ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Aké toto šťastie v dome hrúzy a neresti, domine spectabilis,“ hovoril so zalomenými rukami v tvári veľmi opadnutý starý Javorský, vidiac vstupovať do svojej chyže jedného večera vysokú, ušľachtilú postavu zaodiatu v kepeň s dlhým golierom. Na peknej, mužskej tvári hosťa zračila sa starostlivosť, ale nie strach, čo priam i časy boly také, že máloktorá tvár v Dolnopolí strachu a hrúzy bola zbavená. Boly to časy nastavšie po hrozných vraždách v Pešti a vo Viedni; celá krajina bola v zmätku. Zrušenie náhlych súdov milostivým panovníkom šliapalo sa do prachu; krvižízniví fanatici sedali pri pohároch vína a rokovali o životoch ľudských. Javorský v Dolnopolí čakal každú chvíľu šarhov do domu. Paholka mu vzali k vojsku, slúžka zmizla s najmladšou dcérou Boženou, Karla boh vie kam zaviala búrka času po posledných udalostiach v Dolnopolí. Javorský s Ľudmilou čakali v najväčších úzkostiach na dovŕšenie svojho veľkého nešťastia.

A tu vidia vstupovať do domu svojho človeka najvzácnejšieho v celom okolí, človeka, proti ktorému besneli sa odbojníci a preca báli sa vložiť vražednú svoju ruku na jeho osobu.

„Na bok s poklonami, amice,“ hovoril pán Ostrovský. „S dovolením, pán Javorský, složím si kepeň, zohrial som sa trochu.“ Prehodil kepeň cez stolicu a utieral si pot s čela.

„Navštívil nás Pán Boh, ej, navštívil, priateľ môj drahý,“ povedal po chvíľke oddychu.

„Veru sa divím, že v takéto časy mám česť uctiť vás v dome svojom, nad ktorým toľká neresť zavisla,“ odpovedal Javorský.

„Nech si z toho všetkého nič nerobia, ešte hroznejšie veci idú po iných; muž sa sprobúva v takýchto časoch,“ tešil ho Ostrovský. Ale kde sa dá pomôcť, pomáhame. Prišiel som k vôli ich synovi. Či je ešte nie doma?“

Javorský si utrel slzu a pokrútil hlavou.

„Struhár a Kalný mi oznámili,“ pokračoval Ostrovský, „že naši mládenci sú odhodlaní vrátiť sa z hôr do dedín, aby ešte raz sprobovali šťastia. Na Hlohovci už aj boli dajedni. Struhár a Kalný udržujú spojenie medzi ľudom a horami. Sú to statoční ľudia, ale teraz je na čas všetko stratené, musíme na chvíľu ustúpiť, bo šibenica je sudca náš. Načo vydávať najlepšie sily do nebezpečenstva. Príde i čas pomsty. Dobrota kráľovská je už až na dno vyvážená. Ak príde Karol prv domov, nech ho pošlú rovno na Hlohovec, postarám sa už, aby sme sa do času vyhli tým hyenám.“

Blesk sviece, čo padal na tvár Ostrovského, odrazil sa o dve slzy v jeho krásnych, modrých očiach.

„O, ako vám poďakovať, domine spectabilis,“ srdečne hovoril Javorský.

„Nech sú dobrej nádeje, pán Javorský. Ostatne nechcem ich chladnými robiť pred nebezpečenstvom; visí ono teraz nad nami. Ale vydržať musíme pri domoch svojich, inak by všetko zle skončilo. Nech nikomu nevravia, že som dnes bol u nich.“

Ostrovský sobral na to svoj kepeň a porúčal sa tak napochytre, že Javorský nestihol ho ani vyprevadiť. Osamel v chyži a zamyslel sa, zmocnila sa ho taká žalosť a úzkosť ducha, že bol blízko zúfania. Vtom vošla Ľudmila do izby a ako mohla, tak tešila otca svojho. Ale hrúza chvíle vystrebala až na dno všetku útechu a obaja, držiac sa v náručí, oddali sa plaču.

Ako si takto srdcia plačom tíšili, zadunel na schodoch známy skočný krok. „Karol…“ zvolali oba, a skutočne, Karol vrazil do dverí.

„Kde je Božena?“ bola jeho prvá otázka.

„Kde je Božena?“ opakoval otec.

„Čo je s Hrabinom?“ mimovoľne preriekla Ľudmila.

