ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zábava v Dolnopolí sústreďovala sa v zaokrúhlenom živote niekoľkých rodín. Pákou a hýbadlom, soľou a korením tohoto života bola mládež slovenská. Tá mládež, ktorú sme videli na viacerých miestach Slovenska roztáčať a rozpriadať svety svoje, a z ktorej sa nám i tu mihajú pred očima dajedny postavy.

V Dolnopolí, ako istotne aj inde, panoval uprostred meštianstva nepriam prajný duch životu národnému. Má to svoje príčiny v predošlých časoch vlasteneckej zemskej, ústavy. Našou vecou nie je však vyhrabávať tieto príčiny, preto rozprávame len čo bolo, a nie prečo tak bolo. Ale pri všetkej chladnosti meštianstva a zrejmej neprajnosti vyšších stavov k životu národnému slovenskému, nachodily sa všade jednotlivé rodiny, ktoré ako oázy v púšti pútnikovi slovanskému útechy a občerstvenia pre ducha poskytovaly. V Dolnopolí bol to najmä dom Javorského, kde sa národné piesne zaspievaly, mládež rozveselila; dom, ktorý neplával s politikou veku.

Starý Javorský bol človek vyšše pädesiatročný. Svoju milovanú ženu dávnejšie už pochoval a cele sa obetoval výchove svojich detí. Zanechal službu v úrade a presťahoval sa do Dolnopolia, kde mal dom i majetok. Nebohá žena nechala mu dve dcéry, Ľudmilu a Boženu, a jedného syna, Karla. Tohoto sme už zčiastky poznali.

Starý Javorský vychovával svoje deti starým spôsobom, prijatým od rodičov, v bázni božej a láske kresťanskej. Choroby doby nepripúšťal do svojho domu. Čistota, cudnosť, reči a obyčaje nevinné, chvála Boha a čítanie písem svätých, dúfanlivosť v súdy božie, boly podpory domu Javorského. A výhľady do sveta nikdy nebývaly lákadlom jeho domácnosti. Pravda, že svet je pánom rodín, a nie rodičovia. Rodičovia môžu dať veľa deťom, ale svet to preca dostane pod svoj súd a vtlačí do ducha i svoju pečať. Javorský na príklad nikdy nemyslel, že jeho deti donesú dákeho nového ducha do rodiny, pod jeho strechu; a preca sa, to stalo, a on sám prijal tohoto ducha ako ducha domáceho. Karol písaval sestrám, tieto čítavaly knihy; mládež, o duchu domu presvedčená, túlila sa k nemu. Otec sa ani nenazdal, len keď už bol po celom meste predmetom závisti či ohovárania, ba i nenávisti a zloby politickej.

Mrzelo ho to síce, ale nehľadal v sebe viny a chyby, lebo všetko sa robilo pred jeho očami, a on nič zlého nevidel v nevinných zábavách svojich detí. V takomto stave ho našiel rok 1848-my. Vrtieval hlavou nad udalosťami, ale sa aj tešieval srdečne, vidiac, že sa i slovenský národ dvíha.

*

Bolo po zábave. Ľudmila a Božena sedely pri šijacom stolíku. O šití nebolo síce ani reči, ale tým viac sa hovorilo o zábave. A dievčence maly svoje právo hovoriť si, ako sa im čo videlo, tak ako i šuhaji. Ľahko sa dá domyslieť, že nie všetci sa páčili týmto štyrom očkám, a naopak, že neni nič nemožného, ak sa im daktorý lepšie vrezal do srdiečka ako druhý.

Božena bola šestnásťročná, Ľudtmila osemnásťročná; obe boli krásne. Závistníc maly veľa. Žily utiahnuto, a to ich robilo zaujímavými. Daktoré dievča, najmä také, čo už v dvanástom roku po plesoch chodiť začne, je v šestnástom už ošúchané a v osemnástom už i vrabce o ňom čvirikajú.

Ľudmila a Božena neboly také; svet im bol ešte tajom, Ľudmila sa síce tu i tu zamýšľala a nezdalo sa jej vždy všetko takým krásnym, ako Božene, ktorá sa na všetko, čo ju otáčalo, okom veselým dívala.

„Ty sa zamýšľaš ako ten Jaroslav Obranský, keď nám vysvetľuje Konráda Vallenroda,“ hovorila Božena sestre, ktorá, položiac si prst na ústa, zastávala v rozhovore o včerajšej zábave, ako by zabúdala i na to, čo pred chvíľkou sama povedala.

