Stesky 1

Reč moja, sestro utrápená kam si to v púti dospela s vernosťou Marty šafárenia,^[13] s ostražitosťou anjela!? Lós mecú o tvoj nesmrteľný šat, sukňu krásnu, riasnitú, nezošívanú v ľudskej dielni, lež stkatú v brde úsvitu. Keď mecú, nechže mecú zlobci! bo kto im hru tú zabráni? Chcú hýriť na popravnom kopci, chcú — farizeji, pohani! I ako kocka z rúk im hrkne na bytu nášho podlahu: mne v srdci strihne — v duši mrkne, ma pomkne hrobu ku prahu. No nechže losujú: čia bude? veď kto ich fígle znezdarí? — A darmo: akže v božom súde je určené, že na máry má ľahnúť mluva môjho rodu: bár skrz tých očí ústroje i dušu vycedím jak vodu, zo srdca krv… viem: darmo je. A vo mne život žiaľom zmiera až obávanou nad stratou. Však upýtam sa u žoldniera snáď, prosbou citom bohatou ním hnem: i dá strap, možno, svoj diel — Nedá-li, vezmem nasilu: bych si ho šatou na smrť odel… tak uložia ma v mohylu. A preds’ vždy zvieri vo mne viera: závisieť nemôž’ dychot náš od slepej sudby, od žoldniera a nech mu pánom satanáš! A božia vôľa rozmar nenie, že dnes svoj výtvor zadusí, v ňomž včera mala zaľúbenie — boh nevyvádza pokusy.