ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nedávno, jak tak v izbe sedím si zavrený, zrovna sťaby zločinec (snáď vskutku vinník aj: nu, ktorého pod obžalobu vzal i odsúdil na žalár prísny zimy tribunál, z tej totiž príčiny, že všakových až množstvo spáchal nešpliech za leta: — tak obral zoru o plášť ružový, keď dvorila si holí temenom, i duši si ho v plecia prihodil: tým výčinom sa zmocniac hodnosti dvormajstra, v sveta sieň čo uvádza za rána slnce králiť, zvečera sprevádza k spočinu, i jeho to, hľa, veličenstvo spätne ošudiac —; zo vzduchu opäť, napusteného dvojakým naraz vínom prevzácnym, iskrivým jasom, sladkým šveholom to, kradmo neraz natočil si v džbán svoj (lebo nie viac mladý túžobník, pre nehož nadšenia sa tlačí mušt; čo na zápalu výtrž právo má), i nasúkal sa dobrej vôle; vtom: jak pravý záškodník a zúrivec, pošliapal brodom lúčin nádheru vše, mnohý zamárniac kvet, — zrkadlo jazierca rozbil päsťou vášnivou, bo vlastné vrásky dalo spatriť mu, — zdroj zmútil v závisti, že za noci ovečky-hviezdy chodili ta piť, keď nadišla ich záha žiarenia, čuť musel v duši zmĺkať zvonkot ich —; z nepozornosti zlomil ružoker, nímž kŕdeľ pukov tučných ovisal, poločkom rosným brúsiac azúrom, ústkami sajúc z ňadier prírody, rúčkami hmýriac v lístko-kaderách jej: — koľkú takhľa zničil rodinu! združenú láskou v hniezde šťastlivom, jak švárnu čeľaď zbavil výslnia! než rozbalila všetok kúziel taj, len rub čo perí dosiaľ chutnaný; krb aký zboril krásy, obetí ký oltár! čo tam všetko snov a túh, kratochvíľ, zábav vzniklo! piesní čo zdusené v hrdle, slastí zhorknuté na siných ďasnách! hviezdny kolikých tam nocí závoj sčernel flórom, dní však koľkých modrý v oblač splavel plášť!… sám doplakal sa preto — Všetkým tým sa previnil! Ech, paprsk nejeden zabrudil ešte mračným pohľadom; v nejeden súzvuk crkol rušive kyslosťou mysle, trpkou žalobou; tým šedín srieňom znectil leta vrch, velebný zlatým vekom, neduhom však svojím pásmo zdravia nakazil, a iné všeličo — —), jak v izbe tak si dumám tesnej, sťaby za všetko to pykajúci väzňom: tuliti! vraz rozkrídlia sa dvere dokorán, a dnuká vpáli — var’ že žalárnik, myslíte, drsný s kľúčov chrapštiacich ozrutným uzlom? oj, nie, ale bol usmiaty šuhaj, očí blankytných, sťa pivonky by líčka, čelom svit, pŕs povedome vzdmutých, v pravici as’ kašiek zlatých kytičku — Až môj byt zradoval sa jeho návšteve, oknami žmurknúc jasotne: čo kút, to tôňa mykla dvermi, povetrím izbeným vôňa prvosienok sťa prúd zatočila hravý; všetko kol od prekvapenia zhíklo, vzozrelo kýms’ natešením: dobre, do skoku že nehuplo z miest náradie, spod rúk mi zrovna nezvirgal stôl, s nákladom dúm ťažkomyseľných bár, hŕba kníh sa nezdvihla v let — i pec, stará mať, dlaňami spľaskla, plameňmi to zdnu, pre podiv nad tým jeho zjavením tak roztomilým, sviežim. Oblek mal, jak bol by synom hája, dúbravy; náš smreček štíhly, šumný javorec o sviatkoch