ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Studničko moja, v ústrania kútku, rebernatými hájená brdy v úboči tesnej, neboj sa! nikto nevie, kde zvieraš, klokoceš zvonne, tepavo búšiš, lunky až skáču: iba ja sám! ani ver’ žiaden, s čo akou záhou pečúcou, pútnik nechlipne tvojej osvežnej vlahy, okreme komu, načrúc jej splna vedierce vzletné a z toho času s pyštekom zlatým, ochotne sám ja napiť sa dám… Ochránená si, zavarovaná, v zápači, v tôni: navôkol zrubec akoby prsteň, opasok silný s ostražným kúzlom; nad sebou klenbu pavézy, štít — Slniečko predsa uzieraš denne prez moje oči: prejdené nimi paprsky jeho osvietia hlaď ti, preblesknú hĺbku po samé dienko; vlnky ti sčeria na strapce, rance, každá že sprtí, zostrihá šidlom, strbloce ako cez riedky súmrak hviezdy vše svit. Škoda len, škoda! neraz že príde zrieť ti i búrku, boj protivenství; rachot ti očuť za zábleskom hneď, ocítiť úder mlatu či klina bolestný záraz, s otrasmi sudby… všetko to napriek ponad tvoj byt na spôsob tvrdze sklepeným hrádzam; všetko, ach! čoviac, prez moje zmysly, medzítka biedne, nešťastné mreže! A tu už potom žalostne zbubleš, zbúriš sa v mukách, smútkom sa zmútiš, skrvavieš v šarlát; kolujúc divo, zúfalá jakby, porážkou štvaná, nevieš, čo počať? vyliať sa a či vo vrstvách ťažkých navždy sa skryť…? I dlho trvá, pokým sa v krištáľ očistíš zase, vyzuješ z gliaňu, usmeješ, zihráš, prúdivo tepúc: nad sebou dúhu zmierenia v očiach: sama až uznáš, odriekajúc sa, v rozpomínaní povzdychneš tíško: „muselo byť…“ Veď aj by darmo bolo sa súžiť do nekonečna; nespomohlo by. Život je už raz taký, a my ho nepremeníme námahou žiadnou dľa našej chúťky; naprotiveň nám zostane svoj: strakatý, viac kde temna než svetla; miešaný, s viacej blenom než medom; krikľavý, v zrak až zareže ostro, plačlivý, až sa usedá srdce… Najlepšie tedy, cez slzy smev bár vo tvojich perlách, v zreniciach mojich, zjednať sa s ním a so zvrchovaným úpravcom jeho, s osudom prísnym, neprieť sa nikdy, nevchádzať v boj… V takomto duchu zmierlivom, v tejto ústupnej vôli, slobodnej preds’, bo bez sebeckosti, — hľadiac si zjasniť rmut vlastným leskom, nezhody zrovnať žblnkotom v súzvuk, — zvieraj, ó, zurkoc, kolobeh konaj uložený, i dolej mi podľa vysokých potrieb posilňujúcne, obodruj, teš ma, zahrievaj, koj, — pokým raz (— tiež tak osudu dôpust, iné jak dosiaľ; neodvratný, no záverečný aj —) neskrehneš i sám zámrazou zimy, do ľadových krýh, do hrobových hrúd neuberieš sa, vysilením i ustatím, mdlobou neusneš večne, — pramienku zdielny, tepličko citná, srdca mi zdroj!