ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Podívajme sa teraz do Hlohovca.

U Hétvárych je živo. Banda opanovala ľavé krídlo kaštieľa, v pravom bola kancelária Répášiho. Celý kaštieľ ozýval sa hurhajom gardistických dôstojníkov. Jedlo sa a pilo, tančilo a spievalo. Répáši sa pomeril s Hedvigou, Taufmajer býval každodenným hosťom v kaštieli, a Juriš, Ondráš a Strakota stávali ako ordonanci pri dverách kancelárie. Árešty v kaštieli boly všetky zaplnené pospolitými Hlohovčanmi.

Répáši s Taufmajerom sedia v chyži. Porozprávali sa o veciach súkromných, teraz sa pustili do verejných. Stav okolia hlohoveckého nezdá sa im bezpečným, hoci posadili do chládku „buričov dajedných“, ako menujú Slovákov, čo neveria sľubom Košútovým.

„Len keby sme ešte mohli dostať tú chasu mladú,“ hovorí Taufmajer a jeho malé oči blýskajú túžbou a radosťou. „Mám už isté šľaky, že mi chodia v noci do revíru, u Hontáka majú mať svoju skrýšu…, ale ak ich dolapím!“

„Dosť zle, Palikám, že si to už neurobil. Honták je zaťatý človek, mali by sme ho dáko k sebe nakloniť, ostatných mešťanov ľahko dostaneme. Trochu milosti, trochu hrozby — hneď budú naši,“ hovoril Répáši.

„O toho mi ani tak nejde, je to človek majetný, keď ho lapím za vaček, dá mi dušu; ale tá háveď mladá, Karol Javorský, Obranský mladší, a najmä Hrabina. Potulujú sa vraj v hlohoveckých horách. Bobrovcov syn je už v garde a Holovín sa cvičí na pažitiach ako druhí. Jaroslav Obranský má už dobrú príležitosť uvažovať o svojom posvätení a zákonitých právach v tichosti väzenia. To je beštia človek, čo aký tichý sa zdá; keby som sa chcel s ním do hádky pustiť, bol by mi hotový dokázať, že som ja hodnejší tých želiez ako on. Ale ja som krátky proti nemu. Nech si len posedí, veď on zmäkne, bude nám ešte pomáhať verbovať Slovákov proti Rácom.“

„Na jeho osobe veľmi nezáleží, barátom. Mohli by sme ho aj pustiť, len keby sme lapili Hrabinu,“ povedal Répáši a pošúchal si čelo.

„Len nie púšťať. Áno, keď sa upevníme a nebudú nám viacej môcť uškodiť, nech vylezú na svetlo. Takto však — sedliakom niet čo veriť, ľahko by nám ich mohli odvábiť tí slovenskí proroci,“ odpovedal Taufmajer a pod jeho očima hraly čuvy, ako klávesy, keď sa ich organista dotýka.

Oba sa zamysleli. Vyrušilo ich zaklepanie Jurišovo.

„Už dávno ťa čakám, Juriš,“ oslovil ho Répáši, „čo si vysliedil?“

„Všetko,“ odpovedá Juriš. „Včera boli v Korytnej, naši poľovníci ich však vyplašili; preniesli sa už na Skalu; holubičky doletujú k nim s kosami pečienky a sklenicami vína. Aj o tom už viem.“ A tu zažmurkal figliarsky očima a strúhal grimasy z opitej svojej tvári.

„Hovor zreteľne. Aké holubičky? Kto chodí za, nimi?“ netrpelivo sa domáhal Répáši. Taufmajer zvedavo vyťahoval ploskatú svoju tvár načúvajúc, čo bude ďalej. Juriš vysvetľoval: „Idem s puškou dolu Závozom; mesačno síce bolo, ale oblaky zacláňaly mesiac. Tu počujem kroky oddola, skočím do húštiny a priľahnem si za ker. Ticho. Odrazu sa ozve žensky hlas: „Ty si to, Katarína?“ A druhý ženský hlas odpovie: „Ideš už Zuzka, a kde máš slečinku?“ Počúvam, čo z toho reku bude.“

„No len vrav chytro,“ napomína ho Taufmajer.

„Je vo výmole — zdalo sa nám, že ktosi ide, schovala sa teda, a ja som vyšla na výzvedy,“ odpovedala Zuzka. „A vtom som videl mladé, po pansky oblečené dievča ťahať sa z výmola. „Už sú pod Skalou, z Korytnej ich tí pľuháci vyplašili. Našli si dobré miesto. Ale či trafíš? Prídeš najprv do Opasky, potom ťa chodník pouad Korytnú nepustí, až prídeš na Lieštie; odtiaľ už nepochybíš.“ — „Viem už, Katka, choď spánombohom.“ - „Spánombohom, Zuzka.“ Rozišly sa, a Zuzka, hádajte s kým, poberala sa do hôr.“

Répáši sa triasol zvedavosťou: „Hovor, do paroma!“ osopil sa na Juriša.

