohlásil sa Honták; „reku, tým lepšie treba uderiť do toho; a na to boli oba, i Obranský i Karol; ale vy ste sa troštička, ako sa hovorí, sem aj tam obzerať ráčil. Nuž ale už je darmo, oni majú slávu, a my — čo sme mohli, tiež sme robili. — Len škoda mojej mladosti. Večne budem za ňou banovať.“

Tu dorážali prítomní na Svetozára. Najmä Náchodský chcel ho upozorniť na seba a spytoval sa ho na jeho osudy:

„Ako ste sa len k našim dostali?“ dozvedali sa všetci.

„Po biede, po biede, páni moji,“ odpovedal Bobrovec, obzerajúc sa už po stolici, ktorú mu úslužne a ochotne Skuloň prinášal. Sadol si a rozprával o svojich príhodách smutným hlasom. Oči mu vstúpily do jamôk, ich žiara zhasla. Na pošmúrnom čele zasadol zármutok. Ústa svedčily o živote, ale nie tvár — bolesťou rozbrázdená. „Ako ma odviedli,“ hovoril, „šli sme do Pešti. Život bol veselý, bujný; chvíľky prítomnosti — len čo je pravda — vedia si maďaróni a Maďari zavše lepšie sladiť ako Slováci. Ale čert po tom, keď to i čert zas vezme! I mne bolo dlho dobre, pokým som húdol a zlorečil s nimi na Slovákov. Bol som medzi Nemcami a Slovákmi pomaďarčenými. Moja trpezlivosť a pretvárka trvala až po rímske šiance; tu som však, vidiac strach pred Srbmi na tvárach kamarátov, počal vystrkovať trošíčka svoje rožky. Hovoril som o nespravedlivosti tejto vojny i miernil mienku o Srboch. Ale nedajbože čuť dačo takého, bol som rád, že tento pokus bol odmenený len žalárom a nie guľkou. Mlčal som teda a usiloval som sa sám uskočiť; ale nešlo to. Dostal som sa neskôr do Görgeyho armády a aspoň jedna čiastka mojej horúcej túžby sa vyplnila, totiž tá, že som sa dostal na svoje milé Slovensko, kde som sa nazdával nájsť kútik, v ktorom by som ostal armáde svojej za chrbtom. Bože — i tu som sa sklamal; musel som s Görgeym celú krajinu ako blázon zlietať. Až napokon po dlhých trápeniach v bitke s kozákmi odtrhol som sa od Görgeyovho vojska a vstúpil som do sboru dobrovoľníckeho, ktorý pod junáckym Lenartovským v guerillách bojoval. Tu boly moje túžby splnené, a čo som aj z kamarátov svojich nikoho tu nenašiel, našiel som junač veselú slovenskú a chlapcov našich, čo nešanovali zradcov kráľových a vrahov našich. A hľa — skoro by som bol zabudol — prikvitol na dobrý koniec ešte i jeden známy. V Štiavnici, keď sme čakali na rozpustenie sboru nášho úlohu svoju skončivšieho, mali sme byť rozmnožení o jedného junáka. Michal Holovín sa predstavil veliteľstvu, že vraj chce byť dobrovoľníkom. Okúpali sme ho vo víne — a dovolili sme mu šabľu nosiť; služby preňho nemal už náš sbor nijakej. Na pochode do Prešporka zvedel som od neho dačo u tunajších históriách vašich.“

Ako takto Svetozár rozprával o svojich osudoch, otvorily sa dvere a do izby vstúpil pán Ostrovský a za ním Hrabina. Všetkých prítomných prekvapil príchod Ostrovského, klaňali sa mu so srdečnou vďačnosťou a náklonnosťou, dôverne sa mu usmievajúc.

„U mňa je živo, chvalabohu,“ preriekol Hrabina a díval sa po svojich hosťoch, až s potešením zastavily sa oči jeho na Javorskom, ku ktorému hneď namieril krok.

