Stesky 1

Ach, nie som viac ten, čo som býval, nie viacej ani bledý toho tieň; deň, čo mi prsty zory do sna kýval, kým — snivý chasník — o nebi som sníval, v polnočnú dávno vtenul priehlbeň; ni nezasvitne z bublín pien. Ach, nie som viac ten, čo som býval: tak istí mi i samodôvera. Čo prvými sa lúčmi v tvár mi díval, kým — junoš citný — o kráse som sníval, deň dávno zhasol v chladoch večera; zrak márne tône rozberá. Ach, nie som viac ten, čo som býval: daromné mieru pritknúť jednakú. Čo v zenite mi slncom odpočíval, kým — mužom činu — o sláve som sníval, deň zbrnavel už šerom súmraku; ho odieť v svit niet zázraku. Vlas zbelel mi, čo tmavým býval, ach; vystávajú zmysly z úradu. Kým o blahu som zarputile sníval, rok za rokom hnal, sťaby letný príval, hotovosť žitia berúc k západu… Ni nebo nevie náhradu. Jak brehom, keď už zbehol príval, vše vídať rároh, trosky odžité: tak po človeku, ktorý nepožíval len samý chlieb, keď prehnal búrky rival, duch bujarý: len zvlaky spatríte — I u mňa tože odbytie.