ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Som na vrchole veku ľudského. Ej, dlho trvalo, než dostal som sa sem! dlho. Ale či div? Za jedno už štít sám tak sa vypäl do výše, tak z nížin žitia vzhúkol pokorných, že čelo jeho, sprerývané blesky — údermi sudby, nehôd to — vše chmár — dúm starostlivých — hajno obletí; a temenom mu, ajhľa, posol z pásma, kde zmŕza krv: sneh sviežo napadlý, čo netaje, bo slnko odbočilo, ach… Potom mnohý tmavý cez úval, prez protivenství húšte drsnaté, prekážok rígle, po úkladnom brhlí,^[49] hor’ spurnou grapou hneď, hneď úžľabím zas potuteľným, klzkých po úplazoch, visutiach pýchy, zrázoch závratných, kol roklín tlamísk, pekiel priepastí a inou divou, pustou maninou^[50] mi prišlo k nemu rušať: prečo neraz som musel zhačkať túžby prudký krok, bych prekliesnil jej cestu, narovnal; či so snahou sa vrátiť k nábehu vše presadenia ponad rozsadlinu, revúcu riavou rvavou, alebo s opatrnosťou rúče skľučkovať, zájsť obratne, bych medzi nástrahami smer obral, zistil postup bezpečný. Tiež treba bolo mnohdy oddýchnuť si po námahe toľkej, únave i vyčerpaní: v mäkké prírody tu lono či i na tvrdý len kameň — nad sebou šiator stínnej zelene s ochladom sladkým, spevnou útechou, či hviezdnu povalu, z nejž prší pokoj, dňa protív hrany zahladzujúci — tu na hruď ľudskej úprimnosti, ba zarputilosti ľudskej trebárs na prah uložiac svoju hlavu strápenú; i bolo treba často zotrieť pot, nímž obrodilo čelo v hojných krôpkach, sťa strukatý hrach, — vyňať z nohy tŕň, v ňu vpálivší ni ľstivý zákerník, a úraz poviť v kojný kolocier, — prach otriasť z mysle, z kúdolu čo púte pozemskej zhusta na ňu nasadá jak škvrnitý by peľ, brud zárazy, — i šmúhy z duše, spolucestujúca kam závisť frskla, pľuvla nenávisť ich, horúcimi vymyť slzami… A ako v mdlobách nepodpierala ni palica už nadosť pútnická, ni súcit sveta nevedel si rady; jak neukájal hladu ranec viac, nie žízne bárs aj blbotavý zdroj, že sťaby kvetu zvädlé lupienky sa zdali pery, dychtením sa chvejúc; jak zmysly zjarmil sveta hluk i rmut, na dušu ľahli pochýb mrákavy, či ozaj možno kedy dôjsť sa cieľa, čo strblietal vše z oka blankytu i nadlho sa strácal opäť v hmlách? a ona tiahla už len bludárkou, za ruku pojmúc srdce bázlivé; keď zo zásoby sebadôvery i posledný sa minul okruštek, až od sĺz preslaný i zhorklý chuťou, a v nesnádzi tej zbýval iba chlieb, čo miesi, váľa, pečie zvariakmi pre svoju čeľaď — pre zúfalcov — priepasť: tu bolo treba — či nie? — stanoviť sa vrastením až v pôdu skalistú, úžasom strnúť, temer skamenieť; v najnižšej skruche,^[51] pokajaním tým najhryzavejším prelomiť sa v poly, sa na kolená vrhnúť v zničení: a ruky vzpiate sťaby parute dve suchára tam na neschodnej hrobli, vlas rozmetaný hrsťou víchrice, po tvári cíčkom krvou zbronelý znoj, v blýskavici granáty jak v sprchu za osŕknutia celej bytosti, šept leda na rtoch modlitby či vzdych: tak čakať — čakať — až sa zmiluje ten, človeku čo už vymeral cestu na zemi bludnej k prebehnutiu, než z života matky na ňu vykročí, boh: — pošle vposled svojho anjela, a tento, zájduc do komory onej, do neprebrania plnej bohatství, z nejž vydržuje svety Hospodár, v podolku zôrnom, — krídly rozotnúc polnoci mätný uzol, — hotovizne časť znesie spásnej? i jak nachoval, obživil, k svetlu prebral pútnika, jak naplnil i jeho tanistierku dobrými vecmi, darmi všelásky, zo zdrtenosti vpokon priehlbne ramenom silným zdvihnúc, upraviac ho, mu rečie: hybaj!