ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po poliach, stráňach chodí Jaro, vďak lícom, oko plamenné: a kopnina kde ešte, šaro, z kapsice sypne zelene — V nej utenie i kamenie. Kde zas už pažiť perinatá, kde tráv sa baršún^[25] rozvlnil: nejednej stokne od kvieťaťa šperk v uško s perlou, skvost to víl: jak svetielko by zapálil. A svetlá vzplanú rozmanité, vo vánkoch vlajú — pestrá zluč —; ponad ne motýľčeky v kmite zihrajú, jakby zvŕtal kľúč: a či to z plamienkov ich lúč? Hľa, starý tŕň! od hlavy k bedre mu špalky vzkvetom ovisli; ó, Jaro! aspoň tak sa štedre v tom zachovaj i ku mysli: tej mojej vetchej ku mysli. * Ó, orlom vyletieť a vtenúť v pláň^[26] tú nekonečnú azúru, v ten večne tichý svetla oceán, čo nezná búrok, morských vášní to i bludov, ni v roztok bezšpľachotný ligotavých prúdov si nezapletá tôňu ponurú, nad nízky, hrboľatý, tesný zeme údol, kde každý kameň urážkou, i steblo samo prekážkou, nad ľudských ciest prach, svár-hluk tržný, bied-lží kúdol, tak ducha ako vzduchu nad chmúru: a tam — tam prostred kolembavých vĺn, sťa v družine by labutí, pri slastnocitnom pohnutí, len rušiac zľahka párom perutí, sa plaviť! šinúť, srdce do miloty a dušu vzatú slávy vo výslň; čas po čase vše pristať hviezdnej pri sihoti, jej nábrežím sa zložiť k spočinu, v besedu duchov vojsť tam, velebiacich krásu, nadšenia požiť s nimi hostinu: a plný plesu, plný jasu zas, po prestávke v púti malej, od brehu odbiť na zoristé brody, a v more večna zblúdilý jak čln, len ďalej plynúť, tenúť ďalej, bez konca: srdce zašlé do lahody, v kalichu duše blaha plň, iskrennú, vonnú, sladkú, kypiacu až radosť!… — Ach, pozde! zhasla obraznosti vláda; len podletela duša nad pozemským dvorom: už vracia sa mi, padá, padá, sťa uronený vetrom kvet — Ach, darmo! iba šťastná mladosť zná ku nebesám túžob vzlet. Nuž, keď nie krúžiť hviezdou: aspoň meteorom, vyhnancom totým jasných predielov, čo v priepasti kde pokoj hľadá, ním, ó! tou loptou anjelov, sa ihrajúcich božej na záhrade, či slzou nebu upadlou, tým aspoň zažať sa a zblýskať, trebárs v páde, zahorieť vposled tuhou omladlou, zvrieť citom, mysľou zaplanúť, a pršať iskrotajúc, prepášuc zlatom tmavý noci bor, a sršať prskotajúc, i zapadnúť čo reťaz z bleskoohnív, pohodená mračnom — za sebou krátku, ale svetlú púť, pruh krvi citedlný — do lona jarom roztúžených hôr, a máju v poslúžení vďačnom či, ak by váhal, nasilu dať zavrieť nad sebou ich uspávavé vlny; no i v tú zhŕknuc mohylu: sťa hromu mlatom búšiť do závor brál, vyplašiť z nich uväznené echá, vtač v hniezdach švistom zobudiť, by zazvonila žalmy skôr na úsvit milostného rána, hoj, rána života kol vzruchu, zmŕtvychvstania!