ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Čo tak tie piesne naše nábožné za pôstu spievam si ( — a robievam to aj ináč často, lebo z potreby žíznivej duše, srdca ponuku hladujúceho — tedy iste nie z okázalosti dákej: — okázalosť čo by aj vtedy u mňa hľadala, v komôrke túžby tichej? —; robievam: tak v nedeľu, keď v mieri velebnom ma na perute vezme sviatočný vzlet zdvihom k bohopocty stanovišti, i ako na rtoch mojich zapálil hymn ,Světlo z světla‘^[15] v blkot, vzchytí ma a nesie vozvýš, vznáša pochodňou, čo spevom plápolá i spieva planím, — v deň robotný zas, z mrákot spočinku k dňu sviežo prezrúc, rannou jasnosťou, čo oblieva už čelá hôr, i čujúc vzruch týždňa špľachnúť v smeroch, v zájmoch stých životnou vlnou: v obraze tom opäť keď zjaví sa mi jeho dobrota, tá veliká, čo dušu preniká — alebo zvečera, keď tisíce hviezd rozletia sa z jeho pravice: včiel zlatý roj, by videla, vraj, bieda, kde slastí zdroj, čo zahynúť jej nedá tu žitia horkosťou —; a robiac tak, ni nehanbím sa tomu priznať, bár nejeden sveta tohto slávny syn sa preto vysmeje mi, ale zrovna a plným hlasom požehnávam tých, čo zložili tie piesne, jak i tých, čo rozspievanými ústy v nápevoch ich v moje vložili! — —), jak spievam si tak totie piesne pôstne, ony však mi dušou tiahnu sťaby sťahovavá vtač vzduchom jesenným, kviľ z pyštekov upúšťajúca k rodným dúbravám (kviľ, aký pršal iste v slzách raz na temä Golgoty): tu hlasy dva vše začujem sa skrížiť, prerážať: až zarazím sa nad tým. Jeden ide, jak prameň z ťažkých vrstiev tiesňavy by krušným prýštením, mi zo srdca: je clivý, tklivý, lkavý, prenikavý, ku každej sloky citu, nálade (nech z tej ,Ach, takliž‘^[16] v tôni súmraku, bo umrel zlatý východ z výsosti, rek silný padol… abo ,Ó, krev drahá!‘^[17] z tej, riekou svätou duší údolím nariekajúcej, či z tej ,Dokonáno!‘^[18] sa vrývajúcej v pamäť kopijou… ), ku každej, áno, piesne podstate priliehajúci primeraným rúchom, hneď tichý stesk, hneď výkrik bolesti, nad zradou úžas, kliatba na zlobu, zúfanie temer, ľútosť, ston i plač: tým vyráža sa z hlbiny… A druhý, sťa hudby diaľnej pulzujúci tok, kás’ reťaz zvukov, vojka spevných lún, či škovránka jak prvý švitor, nímž začína hovor jaro, a či zázvon jak na svitaní z hradieb sionských tak čistý, čerstvý, milý, lahodný, len omýšľavý trochu, pritlmený: bo zhora pošlý, však i bohužiaľ, kým spŕchal k zemi, prinútený prejsť rmut, hluk, puch ovzdušia; a jasotný, sfarbený radosťou i veselím, po plesot svadby vytešený: bo pochádzajúci z oných sfér, kde niet po pôste, kríži, múke, smrti viacej ni pamiatky, lež u nôh Baránka už vzkrieseného k sláve naveky si sadá život večne v blahu: — hej, bo hlas on — mojej matere… A oba sa v duši mojej zhodnú, objímu; tak velebia vše: onen usedave sťa vzlykot pohrebný, ten radostne, ni hlahol života… I vykríknem, hlas drahý poznajúc: Ó, požehnaná! čo si ma totým piesňam učila, v nichž, zaspievaných, ohlášaš sa mi, v nichž si ťa postretám — Buď požehnaná tým viac, čím ďalej žitiu uchodím, čím viac sa blížim k tebe!… Okamih: a celý chorál zaznie súzvučne mi vo sluchu jak Veľkej noci rozkoš: môj potopiac žiaľ veľkopiatkový, môj rozvejúc vzdych plesným trepotom, naraziac ducha v moje úzkosti — Napospol známe, drahé zvuky; z nich sa skladal kedys’ chór, ach… domáci… Ó, požehnaní tobôž!… Takto mi, hľa, v duši žijú všetci! prítomní v tých piesňach sú mi — I len ak by duša tak umrieť mohla (čo však nemôž’ byť): len vtedy umrú vo mne, so mnou tiež.