hôr tak nosí sa: sťa lub lykový, na ňom kroj, a halienkou tá najveselšia zeleň. Do kolien bol takmer sprýskaný, stuž návlakov sa jarabela; iste zďaleka sem prifáral, i zašľuhal sa ciest bezodným kvasom v pôstnom počasí. I lenže strhol širák zvenčený zo zlatovlasej svojej ryntice,^[8] kol zobzeral sa: riekol ,dobrý deň‘ spevavým hláskom, ni číž, natiahnuc hrdielce pritom. Čakal odpoveď, i zvŕtal klobúčkom, až kvetiny pršali z neho na podlahu, z nich však dúška vonná zviala pomimo. Až zarazený, vetím konečne: „Daj, pánboh! Vitaj, synku! Číže si? i jak ťa zovú? Skade prichádzaš a po čo k nám? Snáď poslal ťa, no kto? s posolstvom akým? vari s dobrým len? Nuž, čo mi donášaš? rec; môžbyť však, si premrzol: tak postúp, k piecke poď, tu sadni, zohrej sa i rozprávaj —“ A mladoch, smelo vzozrúc, akoby z tej v ruke kytky motýľ ligotný bol vzletel ko mne, riekol rozhodne: ,Oj, ďakujem! Moc krajín prešiel som na totých rezkých svojich koníkoch, za rovňou bežkom, stuha do vrchu a z vrchu letkom temer, na chvíľku bár neoddýchnuc nikde si, krom kým som merindky si zobnul, napil sa z pramienka dlaňou, trochu pousnul u kríka-strýka v milom útulku: i jak som ani najmieň neustal, aj vyhrial som sa veru-veru dosť, ba hodne vyše! šticu vyparil, až v obláčik to zhustlo nado mnou, rozpálil líca, že z nich šľahal plam, jak vetrík by ho z vatry odtŕhal, hej, vskutku!…‘ štebot jeho vyznel v smiech, sťa bol by scengal zvonček strieborný či škovránok sa ozval prvý raz. ,Tie kvety, hľa, len v púčkoch boli, keď som v perko uvil ich: i v hrsti tej horúcej cestou ony rozkvitli, pod dychom mojím viac než pod slnkom, viac…‘ i sa zase pustil do smiechu. „Nech čí si koľvek,“ vľahce prehodím, „si hodný figľoš, šibal —“ Zvážnel vtom; navidomoči zblednul, povzdychol, a slzy v očiach zahrali mu, jak by veliké dve perly v slnku. ,Ach,‘ nadpriadal ďalej sticha, ,sirota som, bez otca i bez matky; a či mám bratov, sestry — neviem, neviem sám, nik neprihlásil sa mi dosiaľ s tým, nik — toľká sirota som…‘ zavzlykal až krušne, sťa keď struna zakvíli v hre praskom. „Óvi! chudáčik…“ som ho po vláskoch pohladil, tak mäkuškých, že oproti nim hodváb zrebným je a páper kostrnkom. „No, neplač, nie, môj syn. Je sirôt veľa na svete, a nehynú; lež rastú, dužejú vo pokolenia vrstvu rozkošnú pod varovčivým neba zreteľom. Ľaď! i ty aký bucko, valibuk si, zdravý, silný! ani z výchovy bys’ rodičovskej lepším nevyšiel, nie z kruhu najmilšej bár rodiny; znak, v opatere si bol —“ Pretrhol ma sprudka a mu záblesk radostný prebrnkol tvárou, ako v stráni vše zo slnka oka zmihá podvečer: ,Oj, áno! našli ma, no neviem, kde, a neviem, kto — kdes’ v horách ďalekých — i vychovali rúče… Dojkou mi kás’ stvora bola, hodne vyššia! než… (ukázal k povale, k nej podhodiac svoj širák všetečne); vždy v rubáši bielučkom, s vlasmi rozpustenými sedala briežkom; na jej prsníku som visel milerád, bo sladučkým až mliečkom