… — Ach, ni len meteoru nezbudla mi techa, jak — šumný zvuk a mižný kmit — z výšavy hviezdnej v temný úval zemský spechá. Iď, vyslúžilče veku, väz ohnutý jarmom, zahmlený zrak… Planá už síl ti vzpruha, usadol sa cit, a duša rúška potrhaná; i bláznovstvom by bolo navečer sa snažiť — Deň zapadol tvoj, odohral tvoj dej; si púhy zemeplaz; iď, zaboč z žitia hradskej — Iď, toť, otvorená cmitera je brána! Jak plášť by, ajhľa, zbujnela ním pažiť a kvietím skvie sa tisíc krás; choď! tou sa priodej. * Čo natrudí sa, ach! náš ľud:^[27] kým zjara zdrví role hrudy, až znova zemskú skyprí hruď, v nej zimou skrehlé sily zbudí; než zŕňatku tak ustlie lože, ho v páper jeho pohrúži, prežehná, uspí aj… Ó, bože! bys’ pomáhal mu, zaslúži. A záloh jeho námahy jak spí tam, vstane, rastie sčŕstva, v klas šibe, ide do váhy — bo pliag naň číha celá vrstva —: len rodič sa tak starať môže o decko, on!… Nuž, v poriadku je ver’, bys’ ty mu doprial, bože! i pohody i zveľadku. A keď sa dočkal šťastných žní, jak zhmýri mravencami v poli! Do práce prvý, posledný z nej: nežli zberie, do stodoly uschová pokladček svoj: zbožie — Ba čo by bol to zlatý plod: je hoden, hoden ho je, bože, ten mozoľ jeho, jeho pot! Ej, tvrdo ľud náš hrdlačí, než z chleba sebe i nám krája; toť, Adam! k tŕniu, k bodľači zahnaný z blaženého raja. Ó, vážme si ho! bo z nás čože, nech on by ruky na klin dal? a ty mu požehnávaj, bože! zaslúži, bys’ ho požehnal. * Čo to vŕta pod strechou,^[28] vŕta-škrtá liečkom-priečkom, čvrlikavým nebožiečkom, sláčik, vtáčik-neletáčik, jakby brnkal prez husličky? To vy, párne lastovičky, vrtkocete, štebocete do srdca nám útechou? Blázonkovia, iďte, cite! nevŕtajte, rozštiepite: staré srdce číry suk… Bolo tu až útech veľa: nádeje, hoj, hybký luk zlatým šípom do nich strieľa —; ale každý minul cieľa, až tetiva bôľom puk! v tulci strela otupela — Čo to cengá z oblohy, cengá-lengá zvonkom-bonkom nad ostredkom, nad záhonkom oziminy, ďateliny, ponad jarce v slnnej stráni, ovsy stínnej na poľani, až kde háje šumné máje po bralisku zasadili? To ty, škovránku môj milý, výšou honíš, piesňou zvoníš, spevcov triedu na besedu zhromažďuješ, podeľuješ medzi nich aj úlohy? Mne daj pokoj, kapelníku! nemám dúšku, von som z cviku; kľakli struny varyta — Bolo tu raz dobrej vôle: poznali ju dosýta luhy, nivy, lesy, hole: riekou, umklou z koryta!… Dnes už iným patrí pole: mne ak miestko medzou role — no sa, prosím, pomkni ta, susedko ty tŕnitá — v poslucháčov clivom kole. Čo to ťuká v dúbrave, ťuká-šťuká pod poriadkom, hodín taktom, vyhne mlatkom — kujú hromu kliny-svory, abo srdce klepe hory, či kto trepe do bubienka? To ty, kukuk-kukulienka, kukáš-húkaš, túkaš-núkaš: Hahoj! svadba na salaši — zahraj, gajdoš! chlapci naši, poza bučky! dupkave…? Zmýlil si sa, bodrý zváču! Mňa už nohy vlečú-vláču, nepodskočia na palec — Oj, i ja bol kedys’ jarý, i ja som bol zurvalec! na grúni či u fujary… slnko v duši, zore v tvári; v pravej z dúhy tatarec,^[29] zaháňal som ovce-chmáry; s vesnou som stál pri oltári, ovšem, iba družbovec, ale prvý!… Teraz: — vari — sadnem si, hľa! náš chotár, i oddýchnuť si treba preds'; ,kuku!