ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ó, po tak dlhej trápnej suchote prez obraznosti nekonečné lány, kde byľky nezakývlo ani, po živorení o polživote či ozaj nebies sa to odstavili žľaby? nie žeby zaplavili svet potopou novou (bárs i zaslúženou, snáď viac než v dobe Noacha: bo páchaním zla zvšadiaľ zapácha…), lež aby kriesivou vlahou, z ňadier zory vyprýštenou, nadobre napojili ret vyprahlej mysle-nivy, jejž úrodienkou v príležitý čas sa národ jeden kŕmi-živí, i cifruje a krášli zas: — toť, v oblôčku mu stadiaľ skvitá kvet (so smútkom jeho sťaby do protivy), a za prielazom stadiaľ svitá klas… Nie, pochybnosti nebolo, ni niet a nikdy nebude: že Hospodin je otec dobrotivý! Hej, než by zúfalstva dal zmocnieť oblude, on radšej oblečie sa v divy i dnes: — tak jeho ponukom, hľa, z mŕtvych času krýh umáravého objatia sa vymaňujú, schablé vyprášťajú údy; úľ myslí vymretých sšepoce, zhmýri vraz, sa zjatrí prez okres pošmúrnej duše, citov zašpľachocú prúdy; čo zmysel, vezme ,efata‘,^[6] čo miazga, rozpúšťa sa dobročinnou; i zvetralou tam rozvalinou omladný hýbe záchvat, a zo sekaniska šibe les — Nie, nerád smrť; on život vždy a všade budí! Ó, požehnania dažďu bohatý, zmelč, skypri, zúrodni tie vycivené hrudy! že každá roľa v nový zašatí sa úbor nádeje; čo mladucha sa zvenčí jabloňovým skvetom, od studu zardeným, z úsvitu oplecko si — rubáš jarom-letom —, hneď na to živôtik zo zorí odeje, i s okrášlenia šumným umením si opne panenstva pás z dúhy operlených stúh, závoj hmlistý prehodí — sťa boky Tatry ho vše vídať obletovať —; čo všetko prstom plamenným zamilovaný slncový ten ženích, jak vychodí k nej, zachodí, on poslabovať bude, zhŕňať, rozväzovať k šťastnému lásky hodu prírody… až z toho objatia zas detvu zlatú vznesú oplodnené hrudy — — Tak dolej, pŕško bohatá, jak vzprúdená krv, šťava, zápalný jak olej; tej mojej každým vláknom bolestivšej hrudi, ó, dolej liekom božským, dolej! Ach, áno, dolej, polej… nech od úvrate k úvrati, kde už-už zvládol podzim, samozvanec drzý, prez myseľ opäť vzbĺkne rozvitok: i dosavádne za straty, za škody, ujmy, strádania i pôsty, zakusované v miere nemalej, za úraz, čo tak bolí, priekor, čo tak mrzí, i k utíšeniu vlastných výčitôk: s náhradou rozloží sa stolom obraznosti, do opatery vezme trvalej a nadieľa sa, pouhostí čo úžitok, čo pôžitok… I rozpomienke nech je koniec, ktorej len tôni-cloní pamäť, pochuť bolí-mrzí: nuž, dolej, polej!… len, ach, nezalej mi smavých kvieťat-dietok v kúpeli tak sporej, jak lejak z oblačných by brál sa zošústal — I radosť žitia upíja si slzy; no v povodni ich utonie i žiaľ… Či skorej, ty pŕško nadšenia, si iba dažďa dúlom, čo z čista jasna za leta, sťa olovenej kejs’ by klenby úlom, na grúne spadne, víchrom ulieta, až k stráňam spustené z šmúh dlhé perute? Len posledný si záblesk duše chorej, nad zvädlým kvietím motýľom čo omareným v jeseň poletuje? to ostatný raz srdce pohnuté vo plameň vzňala, tríme podvečerná tucha v iskrení-slzení túh unylom, za ktorým neodvratne nasleduje zmrknutie, schladnutie, zosnutie, zhynutie…!? Och, koľme som sa zľakol! jak mi srdce búcha, a dušou vzdych čo mráčik pluje —