„Keď boly hodný kus odo mňa,“ počal znovu Juriš, „vstal som i ja a pustil som sa kratšou cestou dolu Korytnou a Líeštím. Prikradol som sa asi na jedno strelenie ku Skale, kde pohorieval tichý ohník a dobre známi traja chasníci čakali na holubičky. Pritiahol som sa ešte bližšie a stal som sa svedkom spanilého rozhovoru. Ale kto by si pamätal, čo všetko si potárali. Hovorili o vás i o slečne Hedvige. Najlepšie som si zapamätal, keď sa rozprávali, že však nám Jelačič vytre kocúra. To fifidlo Javorských, Božena, všetko im vyklebetila, čo sa tu dole u nás robí. Ktorí sú pozatváraní, ako sa chystajú prípravy k vojne; spomínali aj akúsi nočnú schôdzku u Hontákov, hrešili na akéhosi Holovína a Bobrovca. Ako hovorím, kto by si to všetko zapamätal.“

„Nuž a ktože tam bol.“

„Hja, bol by som skoro zabudol. Nuž ten oný, ako že sa volá? Čo bol vtedy i na Šulmachajke, brat mu je lapený…“

„Obranský?“

„Hej, to, Obranský, a potom mladý Javorský. A tá Zuzička Rôzdrobovie vyviedla v noci do hôr Boženu; či sú to nie paskudy? Ale ešte neviete všetko, pán Repka.“

Répáši sa začervenal. „Ty somár,“ osopil sa na Juriša, „nevieš si zapamätať moje meno? Ja som Répáši, pán veľkomožný!“

„No veď je nič, pán veľkomožný, kopyto má štyri kone a potkne sa,“ motal smelý Juriš, posmešne mrštiac tvár a strihajúc očima. „Ako tak ticho ležím, dívam sa a počúvam, naraz vidím, že sa všetci strhli; Obranský skočil k buku a bral pušku do ruky, Javorský sa zohol k zemi a zdvihol dvojku. Ešte aj ten fafrnok, Božena, skočila k buku a strhla pištoľ. Bol som veru v strachu, že ma zbadali. Čušal som v húšti ako sysel v diere; potešilo ma, že sa všetci dívajú na opačnú stranu. Oddýchol som si však len potom, keď som počul rehotať sa akýsi známy hlas. „To sa mi páči,“ povedá, „chlapci. Dobre je vám tu. Ledva som vás našiel. Máte čo jesť?“

Zuzka sa zohla a vyťahovala čosi z batôžka. Božena nalievala víno. Javorský odbehol do koliby z čečiny bok skaly pripravenej. Medzitým vydriapal sa Hrabina hore skalinou, porastenou tŕním a hlohovinou, a zastal si nad samým ohňom. Bol ako zbojník, mráz mi prešiel po chrbte. Tá čierna brada, tvár počerná, puška na pleci, pohľad divoký, no reku, ak ťa, Juriš, zbadajú, budeš vedieť za čo je toho rýf. „Všetkého máme hojnosť,“ hovorí Obranský, „naše Hlovčanky nezabúdajú na nás.“

„Ba ani Dolnopolianky,“ dodával Hrabina a preskočil ako jeleň oheň a začal sa točiť a fígle stvárať s Boženou. Natárali toho hrúza. Zachoval som si iba, že mu hovorila veľa o Ľudmile, ako by jej vraj priala, aby bola na jej mieste, a ako sa posmievala Hrabinovi, že čo sa vraj nachodil k Hétvárym a teraz že je tam tá sberba maďarská, a že slečna Hedviga pôjdu za toho bláznivého Repku…“

„Somár, tiež nemusíš všetko tak hovoriť, ako si počul, ak si počul. Veď ja tým dám.“

Juriš začal odprosovať a napokon dodal ešte toto: „Nakoniec podával Hrabina niečo Božene a hovoril jej čosi, čomu som nerozumel, čo som si však zapamätal. Hádam reku vy páni budete rozumieť. Hovoril jej: „Zaneste toto Ľudmile a povedzte jej, že je to robota Hedvigy. Ak zhyniem, nech si zachová obrázok. Ale kým sa biť budem, ešte si ju uvidím.“

Všetci okolo ohňa obzerali obrázok. Sám som bol zvedavý na čo sa s toľkou lakomosťou dívajú; málo chýbalo, že som sa nezamiešal medzi nich. Podíval som sa však na Hrabinu a prešla mi chuť priblížiť sa im. O chvíľu počali sa lúčiť.“

Répáši už nepočúval. Tvár mu ozelenela, zatínal päste, hrýzol si gamby až mu osiňavely. „Čo toľko drkoceš?“ zreval na Juriša. „Ber sa a čakaj v pitvore, kým ťa zavolám.“

„To je sľubovaná odmena?“ dudral si Juriš popod nos a vyšiel z izby.

Répáši ostal sám s Taufmajerom. Tento nevedel, o akom obrázku hovoril Juriš. Ale Répášimu, hoc sa už pomeril s Hedvigou, trčala Hrabinova podobizňa ako strašidlo v pamäti.

„Palikám,“ počal Répáši po chvíli, „musíme vykoreniť tú háveď. Prvé, čo chcem mať, je Hrabinova podobizňa. Teraz mi privedieš Boženu na vyšetrovanie.“

Taufmajer sa uškeril a sberal sa k odchodu. Répáši ho však zastavil. „Pôjdeme spolu,“ povedal mu, „v Dolnopolí musíme všetko čo najskôr skoncovať. Lapíš mi Hontáka. Musím sa dostať na kožku tým huncútom zradným. Kujú čosi, ale nesmie sa im to podariť.“

O chvíľu viezli sa už obaja na štvorke dolu Hlohovcom a cválali k Dolnopoliu.