ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na čelo, Choču, stužkou pripäl som ti srdca svojho zaslzenú túhu, a jak som jachal k tebe návratom, na ligotnú sa menila mi dúhu: v radosti rumeň, v blankyt dôvery, v nádeje zeleň, na úspechu zlato, fialu mieru, keď sa zvečerí… I na obraz jak v barvách nádhery som neprestajne cestou patril na to. Ty, Choču, stál si v svojej ozrute, sťa ohromný stĺp, z nehož prápor vlaje, zaberá vozduch, ako dýchnutie vše hrude, ktorá sladkú tuchu saje; ba rušil si sa, smerom v ústrety mne, kráčals’ s viechou plnou maľovidiel o budúcnosti, letels’ zájdetý v smev: moja túha-dúha, iste ti to pripravila páru mocných krídel. A ja som takže zbystrel v pospechu, až podráždený vnadou schôdzky slávnej, juž obidvom nám v spolnú útechu zasvätiť príde po rozluke dávnej. Žiar nedočkavý vyvrel na líce mi znojom, vo mne všetky spruhy zhrali, ma k tebe ženúc silou víchrice: môcť čím skôr zobjať tvojej jedlice driek, na ňadrách si hovieť tvojej skaly! A všetky zmladi šanty, výčiny pred okom mojím zharcovali razom: jak uskočil som z rodnej doliny ti na koleno — grúň — vše, hor’ úplazom — zas po pleci ti — liezol kamzíkom… Tak tiahlo ma to tvoju na výšavu; tys’ bol mi mierou v svete velikom, i Jakubovým vposled rebríkom,^[56] keď na štít som ti vrelú oprel hlavu. Čo mládencovi bol si stupňom zas či strmeňom, skaď unášal ma zápal, ten tátoš, v kraje nesmrteľných krás. Na tebe stanúc, našiel som sa, chápal: — v ten čas sa pustil cit môj v samotok ni med, a duša rozbreskla sa svitom; ty svoju kvetnu skladals’ vo vienok, ja v pieseň lásky perly myšlienok… a bol som šťastný, veľmi šťastný pritom! Hej, pravdu hlása naše príslovie, že ,kde sa liahne, ta sa tiahne’, áno: tým viac ten, komu tamže ružové i za kolísku pretiahlo sa ráno, ba kdekto, v tvári úplň jasnoty, i temer žitia strávil dopoludnie, nie sudby štvancom, steblom siroty… — Lež cvalmo ta! — Sem, vrchu! naproti; jak idem rád, tak privítaj ma vľúdne! … Však čo to? Jak ja zbehnul dúbravou, ty bezmála zas celkom si sa zblížil: vraz zhasla dúha! mútnou mrákavou ti čelo zašlo, a v nej blesk sa skrížil; hrom zaburácal v tvojich kotlinách, po bralách lejak spustil dlhé vlasy — Chcem popchnúť: cesta v tvár mi mece prach, a víchor vzoprel sa mi v odpor… Ach, nuž takto vítaš svojho rodáka si? A keď si búrky vášeň dovaril, čo zriem? bŕv mrzutých sťah, brázdy-vrásky, jak komu hosť sa v nečas nadaril… Tak? Tedy lásky zhrdzavejú pásky tiež, hltané sú času žralokom? — Zo vtáčat v hniezdo nevracia sa žiadno? vo vlasti nikto neni prorokom?… — A klbko túhy zvilo sa mi vtom (pás dúhy tam!), a padlo srdca na dno. 1899