ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Veci braly obrat rázny a nečakaný. Répáši stal sa skutočne pánom v Dolnopolí, lebo odbor bezpečnosti, ktorému sa on stal predsedom, strhol na seba všetku moc a vplyv. Mesto a okolie triaslo sa pred Répášim a Taufmajerom. Mešťanov dolnopoľských, ktorí boli známi ako Slováci, nevážil si už nikto; nesmeli sa ani na ulici ukázať. Dom Javorského pošpinila divoká chasa blatom a černidlom. Hrabinov starý otec ležal na smrteľnej posteli; dva razy mu už vytĺkli obloky. Garda dolnopoľská mávala pri víne a pečeniach svoje hlučné cvičenia so zbraňou. Tisíc pušiek obstarali. Čo sa ku vzdelanejším mešťanom rátalo, všetko utekalo do radov gardy. Veselice, tance, pijatyky, zlorečenie a preklínanie protivnej strany, ktorá už ostatne verejne ani neexistovala — to boly zábavy denné i večerné. Mnohí mešťania, čo sa ešte nedávno priznávali k slovenskej národností, sa naraz stratili, a v rozkričanom, slovenskom Dolnopolí nevidel si v týchto časoch Slováčika.

Všetko sa zmaďarčilo, všetko do boja hotovalo — proti „nepriateľom uhorskej krajiny“. Slávnosť pálenia divadelných rekvizít na pažitiach dolnopoľských bola pečaťou na tento prevrat vecí. Taufmajer s Répášim si urobili zábavu a dali šarhovi vyniesť kulisne, oponu — a tam pri víne a pečeni spálili tieto neviné okrasy Thalie slovenskej. Odtedy ticho bolo o slovenčine a Slovákoch, a táto tichosť pomaly sa v mŕtvotu premenila —

Takto bolo vo verejnosti. V súkromí dolnopoľských rodín tlela však iskra pod popolom. Hrabina, Javorský a Vrahobor Obranský boli vo verejnosti stratení, ale stali sa tým živšou dušou niekoľkých súkromných spoločností.

*

Bola krásna májová noc. Celé Dolnopolie bolo cez deň na nohách. Verbunky, pijatyky, hostiny vyvážily celú silu dňa. Do polnoci trval shon a rozpustilosť najsilnejšia; dlhšie nemohol nikto vydržať. I bolo už o polnoci všade ticho. Lebo hoci krčmy neboly v týchto dňoch slobody zatvorené ani po polnoci, teraz preca nečuť už ani hudby, ani spevu, ani kriku.

Iba u Hontákov, v najstatočnejšej zo všetkých krčiem dolnopoľských, zdá sa, nepanuje všeobecný pokoj. Pod návratím a v šenkovni dohárajú sviečky. Pár opitých gardistov chrápe na laviciach. Čiašnik Štefko pozerá, kto to tu všetko chce na nocľah ostať; sberá sviečky a zháša ich. Nazadku však, vo veľkej chyži Hontákovej, schádza sa potajomky, zadnými dviercami, nová spoločnosť. Tu začína byť živo.

Vojde dnu Honták, chlap strednej, dobre zaviazanej postavy, rázneho pohľadu a odhodlanej mysle, ktorého sme už videli na Šulmachajke a ktorému sa stal terajší stav vecí nesnesiteľným. Položil na stôl dva krčahy vína a z kasne vyložil na dvoch misách pečivo: „No, páni,“ povedá, „zajedzte a zapite si, keď ste ma tak poctili a sišli sa u mňa. Veď Répáši a Taufmajer ešte nenarástli Hontákovi nad hlavu; a vo svojom dome si nedám rozkazovať.“

„Pumy a granáty, to je chlap,“ povie starý major, čo bol posledný vstúpil do chyže. „Kto by sa aj ľakal tých poltronov,“ doložil a utrel si fúzy.

V kúte stála hŕbka mladých tvárí. Pri stole sedeli vážni mešťania, všetko už starší páni, a to Náchodský, Zverina, starý Bobrovec a Skuloň. Srdečný Honták vytrhol ich z družného rozhovoru.

