Stesky 1

Jak striežik ukryl som sa pod orličie krielo.^[44] Nie, by som (jak to povesť o striežiku vraví), keď nosič, vták-kráľ, stíši v letku od únavy, nad neho zrazu, trebárs na piaď, brnkol smelo (ba hrom by musel rozbiť drzé vrába čelo, hrom z čista jasna!…) nie; tej použil som spravy: by aspoň raz som zliezol Himalaj ten slávy, kam genij ľudstva vsadil métou svoje dielo. A orol-duch ma vzniesol za pomedzie sveta, kde na lúčinách rajských Hamlet, snivé dieťa túh, s Horatiom veniec priateľstva si vije; však vtom mu sudby orkán zježí vlas i zvráti na oči mrákavou, že miesto hviezdy zlatý kvet urve — ľaliu, ach, dušu Ofelie!… * Jak potápač sa spúšťal v priepasť oceánu:^[45] ja, plytkej Oravienky brodič bojazlivý, ja privil som sa k pásu mu. Nie, by som nivy mu koralové skváril, mušlí vyplakanú hraň zobral; ale zochcel za tajnú som bránu, by aspoň raz som videl zázraky a divy, ichž množstvo úžasné tam morský kadlub živí: — pláň ľudskej mysle spústou vášní nachovanú. A tu sa divadlo mi predstavilo hrúzy: od potvor kladivákov hnusné po medúzy… jak prepadá a rve sa draveč v boji divom; od bratovraždy po lup prestola i ženy… a jak rek udrie (Hamlet), sudcom stanovený, v to, i sám — ó, pád! padá sudby pod kladivom. * Môj Hamlet vznešený (ó, jak mi srdce búcha!)^[46] a nešťastný (ach, jak vtom ono ma i bolí…), môj Hamlet urobil mi, urobil mi kvôli, princ: preobliekol sa do slovenského rúcha! V povestiach ľudu môjho tedy márne tucha neblúznila o princoch, zrodená bár v poli: on tu je v skvoste našskom; vedel, odev volí, čo slušná je i na trón, hodna chrámu ducha. Hej, každý hlahol ľudský, aký zná zem šíra, je boží! nádobou je myšlienky a citu, do mora začrieť ňou ľze tu, tam do blankytu… Že kočiština?^[47] — aj, ,pst!‘ príkaz od Shakespeara; sám pustil v hranu ju… Čo? ešte vždycky črepy? ak tak: nuž buďte večne hluchí, tupí, slepí!