„Máš tu všetko hodných ľudí, iba jedného žobráka,“ ozval sa Svetozár a Hrabina zastal prekvapený a meral očima Bobrovca, ktorý sa ťažko dvíhal so stolice.

„čo? Je to možné? Ty si to, Svetozár?“ zvolal Vladimír.

„I tebe som starý, však? Ako mi to už každý vytýka.“

Hrabina stiskol ruku starému priateľovi a predstavil ho Ostrovskému. „Prevalily sa to časy, odkedy sme sa nevideli,“ hovoril Vladimír, hľadiac srdečne do očú Bobrovcovi.

„Nešťastné časy,“ dodal Svetozär, „ale len pre mňa, lebo zatiaľ čo si ich ty činne prežil, ja som sa len pre váľal v nich a s nimi.“

„No,“ pretrhol mu reč Vladimír, „ty si však zase hádam užil času ako hus klasu,“ a usmieval sa šelmovsky.

Bobrovec porozumel narážke jediný. Pozrel kajúcne na priateľa a povedal: „Máš ma právo karhať. Oj, Vladimír môj dobrý, neminul deň, neminula noc, aby som si na teba a priateľov našich nespomenul. A hlas Obranského bude mi na veky v ušiach i v duši znieť: Užívaním sa trávi a troví čas a len obeťou sa časná chvíľa na večnú slávu premieňa. Keď ma už tak vláčily za sebou a so sebou okolnosti a nikam som sa nemohol stať ich pánom, znechutený a sýty divokých rozkoší, sto a sto ráz som myslel na samovraždu. Ale myšlienka na vás, myšlienka, že sa vrátim na drahé Slovensko a začnem znovu žiť, a to podľa ideálov vášho žitia, táto myšlienka jediná bola zavše mojím anjelom strážcom. Moje pochopy o živote, filozofia moja zhnusila sa mi už, a život románový ukázal sa na mne ako hrob z vonku bielený.“

„Ej, čo tam po tých biedach,“ ozval sa Honták; „veď vy zas vyzdraviete na tých našich tatranských vodách.“

Ostatní načúvali v rozčúlení a bez pohnutia, až slová Hontákove pomohly im k voľnejšiemu oddychu. Svetozár hovoril zo srdca. Sám Hrabina mal útrpnosť s jeho bolesťou kajúcnou. Ostrovský, zdalo sa, mal dačo dôležitého na mysli, lebo netrpelivo sa obzeral ponad hlavy prítomných po Javorskom. Jednak však chcel dačo pretiecť i k novému hosťovi. Hontákova poznámka zavdala mu; k tomu príležitosť. „Nuž a čo mienite teraz, pán Bobrovec?“ spýtal sa prívetivo, ale s tvárou trochu roztržitou, Svetozár sa veľmi zdvorilo uklonil, postavil sa strunovito pred neho a ako vojak odpovedal: „Vaše vysokorodie, som vám k službám. Túlal som sa pol roka po krajine s nepriateľmi Jeho Veličenstva so srdcom od narodenia národu i trónu verným. Posledný čas, ako som sa vyslobodil, bojoval som proti zradcom a prajem si slúžiť do smrti svojmu národu. Porúčam sa do mocného vplyvu vášho vysokorodia.“

„Len mu hneď dáku driečnu ženu ráčte nájsť, pán veľkomožný,“ ozval sa Honták; „inak z neho zas nič nebude.“

Vtom sa zdvihla z kúta, zpoza ohromných, popolavých kachiel vysoká mužská postava. A za ňou druhá, tiež dobre zaviazaná. Chlapina uhladil si dlhé vlasy do tyla a bral sa s usmievavou tvárou doprostriedka.

