Stesky 1

Už na postati úvratiach stojaci, v duši horkosť, rany a nedostatok po hlad stupňovaný, tak nachodím: nás neoblaží totu splna ani záujem žiaden ani vzťah; sú všetko zlomky, márnosť, dym a prach… Jedine v umení ľze zažiť život opravdový bez ujmy, vady akejkoľvek! v ňom jedine: v tom kráľovstve, kde Krása tróni povek, kol jaro s venci odmeny — a na tom, čo jak výrečnými slovy by dôvodil, na odpor z všetkých ducha síl protivy zhrnul účinné, mi Sokrat joty nezmení. Len tam je vpravde šťastný človek, bo nad pozemskosť — vznešený!… Och, prečo, bože! u méty tej scela osvitnuvšiemu v zbožnom pokoji, už vítanému slávy nebom, sa dotieravo predsa pripojí broj žiadostí i povinností tela: ho odbojným staď strhnúť ruchom zas do zmyselnej poroby?… Nač určil si mu žiť i chlebom, keď nadmier dostačilo by mu uhostiť sa zavše — samým duchom? … A či už leda v záhrobí jest pobytu mu — bez pokušiteľa?