E-mail (povinné):

Pavol Országh-Hviezdoslav:
Stesky 1

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Zdenko Podobný, Karol Šefranko, Nina Varon, Erik Bartoš, Tamara Čačková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 279 čitateľov

Už za detstva, snáď čo som prvý raz

[19]

A sezpívavše písničku, vyšli na horu Olivetskou. Mat. 26, 30.

Už za detstva, snáď čo som prvý raz bol počul ho jak otec z biblie a či keď čítal pašie, už vtedy mi napadol i utkvel v mysli verš: ten zvrchu rečený — A od tej chvíle (ver’ šumná diaľka!) podnes neraz ma, zvlášť v dobe podobnej, až v duši škrie zvedavosť: čo to bola za piesenka, juž učeníci — jedenásti bár už iba, ale s Pánom na čele preds’ — v ten čas boli spievali? I hútal som o tom zakaždým, čo v záhadu sa hĺbil, uvažoval okolnosti, čas, miesto, podnet kutal, dôvody, náladu; laik neukojený, i potom ešte rozmýšľal som, ako som poznal žalmov spevy, modlitby nádherné; i vše dušou preblesklo mi: aha! to bol obsah piesne — text — No nikdy nedal som mu výrazu, myšlienka ako vznikla, iskrou zápäť i pohasla; nuž, iste nebola životaschopná, doby významnej i deja hodna, vystihujúca cit božský spevákov… Tak uvážiac, že práve vstali od večere, ktorú čo poslednú v tom krúžku užili — on za vrchstolom, majster-učiteľ: tak spokojný, že naplnil už všetko, len pečať na to udrieť istoty, len pečať krvi, ach — a ktorážto od totých čias je svätou kresťanstvu, večerou Pánovou, i zaiste tou najštedrejšou duší hostinou, čo žiadostivé sú jej: uvažujúc to, na tú som raz prišiel osnovu: Nakŕmil si nás, Hostiteľu nebeský, nasýtils’ života nás chlebom, a z ňadier révy vzprúdenou rosou si nás obveselil. I ako orlice, mladosť ichž z koristi chutnej obnovenia došla, vznášajú sa duše naše k tebe, darcovi z vysočín sionských;[20] a privolávajú ti krákorom radostným: vďaka ti hlboká i chvála! Chvála ti i sláva naveky! šumocú krídlami: až celý vozduch pohnul sa, zošvihotal perute jak zeme, a ona vzlieta smerom tým tiež, prízvukuje nám: Aleluja!… Zas iným razom stala do popredia si doba večerná, tá ohromným, jak z libánskeho cédra Štetcom by cimburie Chrámu, veže na Sione pozlacujúca, i čo pochodňou posledným slnka lúčom iskrivým zapaľujúca vrchom Olivetským[21] na vatry olivy: — a vtedy ten sa zdal mi hodným piesne pomysel: Deň tvoj sa skláňa, Pane svetiel; ako narodil sa vo svitania zorách, tak vracia sa k zorám mrku: by v svojom dokonal pôvode. Medzi ráno a večer uzavrený je človek s životom i prácou; ty, Nekonečný, určils’ mu hranice tie nezvratnou priehradou: ba i medzi nimi tú času piaď mu predlžuješ alebo ukrácaš, a pokým prenáša po nej bremä dňa, pomáhaš, jak zachceš; medzi večerom však a ránom je obeťou sna, hlivie vo tôni to smrti, a dielo jeho oznamlivým mu dlie u hlavy pomníkom. Zmiluj sa nad nami, bože! keď v nočné zachádzame stíny, daj svitnúť obličaju svojmu na nás ránom utešeným. Ešte k výšinám patria naše oči, k horám, imž deň ešte svieti: ó, nech sme temeny ich i my, kde svetlom predlievaš! Do brán Jeruzalema vstupuje súmrak, voj jak nepriateľský, v Kedrona údolí stmieva sa, noc už v Jozafatskom:[22] ó, varuj od tmy duše naše, Otče! pricloň hviezdnatým ich štítom; ,i