„Ľaľa,koho ešte vidím,“ zvolal Svetozár. „Zdá sa, že sú tu všetci junáci zo Šulmachajky. Rôzdroba, Kalný — vítajte, vítajte.“

Rôzdroba podal srdečne ruku Svetozárovi: „Nechali sme vás uvítať sa najprv s prednejšími; my Hlohovčania do bitky sme nie poslední, ale na komplimenty sme neveľmi súci. Máme tvrdé kosti a nejde nám to ukľakovanie a úklonkovanie tak hybko ako vám.“

Kalný nič nevravel, ale sa túlil úprimno k Bobrovcovi.

Rôzdroba nadstavoval plynnou rečou rozhovor: „Hovorili sme o vás, pán Svetozár, a veru sme vás ľutovali, keď ste sa tak žalovali. No ale nerobte si z toho toľko, mladosť — radosť, a prijde človek k rozumu. Už mi musíte odpustiť, že tak dôverne hovorím, ale veru mal by som jednu radu pre vás. Bol som aj ja kedysi mladý a tiež som myslel, že mi tie bláznivo radostné hodiny na veky trvať budú; a skoro by ma to bolo na veky pokazilo. Oženil som sa — a vidíte, aký je zo mňa chlap. Pán Bobrovec, ja by som…“

„A veru by som sa mal vyvadiť s pánom Hrabinom,“ bolo odrazu počuť Javorského hlas. Všetci začali načúvať a Rôzdroba nemohol dokončiť svoju reč. Javoŕský vo všeobecnom tichu hovoril rozveselene ďalej: „Toto je preca hrúza, pán Hrabina si sem pozve celkom potajomky najlepších Slovákov z Dolnopolia i z Hlohovca a mne ani nešuchne o celej schôdzke. Prišiel som teda nevolaný.“

„Ba ako ste sa len ráčili dozvedieť o tejto zrade?“ spytoval sa žartovne Ostrovský.

„Hm,“ odpovedal Javorský usmievajúc sa, „kto má ženy v dome, dozvie sa o všetkých novinkách.“

„Nech som Kubo, ak to nebol Holovín,“ zvolal Svetozár. Všetci sa zvedavo dívali na Javorského.

„Tak je,“ hovoril Javorský s úsmevom. „Chudák Holovín zasluhuje poľutovania; vrátil sa z dobrovoľníckeho sboru, kam ho len moja Božena vyštuchala a o ničom inšom sa mu teraz nesníva, ako že Slováci kujú zradu proti nemu. Voľačo mu musí svedomie tlačiť. Preto keď sa dozvedel, že sa dnes sídu všetci naši priatelia u pána Hrabinu, bol presvedčený, že tu vynesú nad ním výrok, a ja som mu musel sľúbiť, že ak aj mňa povolajú, poviem zaňho slovo. A hoc ste ma i nevolali, prišiel som preca, aby som dielo smierenia napomohol. Páni moji, ak máte kto ťažké srdce naňho, zabudnite to a uvaľte radšej vinu na hrozné časy, v ktorých sme žili, ako na ľudí, z ktorých mnohý zlomený podľahol vplyvu postrachov a hrúz.“

„Ach, zato sme vás doma nenašli,“ zvolal Ostrovský. „Vždy jednaký tento pán Javorský, vždy slúžiť veci dobrej hotový!“

Hrabina sa usmial reči Javorského. Kývol rukou a hovoril: „Jaj, nechže Holovín nemá strachu, že by sme mu išli o život.“

Ostrovský sa obzeral po všetkých, ako by chcel upútať pozornosť, a počal povzneseným, príjemným hlasom rozprávať:

„Páni moji! Časy, ktoré nám Pán Boh prežiť doprial, budú mať kedysi istotne svojich básnikov; vy ste všetci súce osoby do poriadneho slovenského románu. Ale chybuje ešte preca dielu nášmu dačo takého, bez čoho básnici v tvorbe svojej len zriedka sa obchádzajú, a tak by si to hádam i tuná primyslieť museli. Usporme im teda prácu na vymýšľaní a zaokrúhlime celok tejto doby, oni nech už potom len život sám opisujú, sostaviac tak povesť milú, ktorej javište bude na Hlohovci a v Dolnopolí.“