„Čože je tebe? Ty si decko. Ale mne roky idú, ja som už stará, brr!“ striasla sa a zakryla si oči. „Brr, keby som mala ostať takou, ako…“

„Ja by som rada bola staršou,“ skočila jej Božena do reči, „aspoň by som už viac vedela. Takto je človek každému iba na žart. Včera by som bola skoro utiekla, každý mi dáku pletku povedal.“ Božena sa nič po nič rozosmiala.

„Ten Repka sa vrtel ako vrtielka. A Holovín stál pri mne ako tulipán. Bobrovec trieskal do sveta a hladil si bradu. Chichichi.“

„Veď si ty ozaj len pochabeľ; nevieš, čo je láska,“ odpovedala Ľudmila.

„Chichichi, a preca by som rada vedela, čo. Stáť ako tulipán? Nadskakovať ako vrabec? Tralákať sťa za peniaze? Vzdychať? Plakať? Či čo je to tá láska?“ odbavovala Božena so smiechom sestrinu výčitku.

„Nuž a či sa ti preca nepozdáva jeden lepšie ako druhý?“ pýtala sa Ľudmila štebotavej Boženy.

„Och, Vrahobor sa mi lepšie pozdáva ako Holovín i ako jeho brat, Svetozár lepšie ako ten Maďar dolnopoľský. A najlepšie sa mi ľúbia tie malé fúzky na tých karmínových ústach, tie gaštanové vlasy, to čelo ako obloha, tá čistá reč slovenská, to hrdlo jasné, tá briadka kučeravá — tej prašiny, toho Hrabinu. No, tu to máš. Ale preto ani mak neviem viac teraz, ako som vedela pred chvíľou.“

Ľudmile sa zalialy oči slzami. Božena sa zasmiala.

„Ale si ty pochabel, čo plačeš? Nuž povedz mu, že ho ľúbiš, a bozkaj ho. Hádam si uľahčíš,“ štebotala Božena.

„Neposmievaj sa.“ Ľudmila vstala a odbehla k oknu, utierajúc si slzy.

Božena, spozorujúc to, vstala tiež a riekla: „Ja by som mu zaspievala:

„Ale jemu by nebolo zle,“ dodávala Ľudmila; „keby sa on cítil takým nešťastným, ako ja, iste by nebol ku mne taký chladný. Božica moja — ty ešte nevieš, ale skúsiš raz, ako je to nekonečno smutno — teskno, úzkostlivo na duši, keď nevieš —“

„Či je aj jemu tak teskno, tak smutno, tak úzkostlivo,“ dokončila sestra. „Keby mne tak bolo, zaspievala by som si. A do toho, či je aj jemu tak alebo nie, by som sa nestarala.“

„Pst — ide ktosi — aby si potom zas nevyštrkla, čo sme hovorili,“ prestrašene ju napomínala Ľudmila.

Do chyže vstúpil Jaroslav.

„Už ste sa vyspali?“ štebotala Božena, vstávajúc k uvítaniu prichádzajúceho.

„Nedá sa teraz spať,“ pdpovedal Jaroslav Obranský. „Hádam vám tŕň uviazol v srdiečku, ako tomu v tej piesni:

„Vy, slečinka, ste spanilá ružička. Ale chlapci nariekajú na vás, že vraj máte tiež veľa tŕnia na obranu,“ pochleboval Jaroslav.

„Chichichi,“ zasmiala sa Božena. „Nech len prídu sem, budem im tým tŕnim slzy utierať. Ba kto by to len vždy plakal. Od takých plačlivcov nemáme sa čomu úfať v týchto časoch. Povedzte nám, pán Obranský, dačo nového.“

„Veľa nového!“ Tu pohliadol na Ľudmilu a trasľavým hlasom sa jej prihovoril: „Slečinka, vy ste smutná; hádam ste už počuli…?“ a pobozkal jej ruku.

Ľudmila sa ľakla, Božena bola zvedavá; obe zvolaly naraz: „Nepočuli, čo sa stalo?“

„Maďari vyhrali; majú už svoje ministerstvo, kráľ im z donútenia všetko povolil. Zlé časy idú na nás.“

„Nuž spravte revolúciu, ako spravili Maďari,“ štebotala Božena.

Jaroslav pozrel na ňu prenikavým okom. „A nebáli by ste sa revolúcie?“ spytoval sa s úsmevom.