‘ ty tam na košiari, ja tu — do plaču bár vec —: ,ja som bača veľmi starý…‘ * Dych mája vteká oblokom^[30] mi do chyže: tak čistý, svieži dych, jak vo vierení hlbokom by z pŕs sa prúdil mladistvých. Mne zdá sa, vidím svitavú pár jeho priadzu s rosy nákropom, sťa závoj viať mi prez hlavu a rozplývať sa pod stropom. A zdá sa, čujem jeho tok, jak z diale spev by rajskej miloty… i túžob chutnám rýdzi mok, i cítim vôňu peknoty. Hja, dychot z jara prírody: keď nádej v svitkoch, v rozpuku len kvet, nekvária ešte nehody, hmyz neprzní, nekazí sneť. Tak dýcha mládenecká hruď, tak ňadrá panny: keď v nich, ledva zvrel, nad citom strážou stojí stud, na mysliach skvie sa rosa, peľ; keď nevedomosť zmyslná v nich ešte liece ľahkou rána hmlou, a krv, bár v jase výslnia, si hupká vlnkou nedbalou: nie vlci zmysly hltaví, na kráse, nehe, vôni majú dosť — až do srdca sa dostaví sám: lásky ostýchavý hosť; keď vôbec osteň túžby v nich je ruže branný tŕň aj, ako chce: nie zub, čo v chvíľach rozkošných už s kvetom zjedá ovocie… Ó, bár bych v žití postretal, čo asnáď prežiť ešte zbýva mi, sa s mlaďou oných ctnôt i chvál! nie s vášne zhlodky, s tôňami; kam cudnosť stelie nádheru, kde duhu-ducha trblot bleskový, nevídal maškár náteru, nie hriechu stopy, podkovy: lež, — na čom svojstvo záleží, i rodu česť, vzrast, svémoc odveká, — spatroval mladosť v mládeži, anjelskú dušu človeka! * V ústrety mladučkému ránu^[31] som v rozčúlení vyšiel nemalom: jak otvorí si zorí bránu a rekom vykročí na krištáľovom prahu obzoru zastane s ružným v líci zápalom, i lenže viečkom mrkne veliteľského pozoru: a v zástupoch tmy už to hrkne! už amazonkám^[32] frkne do očí, oblednú strachom, v skoku zúfalom sa dajú na útek prez hory, prez doly, prez všetkých sveta hrádzí-medzí nápor, až v západu kdes’ zmiznú úboči… pohodiac kamkoľvek svoj výstroj, mundier medzitým — zbroj z luny lúčov, z blesku, odev z mraku — do roklín, v zápač, v prúdy údolí; ba i sám slávny vojska prápor: toť, zástava tá hviezdovitá s koruny znakom vyšitým sa perlovite jagá po poli… Najsamprv ešte vranom na oblaku kráľovná prchla, Hipolyta, obnovec^[33] v čele… A to dym? var’, ustupujúc, bránili sa preds’? Jak? bleskošípy z kuše, či meteory z praku? alebo z pušiek scupkal krupovec? či zrovna z hromodela to streľba z hradieb noci zadunela, jej pamäť snuje sa tam cez ovzdušie? Nič nebolo čuť — a veď zaľahli to iba hmly, jak labute by na jazere… či snáď to Zora šaty perie, záclony božej povaly, za nimiž spáva Slnko?… S chvením duše som zastal, patriac k rozprsklému ránu, k tej sveta ruži; a zemou zbožný sšumel ruch: vtač pejmu zdvihla ešte neslýchanú, modlitbu šepce osenie, svoj chorál hučí riava úvalom, les zasadol si ku organu… tak všetko slúži-túži, túži-slúži, jak podlomené v kolene, len jeden vzdych i zrak i sluch — Pod zakvitlým krom orgovánu dliem; vôňa jeho steká prívalom: i jak sa s horlením tým druží, tak v tom mi ona predchodí: to duša prírody, ba turíčny jej duch…