Stesky 1

Zabehávam v cudzie háje poézie, v cudzí sad. Ach, v tých našich pustota je, tesknota je, mrak i chlad; smutno tam i pipíšatku, čo má rado húšť-púšť, z chládku volá na pľušť piskľave: nietožeby spevnej vtači, čo sa teší, škádli, ráči, drozdu tak či penkave. Zabehávam v cudzie háje, v poézie cudzí sad. Ach, v tom mojom clivota je, pustota je, mrak i chlad; smutno tam i mojej duši, čo si dumá rada, čuší, odlúčená v samotu: nieto tým, čo — pohár plný — jasajú si na výslní, radujúc sa životu. Zabehávam v cudzie háje poézie, v cudzí sad. Ach, v tých našich pustota je, tesknota je, mrak i chlad. Od vrcholcov visia stíny: dumy var’? či pavučiny? či príšery k večeru? Chvojou osrk tiahne tichý: hádam predcit, bázeň, vzdychy? otušili sekeru…? Zabehávam v cudzie háje, v poézie cudzí sad. Ach, v tom mojom clivota je, pustota je, mrak i chlad. Z jara skvitol hojne síce: no mráz! vetry! blýskavice!… záväzok zbyl kde-tu len; i to grman zväčša, schradlo črvočou, plánčaťom spadlo — Rubač, ta s ním na oheň! — V cudzích hájoch poézie krásny kvet i zlatý plod! však aj rosu priazne pije, v slnku skvie sa, nezná škôd… Nie div, tam že raj je potom: krása v spolku so životom, sláva… Skôr to divná vec: napriek že tej mnohej vnade po tom našskom háji, sade, pustom bár, zatúžim preds’!