plekala ma… Pozatým mi predkladali chlebík pánbožkov, plást od úľov tiež lesných, oriešky, jahôdky-lahôdky… A postieľkou mi bola haluz vetrom kývaná; z nej hupol som vše vatru popraviť, keď varievali nápoj čarovný, či pokým pri nej mlčky šívali si letnice z hmly riedkej — neraz aj do črtinovej ihly^[9] prišlo mi nejednej navliecť nitku, navitú tiež na klbečko mnou, jak upriadla ju hviezdka v páde, dlhú zlatú niť — No a keď stáli plesy, besedy vše pri mesiačku: prv čo úlohou mi bolo všetko! jedle na vrchol najvyšší pripäť luny lampadu, — kol vencovím chvoj zviazať stuhami vetierkov kolotných i potrúsiť ho drahokamov mrvou, svetlušky pozapaľovať v uzly jeho — sieň tak celú okrášliť; i podlahu čistiny horskej sčeriť vlnito, nakloniť trávky, kvietky vyprostiť: pod ľahučké ich nôžky — nástroje naladiť lesa všetky! —‘ „Nepovedz!“ mu prervem reč ja, bo už samému, ač priateľovi divných hyperbol, mi čudným predišlo, i bral ma smiech, tak blúzniť čujúc toho chasníka. „To odchovancom víl si nebodaj! či panien lesných, chlapče — Nuž a dnes si ešte v službe ich, tej obťažnej, presahujúcej iste ďaleko síl tvojich spolok? Verím, zmoriť ťa to mnohdy muselo —“ ,Nie!‘ sponáhľal sa s protimluvou, hlavou pokrútiac i pochlapiac sa prsí vypätím, ,hoj, zdolal som ja veci netakšie na zemi, vo vzduchu: keď faunov húf na čele s Pikulíkom obliehal nám horskú tvrdz! — keď Rarach s Pochvistom na víchroch hnali bujných prez lesy, že tieto ľahli zbožia steblami! — keď veľký Perún vrchov otriasol reťazou, až to hrklo-štrklo, chmár podpálil strechy bleskom kľukatým: i vodopádmi šústať začala horiaca smola —‘ „No, dosť, synku! Znáš až strachu nahnať, badám, rozprávkou: i kdežeby nie skutkom, fortieľom? Ač papľuh, chlap si už! sťa z povesti by si bol prikvitol — kýs’ popolvál! — Však povedz už raz, odkiaľ vskutku si a čo tu chceš?“ Čajs’ dotkol nemilo som sa ho, bo mu riasa mihalníc zatrepotala placho; ale priam sa octnul v koľaji zas: — ,Za jednej výpravy predsa (rečnil), ktorú sme raz v noci búrlivej, sbor kušami a praky, no i iným náčiním, chichichi! — ako metla, praslica, piest — ozbrojený, boli podnikli oproti Loktibrade práve a tej jeho priečnej, zbojnej hávedi: ako tak pochod vediem úvalom hlbokým, sosnu blkom rozžatú čo fakľu v ruke, i už cez maras sa plahočíme, z byle šášovej na kremeniny podkovku a či dlaň stulíkovu abo žabívlas poskakujeme sem-tam — odrazu, jak uvidel som, hodný ešte kus bariny, ja sám krepko presadím a hupnem na súš! vrhnem pochodeň do čiernych vôd, a hybaj v nohy!