Starý major ohliadol sa po chyži. „Kdeže ste, Vladimír?“ Hŕbka v kúte sa rozstúpila a Hrabina pokročil bližšie k stolu. „Čo nového vo svete?“ pokračoval major. „Čože vravia mocní páni na tie národné žiadosti slovenské? Nedozviem sa nič, čo sa robí v našom svete; obkolesený som samými budúcimi generálmi maďarskými; a vy sa neukážete — pumy a granáty.“

Dajedni si nalievali, dajedni ukrajovali, všetci túžobne čakali na odpoveď. Hrabina bol bledý, hlas mal zachrípnutý, ale oko tým ohnivejšie svietilo. „Poviem vám, páni,“ začal, „novinky. Neveľmi vás síce potešia, ale dúfam, že vás nezlomia. Viete, že medzi nami nebolo väčšieho zákonníka, ako bol náš Jaroslav Obranský. A čo sa stalo? Sedí už neborák vo väzení. V Nitre zlapali obecných poslancov na verejnom mieste zato, že obce svoje zastupovali, a hodili ich do väzenia. V Liptove vyšetruje komisár tamojšie udalosti, v Nitrianskej sa už vojsko hemží v osadách, ktoré sa hlásily o svoje práva, v Turci zlapali oajstatočnejších mužov národa, v Ružomberku vraj práve obesili akéhosi nevinného človeka len preto, lebo ho podozrievali, že spíeval české pesničky. Najprednejší naši zástupcovia sú prenasledovaní, ich domy poprevracané. Čo sa robí v Dolnopolí, viete sami. Nastal čas k činom. Vás, pán major, potrebujeme. Nútia vás, aby ste prijali veliteľstvo gardy, prijmite ho teda…“

„Sami, zdá sa, nič nevykonáme,“ ozval sa Skuloň, „teraz je už pozde dačo začínať.“

„Ba hroma, udrieť treba na nich,“ búšil päsťou Honták do stola, až koláče z misy skákali. „A čo vy na to, pán Hrabina?“

„Ten je istý,“ odvetil Náchodský, „len aby aj z nás dačo bolo!“

„Ba myslím, že by bolo lepšie dočkať, čo z toho všetkého vypáli,“ hovoril Zverina.

„Ba chlapci, robíte dačo? Či nič?“ spytoval sa starý Bobrovec. „Naša mladá chasa by sa mala po národe rozpŕchnuť, a čo robia košútovci za seba, mali by sme robiť aj my. Hej, keby ja bol zachytil za mladých čias takéto veky! Ale kdeže už teraz…“

„My robíme,“ ozval sa Hrabina. „Čo však z toho, keď to za nami parom shadzuje. Veď sa len obzrite po Dolnopolí. Za dva týždne — koľkých sme mešťanov stratili! Kde je Mlsák, Fafríni, Malen, Svrček, Palec, Ohava, Žiarsky, Papulič, Vŕzgal, Kvičala? Ani jedného z nich nieto tu. Ale na pažitiach istotne sa dívali, ako naše divadlo horelo. Fuj, na tých chabcov. Ak sa všetci naši mešťania tak zachovajú, nech som dobrý, ohavný veniec si upletú. Náhle čo šuchne, hneď sa trasú, každému chumajovi by boty opucovali od strachu.“

Vladimírova horlivosť sa jedným nepozdávala, druhí prisviedčali. Starý major sa usmieval a krútil si fúzy. „Nuž a čože robia sedliaci? Pumy a granáty, ja na tých rátam.“

„Tí ako tí, na tých sa ešte dá najskôr spoľahnúť,“ odpovedal Vladimír, „lenže aj u nich šeptá rarach; večne im vrčia v hlave pravoty s pánmi. Hej, keby som im mohol vyhrať jedným šľahnutím biča všetky ich procesy s kniežatmi, grófmi, barónmi, nuž by išli, a boli by chlapi na mieste, takto však — za trón a práva národnosti — dá si aj celé hodiny vysvetľovať, a nedajbože pochopiť. No ale Hlohovčania, a ešte dajedny obce, kde tých diablov nenasial Košút toľko, držia sa statočne; a hoc nám ich už sopár zavreli tie hyeny bezpečnosti, jest ich ešte vždy dosť. Národ náš, hoc je už hodne zbuntošený, preca len má najviac srdca a lásky ku svojmu kráľovi.“