… K tomu pribavil (čo nepriznať by bolo nevďakou, či ošemetným preceňovaním sa) aj nejeden ma námet ligotný, jas radovánok, vyrazení ples, sa vpletajúcich v snáh-prác osenie mi hneď smavým orešcom, zas nevädzou nebeskou, roztomilým ľadníčkom, čo slovo, to kvet; neraz však i necudným kúkoľom, makom planým, svetlonosom to šaľby, bujnou-pliennou stoklasou a ôstím sverepým: — hja, mladosť — radosť i pochabosť! Beh rýchly — snadný pád; rozkošník všehdy záhaľku má rád; prút hybký ohne každý vetra prúd; zo chvoje čerstvej vatry vzplan i čmud; šíp sfuňal, kväcol motúz… Už jak chlapča čo nenabzíkal som sa s druhami tam voľným úpätím! tu za motýľmi, sťa kúskami by dúhy rozbitej, tu za odkvetom ľahkým púpavy, tým zeme perím, ulietajúcim kams’ — jak som hútal v mysli ľahkovernej — kams’ v nebo nežným lôžkom anjelov; za vtáčky: krovín zvonky spevnými, za maľovidly, blysky kratochvíľ; hier bujarých: až sa mi zatočila vše kolom hlava, na materinský klin sklonila sa rozhorúčená, v snách pokračovať v šantoch, v rozpuste, namiesto kolísky či hybkej vetvy na hojde z vánkov bystrých, visiacej na zlatých lúčoch, zakolísať sa a hučkať svetom od uhla až k uhlu… Jak šuhaja i čopriam mládenca zas koľkoraké pestré príčiny a podnety ma k sebe upútali! že údivom som zastal, súcitom, zaujatosťou; abo kvôli nim mi zbočiť prišlo, očarovanému, polapenému krásou, pôvabom za zmysly, srdce, duše za peruť — Ach, polety vy v revnivosti mladej, vy v horlivosti slávnej výlety, zálety v šumnom lásky zánete! vy túžob vetry hruďou lomcujúce, unášajúce myseľ záchvaty, zápaly ducha, ohne pastierske jak grúňmi za noci; ty prívale nadšenia, svätých hnevov hromoblesku, i výslnie hneď nehy, miloty; pokoju dumy veľký, vznešený, jak v duši by sa v tichej velebe rozvila bola klenba hviezdnatá s hmly riedkym závojom, z nejž požehnania mrholí rosa s šeptom ľúbezným na obúdzané púčky myšlienok! vy dostihy, vy závody, vy borby o snietku palmy vzácnu; úmyslov vy veľkolepých kresby, nástiny, presvitajúce stavby súmerom i nádhernosťou; dlátko mohutné ty, čo vyludzuješ život z mramoru, v ňom uvoľňujúc skrehlej krvi obeh; paleto žhavých farieb, prírody čo opekňuješ líce pobledlé; varyto, z jehož strún mi vyvieral cit rozspievaným, jasným klokotom!… ach, kde ste? kde ste!?… Dolu — pamätám sa —: tam v kvete stála poľaň nejedna (dnes ošmrklá as’ mrazom podzimku), a družina ňou (iste rozpŕchnutá tiež dávno) v plesnom chorovode, v hrách, tak po lúčiny vencoch splietajúc i roztáčajúc vence radosti; tam čistina tá, ústraň idylická (snáď porástla už cele), obstatá jak stĺporadím štíhlej sihliny, i priclonená chvoje obrvami, len prameň svedkom, ktorý blboce síc, netrkoce však —; tam zápač aj (akiste slnka viacej nevidí), marenia svätyňa, jejž snivý mier ak zablúdený vtáčik preruší vše piskotom clivým, nájduc ozvenu preds’ v duši básnika — a ranená kam srnka utúli sa bolestiť, u túžobného srdca nájduc sústrasť — Tam police tie, valy, stupne, kde utkvela noha jarých hrdinov, dobývajúcich tvrdze slávy (čajs’ už zatarasené lomom, vývraťou, tým brlohom, v ňomž usínajú víchry); i priesmyk tam, nímž v dračiu jaskyňu odvážny vtrhol junák, vymohol z nej krásnu princeznú, tú z povesti, a posadiac ju k sebe tamto v sedlo na hrdom vrchu-tátošovi, hnal, by uviedol ju na trón dedičný — (včuľ medvedicu vyvábi ak strelec…); tam svetlé prte, opínajúce sťa prstene by hoľu belasú; z nich ktorási, vraj, vedie na Parnas (ach, že som mohol pomýliť ju práve!