Karol bol celý uznojený, zaprášený a ušpinený. Jeho tvár mala akýsi divoký výraz a ťažké vydychovanie vyzrádzalo telesnú ustatosť. Vyvalil sa na pohovku. Otec a sestra sa naň zvedave dívali. Ľudmila vyskočila von, a o chvíľočku bola studená pečeňa a sklenica vína pred ním.

„To si dobre urobila,“ povedal Karol a s chuťou sa chytil do jedla. „Len kde je Božena, kde je Božena?“ krútiac hlavou medzi jedením ako by sám k sebe hovoril.

„Nie si doma bezpečný, syn môj,“ preriekol otec.

„Viem, drahý otecko,“ odpovedal chladno Karol. „Ale nie tak ja, ako vy všetci nie ste bezpeční, kým som ja v bezpečnosti.“

„Viem o bezpečnom mieste pre teba,“ dodával otec; „len si zajedz.“

„Bezpečnejšieho miesta už teraz pre mňa nieto, ako boj alebo šibenica, oboje za národ a kráľa,“ odsekol určito Karol. Položil nôž a vidličku, vypil pohár vína a vstával. Tu pozrel na seba a na — Ľudmilu. Táto porozumela a vybehla z chyže. Karol za ňou.

„Bozkaj v mojom mene Boženu — a Boh vás obe opatruj,“ hovoril po chvíli Karol, idúc čisto preoblečený s Ľudmilou k otcovi zo susednej chyže.

„Choď na Hlohovec k pánu Ostrovskému,“ hovoril Javorský synovi. Karol sa urobil ako by nebol počul a objal otca svojho túžobne. „Ďakujem vám, otecko, za všetku milosť a pravdu, čo ste mi vštepili do srdca, Boh s vami.“ Vyvinul sa zo silného otcovho objatia a vyšiel z chyže.

Dolnopolie je plné gárd. Po ústupe slovenských bojovníkov mali hody chabí gardisti. Šibenica stála nad hlavami slovenskými. Čo lepší a statočnejší ľudia sú pozavieraní.

U Náchodských je veselo, hoci gazdu doma nieto. Jedia tu a pijú gardisti. V kuchyni a v sieni postavané sú kosy okolo stien.

„Aha, gazdaszony,“ sypí akýsi Taroškeďan, „gazda nincs doma, budú ho vešať. Neboj sa, gazdaszony, len addjal piť, gazda nepríde.“

Náchodská, žena vysokej postavy a chudá, obsluhuje gardistov a dáva, čo si žiadajú, neprejavujúc ani najmenšej starosti a strachu. Odpovedá na každú reč Taroškeďanom.

„Hľa, tu ho máte,“ skríkne Náchodská v odpoveď tomu, čo vysmieval jej muža, a mocná, plecitá postava objaví sa v dyme dohánovom s veselou tvárou. Náchodská utlačila radosť, čo sa rozprúdila v jej srdci nad návratom drahého, tak nečakane z väzenia sa vrátivšieho muža. „Tu ho máte — pozrite sa mu do očí, on je gazda v dome, a vy budete čušať, či viete?“ škemrala, a ako by nič, upratovala po chyži a preháňala s miesta na miesto gardistov.

„Hát ty gazda?“ spytuje sa Taroškeďan.

Náchodský sa potkol o kosu. „Do strely, čo je to za kver?“ zvolal veselo. „Pravdaže ja gazda, a akože mi gazdovali títo kamaráti?“ Na tvári mu bolo vidno, že je pri dobrom kuráži, hoci veselosť chvíľková nemohla sotrieť znaky dlhého trápenia. Pritúlil sa k žene svojej, objal si ju srdečne a zašeptal jej do ucha: „Pustili ma tí hlupáci, vyhováral som sa ako som vedel. Ale s Kalným a Struhárom nebude dobre. Doviedli ich v ťažkých železách. No, žena moja, len teraz múdro.“ A obrátiac sa ku gardistom: „No hát, gazdovia, zkadiaľ ste, po akej chodíte, máte ktorý ženu, deti?“

„Och, gazdíčko,“ piati skríkli naraz, „mám ženu i deti.“

„Nuž a čože vám robia doma ženy milé, deti žvatlavé: Hé — či viete, ako sa majú?“ Piati Taroškeďania si ťažko vzdychli a nejeden si slzu utrel ukrádkom. Vtom sa zjaví vo dverách Vrahobor Obranský. Bol práve taký zaprášený a uznojený, ako Karol Javorský, keď toho večera zastal na prahu otcovskom. Svieca tlela v kotúčoch dymu a len slabo osvetľovala tvár príchodzieho.