„A to je dobre, gule a granáty,“ ozval sa major. „Tí chlapi sa bijú ako nosorožci, poznám ich. Každý si šanoval guľu v puške, lebo som im hovoril, gule a granáty, chlapci moji, len nestrieľať zďaleka, dotedy má nepriateľ rešpekt, kým je guľa v puške. A moji Hlohovčania, Hribovania, Dolnopoľci, čo som ich mal v batalione, mi rozumeli. Prv dolámali bodáky na Francúzoch a Talianoch, až potom, keď už hrúza napadla nepriateľa a počal utekať, strhli streľbu a váľali rozrazené kompanie jednu za druhou guľami svojimi.“

„Tisíc paromov, to je život,“ skríkol Honták. „Pán Hrabina, robte dačo, nech sa bijeme s tými Taufmajerovci a Repkovci; ja tiež pôjdem. Vraj, nestrieľať! — nikdy som to ešte nepočul od vojaka. Ale pozdáva sa mi to. Pán major, mali ste byť generálom.“

„Môj milý Honták, keby každý junák mal byť generálom, kto by sa potom bil za kráľa,“ hovoril major, a vytrúc si fúzy, veselo, po vojensky, rozprával ďalej. „Vždy hovorievam: len nie búchať vospust. Na to je bodák; bodáky do pŕs a gule do chrbta utekajúcich. To má dvojakú prednosť: najprv porážku, potom hanbu. Hahaha, pumy a granáty, keď tak z chrbtov vyrezujú felčiari nepriateľskí gule svojim vojakom, to je hanba!“

Rozosmiali sa všetci. Iba Skuloň škrabal sa za uchom; zdalo sa mu, že ho už guľa na chrbte páli.

Vrahobor zvolal: „No, ak ma skôr Taufmajerovci neobesia, budem i ja tak robiť, a keď nie, nech mi pán Skuloň do očí napľuje.“

„Prečo práve pán Skuloň?“ spytoval sa urazene statočný mešťan.

„Pretože prv, ako sa čo sprobovalo, už pochybuje o dobrom výsledku a veští záhubu,“ chytro mu vysvetlil za priateľa Karol Javorský.

„Nuž veď sa len bite spánombohom, keď sa vám páči; ja si nedám do brucha pichnúť, mám len jedno, a na svoj dom by som si tiež nerád dal háky baky porobiť.“

Skuloň narážal na pošpinený Javorských dom. Vyvolal však rozhorčenie a smiech. Major granátoval a dokladal, že to veru bolí, keď sa bodák omočí v teplom brušku. „Ale nič sa nebojte, pán Skuloň, dáme vás ku bagážii; tam sa guľa zriedka kedy octne, a ktorú uvidíte, tá vám už nič neurobí, hahaha!“ rozrehotal sa major a uchlipol si dobrého červeného vína.

Honták hľadel inak na vec; ozval sa mrzuto: „I mám rád čistý dom, ale keby mi ho i zamachľovali pre národnosť, pokladal by som tú machuľu za česť. Neurážajte sa, súsedko, pán Javorský nechcel vám ublížiť.“

Hrabina napomínal potichu Karla a Vrahobora, aby sa zdržiavali narážok. Honták ponúkal hostí. Major kývol na Hrabinu a začal sa s ním pošepky shovárať.

„Páni moji, aby sme nezahovorili a nezajedli cieľ svojej schôdzky,“ ozvala sa z kúta vysoká, mladá postava, kde doteraz ticho sedela. Bledá tvár a veliké čierne oči prezrádzajú nám Svetozára Bobrovca. „Poraďme sa: Zajtrajšok, ba vlastne už dnešok, je lehota, do ktorej sme mohli odkladať so vstupovaním do gardy. Ale pozajtre by nám už priháralo. Myslím, že najlepšie bude podať sa prúdu, keď proti nemu plávať nevoľno. Už sme sami v celom Dolnopolí, čo sa naprotivíme?“

Svetozár nemal viac tej živosti, čo sme na ňom v hostinci videli. Žiaľ bolo pohliadnúť naňho. Neistota a pochybnosť zožieraly jeho srdce.