Božena chytro odvetila: „Ak sa mám takto báť Košúta, radšej sa budem spolu s ním báť, lebo myslím, že sa i Košút bojí revolúcie. Ba čo je to len tá revolúcia?“

„Oj, slečinka, ľahko sa to vypovie, ale je to hrúza. Nešťastný je to stav ľudskej spoločnosti.“

„Brr!“ striasla sa Ľudmila, „nevravteže o tom. Ešte sa všetko premení; teraz chýry chýrom ruku podávajú.“

„I ja sa teším tou nádejou,“ odvetil Jaroslav, „najmä preto, že Maďari na sneme vykričali a v plakátoch porozširovali slobodu, rovnosť a bratstvo. Lebo čože má bratstvo znamenať inšieho, ako že sme všetci bratia.“

„A sestry,“ dodala Božena.

„My dve,“ riekla Ľudmila, „sme aj ostaneme sestry; ale že by inak bolo na svete, ako je, tomu ja neverím.“

„To by sme sa potom i my daly na vojnu, keby to podobrotky nešlo, však, pán Obranský?“ opytovala sa Božena.

Jaroslav sa zamyslel. „Keby to nešlo podobrotky? Neviem, čo by z nás potom bolo. Ale musí to ísť zákonnou cestou. Veď nás je veľa, vyvolíme si svojho poslanca, podpíšeme prípisy, budeme sa schádzať, ako sa schádzajú Maďari, na schôdzkach sa bude rečniť, a tak, slečinky moje, tak sa pomaly i náš národ na ceste zákonnej osvieti. A veď inšie nechceme. A kráľ má a bude mať vždy väčšiu moc, ako títo kriklúni uliční.“

„Boli by ste poslancom, pán Obranský? Povedala by som Karlovi, a on by…“

„Len sa nemiešaj, keď ničomu nerozumieš,“ sťahovala Ľudmila Boženu, rozihranú chýrami o nových udalostiach.

„Moje postavenie mi to dovoľuje, keby bola vôľa obce taká,“ odpovedal Jaroslav.

„No budeme kortešovať,“ zatlieskala Božena rukami a vybehla z izby.

„A vy slečna, nekortešovali by ste za mňa,“ spytoval sa Jaroslav, prisadnúc si bližšie k Ľudmile.

„Vy by ste nás iste dobre bránili, pán Obranský; ale čo z toho, keď mi dievčatá nemáme hlasu.“

„Ba najväčší hlas. Dievčatá sú všemohúce. Ony teraz veľa môžu.“

„Ach,“ vzdychla si Ľudmila neprozreteľne.

„Vzdycháte? Smiem sa spýtať, či ďaleko letel ten vzdych spanilý?“

„Nie ďaleko, vzťahoval sa na vás. Keby som bola reku všemohúca, museli by ste byť poslancom dolnopoľským. Ale by som sa aj bála o vás — v tej stolici by vás hádam i zožrali,“ hovorila dievčina stydlivým hlasom.

„Zákon je svätý, slečna, ničoho by som sa nebál.“

„Ach, keď sú tí chlapi takí divokí; čo oni dbajú na zákon.“

Jaroslav ešte vyvracal Ľudmile jej predsudky, potom však previedol reč s politiky na menšie otázky. Rád by bol počul od Ľudmily viacej takých odpovedí, ktoré by sa na neho vzťahovaly. Ale Ľudmila vyhýbala odpovedi, ktorú čakal. Jednako cítil sa šťastným, a vzdychy, čo sa častejšie vykrádaly Ľudmile, boly mu vzdychmi anjelskými.

Napokon vstal a porúčal sa.

„Zostaňte,“ prihovárala sa mu Ľudmila.

„Musím ísť; lež neurazím vás?“ otázal sa Jaroslav trasľavým hlasom. Biela jeho tvár ožiarila sa bleskom blahoslavenej rozkoše, slzy mu stály v očiach.

„Ste vždy taký milý, a urazili by ste…?“

Jaroslav vytiahol z vačku v papieri zavinutý rukopis a podal jej ho dojatý: „Čo slabý jazyk bojí sa vysloviť v pohľade anjela, to, anjel môjho žitia, počujte z mŕtvej písmeny.“ Nato pritlačil v nekonečnej rozkoši okrúhlu rúčku Ľudmilinu na svoje horúce ústa a vyrazil von z dverí.

Ľudmila sa vrátila ku stolíku, videla v sošitku básne, krasopisne rukou Jaroslavovou napísané. Sklonila hlavu, a slzy jej tiekly po líci.

Božena sa vracala zo susednej chyže, ale vidiac sestru so sklonenou hlavou, zastala vo dverách, položila si prst na ústa a vrátila sa zpäť.