Stesky 1

Zas oslavujú poetu tie prozaické zeme deti. I, k úcte gálu odetú, to k nemu ženie, frčí, letí: a reční, chlúby raketu vše pustiac — duje fanfáry, poklony strúha, stelie kvety; ba i z tej tajnej almary, čo nad duše je úkryt svätý, dar prináša, by pri obeti žrec sám sa v svetle zajasal. Po telegrafu zhrali sieti, sťa príval poštou hrnú tretí už deň, i z cudzích hučia brál pozdravy, holdy, adresy; na oblak vzrastá tymian stletý, sa kudliac z ohnísk, valiac v diaľ kotúčov hustých kolesy: — jak stelesnený v obra vznet i vzlet keby prsty prešiel bol u veľorgana — v tónov vety odspodu začrúc po vrchol — prez všetky jeho klávesy, a z rínku sveta zodvihol kýs’ sámum^[11] všetok prach i smeti. Nu, pekne, dobre. Tak má byť. Hej, poet ať je zvlášte ctený! Veď z lásky čírej dobrodení nám moc už ráčil uštedriť ten jeho veľkodušný genij: myšlienku svetlú, teplý cit… a svieti, hreje bez premeny. Na drsné ťahy života tá duše jeho milota postiera závoj zazorený; do protív zmierom zurkotá: — mier nedeľný v trh všednodenný. On teší, ač sám v smútku tieni; on túžby kojí po kráse, sám v nekonečnom roztúžení; vo spravodlivom zápase bár baránka on v ľvíča zmení, i ako prorok rozhorlený on trónom krivdy otrasie, lož rozpráši ni vietor peny… Nie, zásluhám mu počtu neni! Ba s prostriedkom čo boh má s ním svoj cieľ! Kde ešte hovieť mieni, ho národu — zvon rozzunený —- s nápravným zverí poslaním; len ak ni tomu nezná ceny: nad ľudom v takom porušení boh zhrmí súdom ostatným! — A hlučná stíchla jubilej, zapadla sťaby do mohyly; hja, vlna času na perej ju vzniesla: iné privalili. I prípad skúsme náhodilý: jubilant čože získal z nej viac nad svoj záblesk prchavý, krom opojenia v krátkej chvíli? a čo mu splietli kol hlavy ten veniec, čože utratili? povážme: kam sa váha schýli? Toť, miska frungla oslavy! jak honosí sa, vzpína pych… Ech, onomu tí navrátili zo zbytkov leda netrebných; im básnik však dal svoje sily, krv srdca, mladosť, deň-sen milý, svoj život po posledný dych!