Major sa prestal dohovárať s Hrabinom. „Ja by som teda mal komandovať tú háveď?“ povedal nahlas a zamyslel sa. Hrabina držal ešte jeho ruku vo svojej. „Bomby a granáty,“ povedal odhodlane, „nuž nech bude. Viete teda čo, páni? Prijmem velenie dolnopoľskej gardy, ale si nemyslite, bomby a granáty, že to spravím preto, aby som Košútovi ku kráľovstvu pomáhal.“

„Vieme, vieme,“ skríkol Svetozár, Skuloň i Zverina; „len prijmite, my všetci staneme do gardy.“

Honták krútil hlavou.

„Ale nezabúdajte, že budete i vernosť prisahať,“ skríkol rozpálený Vrahobor.

„Hahaha, to je paráda,“ ozval sa major, „na to sme zabudli. Ale nič to, poradím vám; najlepšie by, pravda, bolo rozohnať odbory i gardu, ale to teraz nemôžeme, musíme teda trošíčku podliezť a za kríčky sa schovať; s prísahou je to nie najhoršie.“ Tu sa major na chvíľu zamyslel, potom odhodlane a so smiechom počal hovoriť: „Prv ako začneme prisahať, páni, nech si každý vezme kus bavlny pod jazyk, tá vtiahne s jazyka vynútenú prísahu do seba, a po paráde ju každý vypľuje. Pumy a granáty, hahaha.“

Všeobecný smiech rozliehal sa po chyži.

„Len aby vás to nezaviedlo; s Váhom na jar nie je radno žartovať ani najlepšiemu pltníkovi,“ vystríhal ich Vrahobor. „Keď raz budete pod komandom, neviete kam vás vykomandujú.“

V prestávke, ktorú vyvolala Vrahoborova poznámka, ozval sa náhle z predsiene šramot. Všetci pozorne načítali, Honták skočil ku dverom. Vtom sa však už dvere otvorily a do izby vstúpil Holovín, celý bledý a zadychčaný.

„Pre boha, rozíďte sa; zle je, zle je…“ a hodil sa na stoličku.

„Tu máte, či nehovorím, že je už pozde,“ hovoril Skuloň, celý nastrašený, hľadajúc klobúk. Krvi by sa v ňom nebol dorezal.

„A čo je?“

Holovín zmätene rozprával o nových udalostiach vo Viedni. „Kráľa už niet vo Viedni,“ hovoril, „došla zvesť, že ho Maďari odviedli do Budína, že vojsko ťahá na Slovákov.“

„Bomby a granáty, Hrabina, teraz je čas. Sbierajte ľud, pôjdeme si kráľa vyslobodiť. A že vojsko ide na Slovákov? Hahaha! To vám, pán Holovín, Taufmajer dáku hlúposť podhodil pod nos a vy ste ju schytili ako zlaté zrnko.“

„Sláva pánu majorovi,“ zvolali Vrahobor, Vladimír i Karol.

Svetozár podišiel k Holovínovi a zvedavo sa vypytoval.

Hrabina prehovoril k prestrašeným mešťanom: „Páni moji, neverte. A ak sa Viedenáci bláznia, tým skôr sa i naši Maďari zbláznia. Urobíme, ako sme sa dohodli. Buďte opatrní, ale svoje dobré právo nezapierajte. Za kráľa a národnosť je naše heslo. Zmužilá vernosť vždy viac vykoná, ako divoká krvižíznivosť.“

Zanôtil si Vrahobor s Karlom Javorským.

Niekoľki z mešťanov trnuli strachom. Holovín skoro omdlieval; Skuloň sa díval, či ho už nejdú chytať.

Major si upil vína a povedal: „Ostatne na tom, prisaháme Košútovi do bavlny, a vypľujeme mu ju do očí. Bomby a granáty, nech žije národ a kráľ.“

Rozišli sa všetci naraz. Vrahobor s Karlom vyšli zadnými dvierkami a bočnými uličkami zašli do poľa. Major sa poberal na Kolesovec, kde stál jeho poschodový dom.