… Mal som k tomu príčinu i k odchodu. Ver’ posielali za mnou lapajov: Bobákov hrozných, Trasa, Velesa, i Ježibabu — ušiel som im preds’; v kráž dostal som sa vládcu iného, v čarovný ohrad… Stadiaľ prichádzam. Stred záhrady tej, plochou nesmiernej a na rastlinstva divy, kvetín skvost, šum vonných vánkov, vtáčkov spevavých rozkošnú súhru, plesný špľachot vôd podobnej raju stojí budovou akoby vzdušnou na smaragdovom sťa ostrovku by palác čudesný. I za noci sa skvie mu stĺpov rad čo ľaliových v svetle mesiačka; v dni mračné jakby toľko pestrých dúh sa pretkávalo z chmáry do chmáry, pramenom trblotným, a v jasný deň kto bol by vstave prezrieť krásu ich? Im na hlavice tulipánové krov jeho splýva riasou nevädze, zmiešanou s klasím zlatým: súcitná keď noc ho rosou pokropí, sťaby bol hviezdnatého neba úbočou; a keď tak svitne slnko v prôčelí mu zoristom a či keď spočinie na štíte mu jak v kresle zenitu: kto bol by vstave vystihnúť ten jas? Z kvetúcich večne ruží oblúk je paláca toho vábnym portálom, kam zľahka vznesú schody z krištáľa ni krídlaté by vlny, vetierky vše stupňovane vozvýš vzdúvané. Hneď u nich strážcom stanovište mám, na povel čakám sluhom, posol jak zas na zvesť, s ňouž v svet treba zabehnúť; a záhon, čo sa prvý naproti strie, opatrujem ja čo záhradník. Naň panstva môjho pozor láskavý zalieta najprv v celej záhrade, keď vyzrie denne z okien úsvitných: a vtedy na ňom všetko vzchodí hneď, vzídené dospie v rozkvet mladosti, čo v kvete, krásnym zgulie ovocím, čo ovocie, už padá, lenže však sa zeme dotkne, zdvíha sa čo klík: tak rozvoja tam frčí kolovrat, tým poháňaný božským pohľadom — I z úrody, toť, jeho bohatej, tej prvodobej, nesiem kytku tú v dar sladkou predtuchou…‘ a položil mi na lono ju, ale zasiahol až k duši mi tou pozornosťou — ,Nuž a panstvo moje — vlastne pani to, tá najmocnejšia v svete vládkyňa! — tá odkazuje: „Bola bych ti list písala, áno; ale bojsa by bol pozemskej tam pošte uletel a ustrnul kde krovím, alebo ká háveď by ho bola zhabala. I vzkazujem ti radšej: nevzdychaj tak ľútostive, že až veje sem; toť, zavraciam ho sľubu vanutím, že skoro prídem, a ty povoľne si budeš dýchať, vzdychať zabudneš! A dokazujem ti aj: nestenaj tak bolestive, až sem preniká —; toť, zarážam ho čo šíp bodavý späť mladistvých síl pružnou tetivou ním sfuniac: prídem ta, čo nevidieť, a bôle tvoje s hanbou odídu — A zakazujem takže: nezúfaj, že zopŕchal si plenom jesenným; kto spieval ,vlastne srdcom mladí sme‘? Hej! jemu ja zas miazgy zgazdujem: i trebárs sneh sa belie temenom, my v údolí si šťastne kvitneme…“ To odkazuje ona a —‘ „Nuž tak je paňou tvojou Vesna!?“ vykríknem, „vladárka najmocnejšia! —“ ,Pravdaže, jej heroldom som…‘ Tu ma zachvátil cit roztúženia: — Príď, ó, Vesno! príď, ty všemohúca žitia obnovo, ty zmŕtvychvstania heslo radostné, nesmrteľnosti skvúci prejave!… Vlas posype mi kvetom jablone: pod kvetom kvetom zmladnú šediny; ňou stará vŕba odmoká: i prút jej — píšťalkou ten, ten zas peruťou; na srdci vekom skrehlom, zbolenom len utkvie jej lúč, zrazí sa jej dych: a ono otaje tiež, podskočí — „Ó, povedz duše mojej povďačnej jej celý obsah!…“ Ale šarvanca už nebolo; len izbou krúžil kýs’ ťah voňavý, sťa sladká predtucha. A či, jak každá z mojich nádejí, bol to len prelud klamný, márny sen?