ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ó, smutno duši, ktorá rozpomienkam už žije len! im zrovna musí žiť, bo ako vtáča na púšť zblúdilé, by nadarmo sa obracala vôkol po stranách sveta kalným pozorom, nič nedovidí s techy znamením, vo farbách nádeje — nie jednej snietky, nie kúsok neba blankytného: kam šlo presadnúť by z trudu stanoviska, z dusného letkom prehnať kúdolu a radovať sa žitiu znova… Áno, jej neotvára úsvit zlatých vrát, z nichž prekvapenia vyhrnú sa kŕdľom jak ligotavé motýle, i ju oblietnu sťa kvet v hravom trepote, nie aby vzali z hrdielca jej šťastných dňov úsporu, lež rozmnožili skôr o bezpočetné slasti kropaje, na biele perute jej natrúsili z tých pestrých krielec svojich libačiek až sypkou pŕškou; ani nezatvára brán tých jej, fakľu držiac červánkov, by zašla v pokoj noci velebný a priodená hviezdnym prikrývadlom sen o štedrejšom snila zajtrajšku: — jej patrí iba prázdny, nudný deň, jej patrí iba temná, hluchá noc, ten žízeň slzami si zhášajúci, čo táto naplače… A vesna príde so svojím novým krojom nádherným na údy všetkých stvor, i oblečie: lúčiny v batist jemný, v baršún nivy, stráň v lesklý lister, v brokát dúbravu s opasky prez driek z bystrín perlistých, v plsť mäkkú hory, hole v ľahký fulár,^[36] diaľ v hmlistý závoj, v blankyt oblohu, popretkávaný lúčom slnečným… zem vôbec celú v úbor turíčny a nebo šíre v jánsky skvost — I v radosť prepukne všetko nad tou novotou: vtač zašveholí, zhučia ručaje, sšumocú háje, statky zastrečkujú, na grúni skrepčí valach, trávnice roztočia piesne, stužky jarabé to myslí veselých: že sotva vzduch, ač jedno more, stačí v seba pojať tie plesu, jasu, hudby prítoky, prekypí skoro prez obzoru brehy rozkoše prudkou, hlučnou potopou — Nie, pre ňu vesna rúcha nenosí a radovánok nemá: odedz jej je starodávna, prístrih žaloby, a prejavom jej vzdych, ston, horký nárek; jej prísluší zem s kvietím sirôtok ak, s cyprusami, s muky bodľačou, — jej svedčí nebo zahalené v chmáry bez blesku, bez zorí… A dojachá i leto, gazda, s ťažkým nákladom žni požehnania, s úrod bohatstvami: že nebies dotkýna sa povaly pripavúzená vrstva, riasa zlatá akoby bola zeme vlečkou, jak voz terigajú brny, mrákavám podobné, v jarme z dúhy oblučia; i nadeľujúc z neho živočíchom, pred každým dvorom v chôdzi zastane, až z drabinovca s šumom stenie plň do stodôl, sýpok, komôr tônistých — Nie, ani leto pre ňu nevozí a nadelenia nemá: hotovizeň jej starožitnosť je, ňouž pliesne kvet, a vonia stuchlinou a razí blenom; jej rodí jeseň, pusté kočiane, kostrnky strniska — hmlou pokryje stôl, naloží naň čiernu polievku, chlieb vyhnanstva a skostnatelú núdzu… I ona vzala, mala poklad raz dňa, noci, jara, leta šťastných rokov; prítomnosť slnnú, v nejž si dvorila čo mladucha, a budúcnosti rumeň, nímž zahrievala sladkú predtuchu: dnes nemá nič — len tmavú minulosť — nie viac jej, čo je, ani to, čo bude, len čo už bolo — rozpomienky len: tým pre ňu krušnejšie — I ako vdova, čo pochovala muža, dietok roj, pomedzi hroby, medzi mŕtvymi sa tmolí tôňou, hlavu sklonenú; vie, príbuzní jej že tam spočívajú, no že len boli nimi: tiahnuc k nim, i odstŕka ju od nich — nevýslovne otupno-smutne, smutno-otupne je jej… Tak práve s dušou deje sa, čo žije len, žiť musí rozpomienkam —