ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po všetkých týchto udalostiach stalo sa, čo sa stať malo. Hrabina si viedol od oltára nevestu a Božena, riadiac dom a obiehajúc okolo príprav svadobných, sadla si ustatá a čakala na príchod svadobnej družiny. Biela zásterka, rúčky ako valčeky, od lakťa bez rukávov, na nej spustené, hlávka na operadlo pohovky položená, líčka prácou a ohňom ako karmínom zafarbené, to je obrázok, na aký sa hodno podívať. Takto si akiste myslel i Holovín, lebo práve v tej chvíli na smrť bledý a zadychčaný vrazil do dverí náš Michal. Božena sa usmiala a studeno privítala príchodzieho.

„Všetko som vyplnil, čo ste mi rozkázali,“ hovoril ledva dychu popadajúc; „teraz je už iba na vás, slečna spanilá, zachovať sľub, čo ste mi dali a — odmeniť ma. O, nezavrhujte ma od seba, lebo zhyniem na veky, ak ma vy odsúdite.“

„Ja vás neodsudzujem,“ povedala Božena, „a čo sa môjho sľubu týka, ten som už vyplnila. Zato, že ste na moje naliehanie ráčili vstúpiť do sboru dobrovoľníckeho, zabudla som na veky na vaše zradné úmysly, ani odo mňa nikdy nikto nezvie slova o tom. Za inšie služby, čo ste preukázali národnej veci v posledné časy, máte ako vlastenec odmenu v sebe samom. I Hrabinu som uprosila, aby sa za vás prihovoril, keď sa budete žiadať do cisárskej služby. Len o dvoje vás nabudúce srdečne prosím: nemilujte tak veľmi seba samého, aby ste či poznanú pravdu, či raz zamilovaný svoj národ, či službu, v ktorej stáť budete pre okamžité nebezpečenstvo opúšťal, lebo chlapovi svedčí, keď vykonáva dôsledne úlohu, ktorú mu sverili alebo ktorú dobrovoľne prijal. A druhé, o čo vás prosím je: neproste nikdy o lásku ani mňa, ani druhé dievča, lebo láska sa vyprosiť nedá, a život človeka bez lásky je mŕtvo jazero, nad ktorým nelieta holubica pokoja a v ktorom neprúdi tok živých a občerstvujúcich vôd.“

Holovín sa rozplakal. Vtom však už zahučala hudba na ulici a svadobná spoločnosť sa blížila námestím k domu Javorských. Božena pozrela do okna a Holovín k dverám; ešte raz sa podíval na dievča ľúbezné a zmizol. U Javorských sa odbavila svadba skvostnou hostinou, u Hrabinu trvalo veselie tri dni podľa starých obyčajov slovenských.

*

Svetozára nebolo na svadbe u Hrabinu. Rôzdroba od poslednej schôdzky s Hedvigou u Hétvárych bol celý dojatý osudom tohoto dievčaťa. Veľký dojem spôsobilo naň pokánie Hedvigy nad pošliapanými drahými znakmi hriešnej márnosti a rozkoše. Ani vo snách nedal mu pokoja výjav, čo vtedy videl. Nie teda div, že sa mu pri Bobrovcovej reči u Hrabinu obraz Hedvigy násilne do mysle tlačil. Duchu jeho bola nápadná podobnosť týchto dvoch sŕdc, a nemohol sa zbaviť myšlienky, či by nebolo možné spojenie týchto dvoch kajúcich duší. Sám v sebe rozumoval: ,0na sa prehrešila proti nášmu národu, ktorý hádam ani tak nepoznala ako Bobrovec, ktorý je teda viacej zodpovedný pred súdom spravedlivosti národnej za svoje neveľmi mužské chovanie v časoch nebezpečných; ona skutočne ľutuje skutkov svojich, Svetozár to isté činí; ona si žiada okúsiť ešte inšieho života, ako bola spustlosť maďarská, a Bobrovec si tiež zhnusil ľahtikárstvo slovenské. A manželstvo nemôže byť pokojné len tam, kde alebo manželia si jednako môžu vytýkať hriechy mladosti, alebo kde jednako uspôsobení sú k pitiu kalíška lásky a manželského šťastia. Minulosť Svetozärova je taká, že keby si vzal povedzme Ľudmilu, mala by ona nad ním mravné panstvo, ktoré by tým neblaženejšie pôsobilo, čím menej úcty by mohla mať k mužovi od seba nižšie stojaciemu; a zas minulosť Hedvigy je taká, že keby si ju vzal povedzme Hrabina, klonil by sa k nej so srdcom večne raneným, a to, čo pri žene jediné môže v mužovi úctu a vážnosť vynútiť nenachodiac, hľadel by si nahradiť jej bohatstvom. A tak teda Svetozár s Hedvigou mohli by byť ešte šťastní spolu, lebo o minulosti svojej by mlčali a ich lepšia čiastka by sa tým krajšie mohla zaskvieť v budúcnosti oboch.’ Takto si to myslel Rôzdroba. A hoc mu aj prekážky myseľ jeho nastavala, nabral preca smelosti k prvým krokom a pripravoval si zobďaleč Svetozára hneď na schôdzke u Hrabinu. Pokračoval i na ceste do Hlohovca a najmä u seba, kde mu i výjav s Hedvigou opísal. Svetozárovi vstúpily pritom slzy do očú. Keď to Rôzdroba spozoroval, vyjavil mu svoj úmysel učiniť kroky u Hedvigy. Bobrovec neveril v šťastie budúce, vedel, že na čom stavia tento srdečný, vonkoncom národným duchom preniknutý muž, že na to nič nedajú bohaté rodiny. Ale keď Rôzdroba na svojom stál a sám na seba tieto prvé kroky bral, nechal ho.

O tom ako si Rôzdroba počínal u Hétvárych nevieme už ani my nič povedať. Dosť na tom, že on bol prvý, čo zvestoval Hedvige o vohľadoch Hrabinových a prvý sa tiež opovážil po výstupoch búrnych v kaštieli Hétvárych nahovárať Hedvigu. Rôzdroba, tak sa nazdáme, musel byť dobrý znateľ ľudských duší, keďže Hedvige najprv istotu podal, že Hrabina je už pre ňu na veky stratený, pritom však nezabudol pamiatkou rozožatou na chvíľach zašlých obživiť v nej tie lepšie city. Dosť na tom, Svetozár a Rôzdroba neboli na svadbe Hrabinovej len preto, lebo boli na svadbe u Hétvárych, tamten ako ženích, tento ako vzácny hosť oboch manželov.

Struhár vyzdravel z ťažkej choroby, ktorú mu maďarské žaláry pritiahly, keď ho vláčili s rebelantskou armádou skoro po všetkých táboroch, a mal naložené byť gazdom svadobným u Vykonala, kde sa vo všetkých troch chyžiach pre znamenitejších Hlohovčanov, ako aj pre dobrovoľníkov bývalých veľká hostina po tri dni odbavovala. V kaštieli nebolo veľa hostí; svadba sa odbavila potichu. Na tretí deň po sobáši odviezol Bobrovec nevestu svoju do ***, kde ako obvodný komisár svoje sídlo mal. Mladá chasa od Vykonala s hudbou vyprevádzala všetkých starších do ich domov a odspievajúc pred Ostrovských i Hétvárych kaštieľom dakoľko národných piesní, zakončila veselo podivné tieto histórie piatich slovenských žiakov.