E-mail (povinné):

Pavol Országh-Hviezdoslav:
Stesky 1

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Zdenko Podobný, Karol Šefranko, Nina Varon, Erik Bartoš, Tamara Čačková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 279 čitateľov

Som na vrchole veku ľudského

[48]

Som na vrchole veku ľudského. Ej, dlho trvalo, než dostal som sa sem! dlho. Ale či div? Za jedno už štít sám tak sa vypäl do výše, tak z nížin žitia vzhúkol pokorných, že čelo jeho, sprerývané blesky — údermi sudby, nehôd to — vše chmár — dúm starostlivých — hajno obletí; a temenom mu, ajhľa, posol z pásma, kde zmŕza krv: sneh sviežo napadlý, čo netaje, bo slnko odbočilo, ach… Potom mnohý tmavý cez úval, prez protivenství húšte drsnaté, prekážok rígle, po úkladnom brhlí,[49] hor’ spurnou grapou hneď, hneď úžľabím zas potuteľným, klzkých po úplazoch, visutiach pýchy, zrázoch závratných, kol roklín tlamísk, pekiel priepastí a inou divou, pustou maninou[50] mi prišlo k nemu rušať: prečo neraz som musel zhačkať túžby prudký krok, bych prekliesnil jej cestu, narovnal; či so snahou sa vrátiť k nábehu vše presadenia ponad rozsadlinu, revúcu riavou rvavou, alebo s opatrnosťou rúče skľučkovať, zájsť obratne, bych medzi nástrahami smer obral, zistil postup bezpečný. Tiež treba bolo mnohdy oddýchnuť si po námahe toľkej, únave i vyčerpaní: v mäkké prírody tu lono či i na tvrdý len kameň — nad sebou šiator stínnej zelene s ochladom sladkým, spevnou útechou, či hviezdnu povalu, z nejž prší pokoj, dňa protív hrany zahladzujúci — tu na hruď ľudskej úprimnosti, ba zarputilosti ľudskej trebárs na prah uložiac svoju hlavu strápenú; i bolo treba často zotrieť pot, nímž obrodilo čelo v hojných krôpkach, sťa strukatý hrach, — vyňať z nohy tŕň, v ňu vpálivší ni ľstivý zákerník, a úraz poviť v kojný kolocier, — prach otriasť z mysle, z kúdolu čo púte pozemskej zhusta na ňu nasadá jak škvrnitý by peľ, brud zárazy, — i šmúhy z duše, spolucestujúca kam závisť frskla, pľuvla nenávisť ich, horúcimi vymyť slzami… A ako v mdlobách nepodpierala ni palica už nadosť pútnická, ni súcit sveta nevedel si rady; jak neukájal hladu ranec viac, nie žízne bárs aj blbotavý zdroj, že sťaby kvetu zvädlé lupienky sa zdali pery, dychtením sa chvejúc; jak zmysly zjarmil sveta hluk i rmut, na dušu ľahli pochýb mrákavy, či ozaj možno kedy dôjsť sa cieľa, čo strblietal vše z oka blankytu i nadlho sa strácal opäť v hmlách? a ona tiahla už len bludárkou, za ruku pojmúc srdce bázlivé; keď zo zásoby sebadôvery i posledný sa minul okruštek, až od sĺz preslaný i zhorklý chuťou, a v nesnádzi tej zbýval iba chlieb, čo miesi, váľa, pečie zvariakmi pre svoju čeľaď — pre zúfalcov — priepasť: tu bolo treba — či nie? — stanoviť sa vrastením až v pôdu skalistú, úžasom strnúť, temer skamenieť; v najnižšej skruche,[51] pokajaním tým najhryzavejším prelomiť sa v poly, sa na kolená vrhnúť v zničení: a ruky vzpiate sťaby parute dve suchára tam na neschodnej hrobli, vlas rozmetaný hrsťou víchrice, po tvári cíčkom krvou zbronelý znoj, v blýskavici granáty jak v sprchu za osŕknutia celej bytosti, šept leda na rtoch modlitby či vzdych: tak čakať — čakať — až sa zmiluje ten, človeku čo už vymeral cestu na zemi bludnej k prebehnutiu, než z života matky na ňu vykročí, boh: — pošle vposled svojho anjela, a tento, zájduc do komory onej, do neprebrania plnej bohatství, z nejž vydržuje svety Hospodár, v podolku zôrnom, — krídly rozotnúc polnoci mätný uzol, — hotovizne časť znesie spásnej? i jak nachoval, obživil, k svetlu prebral pútnika, jak naplnil i jeho tanistierku dobrými vecmi, darmi všelásky, zo zdrtenosti vpokon priehlbne ramenom silným zdvihnúc, upraviac ho, mu rečie: hybaj!