Stesky 1

Čo je človek? Pred tou hádkou vše mi stane myslí chod. Čo je človek? vari plod, plod len, jemuž Zem je matkou, Slnce otcom, jak každému vôkol dietku: trebárs prášku, trebárs kvietku, či je lev hen, či tam myška, plazom, vodo-vzducho-brodcom…? A, hľa, koľký hrdopýška! jak sa tvári, jak si dvorí: pánom ponad všetky tvory a ich vodcom! Nač je tu? Tou pred otázkou ešte skôr sa zarazím. Nač je? snáď len aby s ním o jeden viac bolo zväzkov, rodov-kruhov, druhov-pruhov, ktorými Zem — táto žena márnivá — je otočená sťaby páskou, vencom pestrým, lesklou dúhou: týmbôž, keď on, či to v strede, či pokrajom, nielen člen onen je, čo červom prtí, o život boj dravcom vedie, silným vyhnúc, slabších škrtí, by ukojil chtíč si len; abo ktorý kvôli chlebu jarmo vláči po úhore, či nedbajúc o potrebu, liece v hore, v chóry vplýva, zvádza snemy, a či pablesk honí zlatý, na nive sa večne šatí; lež čo má i pahreb túh vyšších v sebe, nad velebu, ňouž sa pýši štít tam nemý — sám si bláha, že to duch —: i len závej — dych, vraj, svätý — v ňu a uhlie ziskrí krásne, a jak hviezdy svietia zemi, plápolom jej, nímž sa vznieti všetkých vatier nad velebu, práve takto i on svieti zase nebu, až tiež zhasne…? Sfingo hroznej záhady!^[54] príšero, preč spred očí mi s dumy tôňou, s dychom zimy! Beda tomu, badám, kto sa na teba raz zahľadí: v duši zmrzne hneď mu rosa, sneť zamení na nej svit; náhody ho zajme metla — Strať sa! iď! nezatôniš môjho svetla, nezachladíš môj mi cit…