„Už ja viem, čo to bude,“ skríkol netrpelivý Honták; „na moju pravdičku, to je treba, inak je z nás nič. Len odtrhnúť, len oddeliť Slovensko, to je myšlienka na čase. Ja budem podpisy sbierať.“

„Ba hádam pomník to bude, ktorý si zaslúžili naši mučeníci,“ povedal Náchodský, a po ňom druhí na išie zavierali z reči Ostrovského.

„Neuhádli ste, páni,“ počal zas Ostrovský. „Pred chvíľou mal som vykonať istú úlohu u pána Javorského, keďže sme ho však doma nenašli, vykonám ju tu. Nič viac a nič menej nechcem, ako šľachetného otca poprosiť o ruku slečny Ľudmily pre pána Vladimíra Hrabinu.“

Javorský myslel, že sa chyža s ním prekotí, tak sa mu točilo v hlave; na takýto výjav nebol pripravený. Podíval sa vyčítave na Hrabinu, ktorý tu stál zapálený v tvári, túžobne hľadiac na Javorského.

„To nejde, páni moji,“ odvetil Javorský, spamätajúc sa; „nie som samojediným pánom ruky, o ktorú pýtate. To si musí pán Hrabina vykonať na patričnom mieste.“

„No veď ja ako pytač o nič inšie nežiadam ako o otcovské privolenie,“ odvetil Ostrovský, nedajúc sa pomýliť, „preto opakujem svoju prosbu.“

„Veru tak, to je dobre,“ zvolal Rôzdroba; „pán Hrabina sa už akiste postaral o privolenie s druhej strany. Sláva mu…!“

Javorský stál v rozpakoch.

„Nech je božia vôľa, pumy, granáty, kazamaty! Tak povedzte, pán Javorský,“ zvolal Honták.

Hrabina padol do náručia Javorskému, a tento ho objal i slzami zalial. Nejedno oko slzilo v chyži. O chvíľku nato odprosoval Hrabina Javorského, že ho takto prekvapil. Mienil to vraj inak, ale Holovínovou múdrosťou sa to trošíčka zmenilo. Nakoniec povedal prítomným: „A vám, páni, som chcel prvým v dome svojom zvestovať túto zprávu, zato som vás k sebe poprosil na tú chvíľku, v ktorej som sa mal s istotou vrátiť od drahej nevesty. Keď sme reku takto spolu trpeli a bojovali, aby sme spolu i dobrú chvíľku strávili. A teraz, páni moji, prosí vás moja tetka, aby sa vám páčilo…“ A tu otvoril dvere do druhej chyže, kde skvostne upravený stôl lákal jedlom a vínom prítomných.

„A to treba aj Svetozárovi,“ veselo džavotal Rôzdroba čakajúc i s Kalným, až sa všetci vyhrnuli z chyže.

Že sa pri hostine všakové ešte veci spomínaly, to sa samo sebou rozumie. Najmä keď sa pri prípitkoch rozviazaly jazyky. My však už tým nebudeme zabávať svojich láskavých čitateloy. Len ešte na jedno nesmieme zabudnúť, a to na to, že sa Svetozár veľmi držal Rôzdrobu a tento jeho; spolu sedeli pri stole, spolu stáli stranou po večeri, spolu si cigarový dym do očí a spolu čiernu kávu do úst púšťali, stále o dačom zaujímavom hovoriac.

Po prípitkoch a rozhovoroch rozišli sa všetci domov; Ostrovský nevyčkal konca, lebo ho súrne povinnosti odvolaly zo stredu hostiny. Ale Svetozár sa nemohol rozlúčiť s Rôzdrobom, pozde v noci viezli sa spolu na bryčke Rôzdrobovej na Hlohovec.