…). I útesy tam bralísk vežaté, jak kazateľne: — z nich vše kázaval hôr velekňaz, mrak, hlasom hromovým, kým na oltároch blkotali blesky (och, balvanmi hnul! ale ľudí sbor len driemal, drichme posiaľ nebodaj…); i bašty parkanec a výklenky a pazuchy, jak o slávnostiach Turíc by ovenčené kosodrevinou, kde hniezdia orly — (Ó, to vodičia sú najvernejší duchov, zahorených za mladi tuhým, svätým žíznením po obcovaní s krásou, výpravách za vidinami v azúr, k zdrojom svetla!) A pavlač tiež tam, žuly podolok čo podobratý ponad kotlinu, len v bedrách pripnutý; skaď otvára sa na svet šíry, čarokrásny výhľad: — Tam, zarazený — jak sa pamätám — som utkvel raz; i patrím na obraz vo vytržení: práve oblaky zodvihli boli tmavé viečok riasy, preblesklo slnko s panny úsmevom, čo zbudila sa zo sna rozkošného — kol vidiek celý, jakby z kúpeľa bol vyšiel, skvel sa rosou skropený — po nivách v kvete hadila sa rieka ni kovu žhavý roztok, nad ňou most však z dúhy oblúkov, sťa skvostný rám by toho obrazu… až zvolal som: ó, krásny, bože! krásny je tvoj svet… a tu, kde vzal sa, kde nie, pokušiteľ pozastal zrazu u mňa; úlisne mi rečie: toto všetko tebe dám, ak mojej modle pokloníš sa… Odíď! ho s hnevom zakríknem, a na nebo pokážuc prstom pevným, k temenu hmlou zhalenému svetlou uprúc zrak, — kým prez zábradlie ďas sa prekotil a s hurtom rútil kamsi v sitna bezdno, — som stúpal vyšej… Zdržal však i žiaľ ma často, oči zavše slzami mi zalejúc, že nevidel som kročiť; nešťastie potkalo ma: citeľný tu potrest, tu zas strata bolestná: jak bol by kto mi srdca odkrušil kus, polu urval z duše letnice, rozhodil púšťou mojej mysle kytku: i bolo treba dlho krvácať mi, ťažko stonať, vzdychať zhlboka, kol na kamenci zvädať žeravom a zamierať… až vstal som temer z mŕtvych; hej, osudu päsť na mňa dopadla ogrgňom, neraz, zrazila ma z nôh, len toľko, že i nezakotúľala mnou strmou spúštkou spolu s urviskom: i červom musel som sa pod pätou vše zvíjať, stačil ledva slimákom liezť, odplaziť sa zašliapnutým hadom… až som sa vzmohol z prachu pokuty. Tak octnul som sa zrazu potuchlej u vatry, ktorá bola vzplápolala tým najčistejším plamom, veselím bez ujmy najmenšej: bo živlom jej bol plný pocit radosti, jej vznetom iskrenný rozmar, rozkoš vzletom; no v tom zármutku sa oblak pretrhnul, i zalial ju. Zas cestu zaťalo mi brvno priekom: hrdej nádeje strom povalený, čo ma dosiaľ chládkom ak občerstvoval, kvetom potešil, však obšťastniť len mal raz ovocím — Na zborenisku tobôž predsavzatia som meškal tu-tam, budúnkov to, kam ctižiadosť moja, moja krasochuť, môj rozvitok mal vtiahnuť dôstojne; lež skydli na hŕbu, než došli hálky: var’ spupný cieľ — a základ na piesku — A u postieľ som predlel smrteľných, jak smutná vŕba zronený: dych strážil som najmilší, ho duše