neuvoď nás v pokušenie, ale zbav nás od zlého‘… No najviac preds’ ma priebeh večere, jej svätodej i sprievod upravoval: jak mohla pieseň znieť? Tá zvláštna péč i starostlivosť nežná, úprimnosť tak srdečná, ňouž preniknutý, on — sťa brat by, otec — v kľudnom večeradle ich zhromaždil, by s nimi posledný raz jedol baránka; a keď sedeli už hodujúc, tá zdielnosť jeho, láska, obetovavosť: ako, lámuc chlieb a kalich pošlúc radom, v symboloch tých večných sa im rozdal, hotový tú zmluvu novú stvrdiť mukou-smrťou; prv svojím duchom nachovavši ich — jak zrazu povie tichou výčitkou, skôr ľútostnou než ostrou, plachý zápyr na líci bledom: áno, jeden z vás ma zradí… pohyb hneď kol z dôtku, hluk, dotazy… vpokon drzec vrkne tiež: či ja som, majstre? a ten, pozrúc naňho nebeským okom, s trpkým úsmevom mu vetí: ty si riekol… zradca však aj uvrzol už; nato ustrnutie až súdruhov, jak bol by otriasol hrom večeradlom, pred ich očami tvár desná predtuchy, jejž opätne on bol dal výraz — zámlk, zármutok — mráz v leto duší, úzkosť, nevoľa —; lež on im vleje síl zas: Boh-Otec je nám útočišťom, dobrorečme mu!… Z onoho plodu v jeho kráľovstve piť budem s vami nový… človeka syn tam sa zaskvie Kristom… Poďme, čas môj blízko je: — v tom, ajhľa, všetkom koľko podnetu! nárazov čo dojemných, kam zachytiť ľze dušu! Zachytil som svoju tiež, a pieseň zaznela: Nech strojí úklady zrada, lakomosť ťaží si z mamony neprávosti: cesty, juž vymerals’ mi, bože, nezmýli: spásy mi nezíska. Čo je chytrosť človeka-diabla oproti múdrosti tvojej, Hospodine? čo urputnosť jeho úmyslov, snáh prudkosť, keď ty sa sprotivíš? Všetko vraha úsilie, jeho výstroj záhubný, i postup i útok: len, Všemohúci, mžikneš okom ty: hmly zmizne vlásením. Dúfam v teba, Milostivý, dôveru svoju zakladám v tebe koreňom Hermona,[23] dychtením ťa hľadám, v nádeji chytám sa ťa viníc úponkami: ó, buď mi podporou, keď klesám, v boji ramenom, krídlami v čas pádu! nech neplesá záškodník nad krivdou, dravec nad lúpežou — Avšak má-li zúrivec nástrojom byť, Sudco, tvojho dopustenia: kam umkol bych štvanou laňou pohonu, bys’ ma nenahnal mu? Blahoslavení, ichž láskaš či káraš: prút tvoj skvitá požehnaním; ,buď vôľa tvoja ako v nebi, tak i na zemi‘… Ach, zmĺknite, rty! nepokračujem — So žiaľom badám, vyznať nie ste vstave ni to, čo teplom srdca vycítil, čo dovidel som mysle zábleskom: nič dôstojného v rozkriku tom vašom, nič hlbokého, vysokého nič, po hrudách plazot, črepkot hlinený… Ty ale, dušo, o tej záhade len dumaj ďalej — iste: bez konca — veď sladká duma to i vznešená!



[19] Už za detstva… (r., SP 1903, str. 223).

[20] z vysočín sionských — Sion (vyvýšený), starý hrad na jeruzalemskom návrší Ofel; jak z libánskeho cédra štetcom by cimburie Chrámu — Libán, Libanon je mohutné pásmo hôr na pobreží Stredozemného mora, známe cédrami; Chrám — myslí sa chrám Herodesa Veľkého v Jeruzaleme.

[21] vrch Olivetský — blízko Jeruzalema

[22] v Kedrona údolí stmieva sa, noc už v Jozafatskom — údolie rieky Kedron na východnej strane Jeruzalema; Jozafat — judský kráľ (874 — 849)

[23] Hermon — pohorie, bývalo severnou hranicou izraelskej ríše





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.