„Do paroma, až teraz si idete po tú kravu?“ oslovil ho Náchodský. „Odpusťte, gazdovia, idem tomuto dobrému človeku kravu odviazať; už pred mesiacom mi ju zaplatil.“

Taroškeďania nepremohli ešte dojatie, utierali si oči i fúzy, a nedbali veľmi na odchádzajúceho Náchodského, ktorý Obranského nepustil do chyže, ale vyviedol ho von, aby nevzbudil podozrenie.

„Preč, preč sa berte, braček zlatý,“ hovoril mu polohlasne v komôrke pri kuchyni. „Ja som sa trochu vymotal, neviem ako nadlho. Taufmajer sa besnie a všetko vie. Len by radi dostať vás, lebo Lepkótzy sa vrátil z Brezovej a smeje sa verejne, že ste ho na sľub, že nebude proti vám bojovať, pustili z kurníka, a on že vám teraz ukáže. Ako besný lieta po meste. Répáši len šibenicou hrozí. Struhára a Kalného lapili teraz. Vášho brata odviedli do Komárna.“

„Kde je Javorský?“ spytoval sa Vrahobor.

„Neviem,“ odvetil Náchodský, „ale s otcom jeho bude zle. Zavrú jeho, keď syna nemôžu nájsť. Len sa skryte; poďte so mnou, zavediem vás na svoju výšku, tam nepriňuchá nikto, iba ak myška dáka.“

„Oj nie tak, pán Náchodský,“ odvetil Vrahobor; „musím nájsť Karla.“ A s tým sa poberal. Vo dverách stretol však Náchodskú, i zastal. Gazdina kvapne vstúpila do komôrky a zavrela za sebou dvere.

„Čo robia tí junáci z Taroškede?“ spýtal sa jej Náchodský žartovne.

„Fňukajú ako baby,“ odvetila Náchodská, „ale na nás ide zas zlý chýr. Prišla Marienka — od mestského domu — že vraj starého pána Javorského už vedú v železách.“

Vrahobor sa strhol. „Toho nesmieme nechať trpieť,“ určito preriekol a obracal sa ku dverám.

„Čo chcete robiť?“ volal za nim Náchodský. „Musím byť pri tom.“ Už chcel vyskočiť, ale žena ho zadržala. Obranský, ako by si na niečo spomenul, vrátil sa ešte raz: „Nie tak, Náchodský, silou sa teraz nedá nič robiť; vy ostaňte pri svojich, my mladí, nepoženení ľudia sme nato tu, aby sme zahatili besnotu aziatských barbarov. Keď budú mať jedného, dvoch, budú divé svine pásť na nich, a zabudnú na druhých, až príde i na škrtiteľov rad.“ A nečakajúc na odpoveď, skočil von. Tma sa zavrela za ním. Náchodská padla na kolená a modlila sa.

*

Ľudmila Javorská sedí s rozpustenými vlasmi pri okne. Noc čierna leží nad mestom. Lampáše ako svetlonosi čmíria sa po uliciach. Štrngot zbrane sa ozýva. Dvere na dome Javorského sú pootvárané. O chvíľu po odchode Karlovom prišli gardisti s kosami, s Lepkótzym na čele, a odviedli Javorského. Ľudmila díva sa zúfalo do nočnej tmy. Srdce má stisnuté, dýchať jej nedá, hlava jej horí, lapá rukami po dačom, chce si oddýchnuť, nemôže. Odvráti sa od okna, vstane a rozvlasená behá po chyžiach a ambite. Oči jej padnú na obraz Hrabinov, strhne ho, pritisne k prsiam — zdá sa jej, že jej odľahla ťarcha. Ide zas k oknu. Za ňadrá si položí obraz milý, jediného tešiteľa v hrúzach. Vtom sa obzre na šuchot z predizby, vo dverách stojí mladý gardista a s podivením sa obzerá po známych, ale prevrátených chyžiach. Ľudmila skríkne: „Božena!“ a letí do náruče mladého gardistu. „Kde je otec, kde je Karol?“ spytuje sa jej.