krielama pred súžby víchra chrániac záduchom; a keď bár som ho nietil vzdychom vlastným, i vlastným srdca kŕmil olejom, kahanček preds’ len zhasol, svetielko, čo môjho neba bolo stálicou: tu zavieral som oči, okienka tie, cez ktoré jasne nazeral som v svet, bo čisté boli, krištáľ, blankyt sám; a mŕtvolám som lôžka ustielal, sťa pozostatky v závristé ich skrine ukladal, uzamkýnal naveky… Ach, dobré srdcia, lásky úrodou čo ste ma v ceste stále chovali, ma zahrievali teplom slnečným, mi vo zlatohlav odievali vôľu… kde ste!?… Tam dolu! — húkla ozvena — Tak? tedy nie nám kopať poklady, lež zakopávať? čo krok v živote, to cúvot nazad v jeho hodnote? keď stupeň vyššie, nižej pásmom, váhou záujmov vrúcnych, zlatých zväzkov? nahou až vztýčime sa vozvýš ostrvou… och, údel hrozný!… A tu na homole som stĺpom stŕpol: skaď sa roztvára do bytia šíry, mračno-jasný náhľad: v márnosti cintor, v rozklad prázdnoty; veň patrím dlho, dlho nehybne, jak do oblaku zahalený v dumu — Ech! — precitnul som mužom striezlivým, flór dumy čiernej náhle odhrnul; i navaliac si do náručia žarnov hromadných trudov zemských, starostí, i pre obra bár ťarchu nemalú: jak Sizyf^[52] som ho teperil zas nahor — — Nuž, napriek všetkým milým nástrahám i nevraživým došiel konečne som na vrchol, štít nebotyčný: tu som, tu na Kriváni svojho života! — I čo mám z toho? Ohliadam sa kol, zrak rozosielam v štyri sveta strany: oázu kutám, kde by spočinul, skaď priniesol by sviežu ratolesť mi, ktorú tak rád bych si umiestil do vázy duše: aspoň začas tešiac sa zeleňou jej, kvetom, vôňou čajs’, mladosti-vesny sýtym obrazom; však dolu šero jakby mohylné… Západom síce prežaruje slnce z chmár rozťahaných; lenže trpký je, jak krvavý by jeho pozor, úsmech: vie, minulosti patrí jeho beh, vo vlastných skoná skoro červánkoch, zem kameňom si hrobným privalí (môj symbol práve…). Temno východom, jak každá budúcnosť — a moja zvlášte: bo kto zná, či je svitom tehotná? a keď aj zrodí pre mňa ktorý deň: nebude silák jánsky ani jedľa, lež nedochôdča, bledáň, trpaslík… Môj prítomnosti nadhlavník však mdlý je, neurčitý: mítor míňajúcich sa okamžení — zhmýri, uniká, sťa mžitky pred okom; jak padala by pazder z kužľa priadky-jesene, či vločky snehu? abo tône mrku? a či už tajné črty môjho to životopisu, ktorý sľuboval tak mnoho, a tak málo, málo splnil…? — Niet, kde bych utkvel vďačne zmyslami, kam tykadly bych túhy, úfnosti sa úponkami pripil, ovinul; tak nehostinne, nepohodlne tu, clivo, teskno — ach, jak je mi ľúto! A mrazí ma — huch! Sfučal severák, až plášť mi zlupkal, sťaby perute, keď sťahovavý vták ich rozpne k letku; a, ľaľaď! — poštár — privial, priniesol list, do lona mi zložil — lístok z lipy — Je žltý, čiarka samá; písmo var’; nebodaj písal mi ho — cintorín — Veď čas aj, čas; dosť pobudol som si, toť, na končiari hosťom prítomna, dosť; čas už, čas… I spiatky v mene božom! ta dolu — dolu — dolu — do hrobu — Jak? bežkom? zrobiac kotrmelec snáď, a koniec? a či, počas východu už priučený cnosti opatrných, len krôčkom-kľučkom? tíško, pomaly, si drgúľajúc starcom, ako kmeť i posadujúc, keďže veku noša na pleciach beztak váži, durí vdol…? — Nu, jak bol postup, výstup na vrchol, i zostup nech je poručený bohu! 1899