„Dúfaj v božiu pomoc. Naši robia z celej sily. O krátky čas príde pomoc. Čo vieš o Karlovi?“

„Pred chvíľou bol tu, opytoval sa na teba, zase sa stratil, na teba pamätal pozdravením. Nepovedal, čo mieni, hovoril len o boji a šibenici. O, beda, beda.“

„Áno, beda,“ opakovala smutne Božena. „Iste vykoná svoj úmysel. Iste sa dobrovoľne vydal Maďarom… Beda mi, beda vinovatej.“ A tu si zastrela oči a plakala úzkostne.

„Pre večného Pána Boha, hovor, čo si vykonala?“ pýtala sa Ľudmila poľakano.

Božena ledva dýchala. Po krátkej prestávke rozprávala „Keď som odišla do hôr, našla som Karla smutného. Akýsi neznámy Čech, menom Dub, prišiel práve z Viedne a doniesol zlé zprávy o nebezpečenstve, v ktorom sa nachodili náčelníci nešťastného slovenského povstania dňa šiesteho a siedmeho októbra. O Hrabinovi…“ tu sa zarekla, zrejmé rozpaky prezrádzajúc a hľadajúc slová.

„Hovor pravdu, som pripravená, padol?“ dorážala Ľudmila trasúcim sa hlasom na Boženu.

Božena naprávala svoju chybu: „Chcela som ti ušetriť žiaľ a dačo iné povedať, ale máš vedieť všetko. Vladimíra po odchode našich dorúbali na Morave. Ale je už zdravý. A jeho rany dopomohly vraj veľa k oslobodeniu sa našich národovcov. Teraz sú už všetci v Prahe a majú s českými junákmi onedlho počať nanovo boj. Aj cisárske vojsko sa vraj hotuje so všetkých strán proti vrahom našim. Ale Karol — brat náš drahý. Ach, ja neopatrná. Ako bol taký rozžialený nad Dubovou zprávou, rozprávala som mu o pľuhákovi Holovínovi, ako navádzal Skuloňa a Zverinu na zradu. To ho ešte väčšmi rozžialilo. „Niet už lepšej cesty, ako vrhnúť sa do pažeráka Maďarom a dať sa umučiť na večnú pamiatku národu a ku príkladu pokoleniu budúcemu,“ hovoril hrozným híasom. Od tých čias býval zadumaný, vychádzal sám a sám do hôr, dvoma dvojkami a dvoma pištoľami ozbrojený, Smiaval sa a divoko spieval pri návrate k nám. Bývala som s Rôzdrobom a Kalným na kopaniciach. Tí robili svoje, ale ľud už ustával. Množstvo zlapaných, povešaných, vypálených a vyrabovaných odstrašovalo ostatných, takže sa naša hôrna spoločnosť pomaly rozchádzala. Dnes na poludnie som sa rozišla v hlohoveckých horách s Karlom; nechal ma u Rôzdrobu a kázal mi ísť večerom domov. I tieto šaty mi zaobstaral. Ach, istotne vykonal svoj úmysel, ak počul, že otca lapili.“ Tu sa obe sestry rozplakaly a padly si okolo hrdla. Tak fikaly, jedna druhú slzami máčajúc. Odrazu bolo počuť známy krok na schodoch, obe sestry zvolaly naraz: „Otec drahý, otec!“ a bežaly mu v ústrety do dverí, kde sa všetci traja nemo objali.

Po chvíli vyrozprávala Božena, čo sa dialo tam, kde ona bola, a Javorský, čo sa s ním robilo, ako ho v ťažkých železách predviedli pred Repku, Lepkótzyho a Taufmajera, ako mu hrozili šibenicou, ak nevyzradí Hrabinu, Obranského a Karla, a keď nechcel nič vyznať, ako ho zpäť do sklepa hodili. „Odtiaľ ma vyvliekli síce o pol hodiny, ale mi ukázali cez mreže — Karla môjho!“ povedal napokon a sklonil sa na pohovku, slzy sa mu lialy po lícach. Ľudmila opatrovala otca svojho. Božena, skočila do druhej chyže, preobliekla sa do svojich šiat a vstúpila s odhodlanou tvárou do izby k Ľudmile. Popýtala ju o Hrabinovu podobizňu a prudko odbehla.

Ľudmila naľakano zvolala: „Božena, čo zamýšľaš,“ a chcela sa pustiť za ňou. „Beda, beda mi,“ vzdychol Javorský a jeho hlas prerazil Ľudmilu. Lak a hrúza vošly jej do nôh, chcela sa vrátiť k otcovi, ale nemohla; sobrala celú silu, vtom sa jej kolená podlomily a padla v mdlobách na zem.