… K tomu pribavil (čo nepriznať by bolo nevďakou, či ošemetným preceňovaním sa) aj nejeden ma námet ligotný, jas radovánok, vyrazení ples, sa vpletajúcich v snáh-prác osenie mi hneď smavým orešcom, zas nevädzou nebeskou, roztomilým ľadníčkom, čo slovo, to kvet; neraz však i necudným kúkoľom, makom planým, svetlonosom to šaľby, bujnou-pliennou stoklasou a ôstím sverepým: — hja, mladosť — radosť i pochabosť! Beh rýchly — snadný pád; rozkošník všehdy záhaľku má rád; prút hybký ohne každý vetra prúd; zo chvoje čerstvej vatry vzplan i čmud; šíp sfuňal, kväcol motúz… Už jak chlapča čo nenabzíkal som sa s druhami tam voľným úpätím! tu za motýľmi, sťa kúskami by dúhy rozbitej, tu za odkvetom ľahkým púpavy, tým zeme perím, ulietajúcim kams’ — jak som hútal v mysli ľahkovernej — kams’ v nebo nežným lôžkom anjelov; za vtáčky: krovín zvonky spevnými, za maľovidly, blysky kratochvíľ; hier bujarých: až sa mi zatočila vše kolom hlava, na materinský klin sklonila sa rozhorúčená, v snách pokračovať v šantoch, v rozpuste, namiesto kolísky či hybkej vetvy na hojde z vánkov bystrých, visiacej na zlatých lúčoch, zakolísať sa a hučkať svetom od uhla až k uhlu… Jak šuhaja i čopriam mládenca zas koľkoraké pestré príčiny a podnety ma k sebe upútali! že údivom som zastal, súcitom, zaujatosťou; abo kvôli nim mi zbočiť prišlo, očarovanému, polapenému krásou, pôvabom za zmysly, srdce, duše za peruť — Ach, polety vy v revnivosti mladej, vy v horlivosti slávnej výlety, zálety v šumnom lásky zánete! vy túžob vetry hruďou lomcujúce, unášajúce myseľ záchvaty, zápaly ducha, ohne pastierske jak grúňmi za noci; ty prívale nadšenia, svätých hnevov hromoblesku, i výslnie hneď nehy, miloty; pokoju dumy veľký, vznešený, jak v duši by sa v tichej velebe rozvila bola klenba hviezdnatá s hmly riedkym závojom, z nejž požehnania mrholí rosa s šeptom ľúbezným na obúdzané púčky myšlienok! vy dostihy, vy závody, vy borby o snietku palmy vzácnu; úmyslov vy veľkolepých kresby, nástiny, presvitajúce stavby súmerom i nádhernosťou; dlátko mohutné ty, čo vyludzuješ život z mramoru, v ňom uvoľňujúc skrehlej krvi obeh; paleto žhavých farieb, prírody čo opekňuješ líce pobledlé; varyto, z jehož strún mi vyvieral cit rozspievaným, jasným klokotom!… ach, kde ste? kde ste!?… Dolu — pamätám sa —: tam v kvete stála poľaň nejedna (dnes ošmrklá as’ mrazom podzimku), a družina ňou (iste rozpŕchnutá tiež dávno) v plesnom chorovode, v hrách, tak po lúčiny vencoch splietajúc i roztáčajúc vence radosti; tam čistina tá, ústraň idylická (snáď porástla už cele), obstatá jak stĺporadím štíhlej sihliny, i priclonená chvoje obrvami, len prameň svedkom, ktorý blboce síc, netrkoce však —; tam zápač aj (akiste slnka viacej nevidí), marenia svätyňa, jejž snivý mier ak zablúdený vtáčik preruší vše piskotom clivým, nájduc ozvenu preds’ v duši básnika — a ranená kam srnka utúli sa bolestiť, u túžobného srdca nájduc sústrasť — Tam police tie, valy, stupne, kde utkvela noha jarých hrdinov, dobývajúcich tvrdze slávy (čajs’ už zatarasené lomom, vývraťou, tým brlohom, v ňomž usínajú víchry); i priesmyk tam, nímž v dračiu jaskyňu odvážny vtrhol junák, vymohol z nej krásnu princeznú, tú z povesti, a posadiac ju k sebe tamto v sedlo na hrdom vrchu-tátošovi, hnal, by uviedol ju na trón dedičný — (včuľ medvedicu vyvábi ak strelec…); tam svetlé prte, opínajúce sťa prstene by hoľu belasú; z nich ktorási, vraj, vedie na Parnas (ach, že som mohol pomýliť ju práve!…). I útesy tam bralísk vežaté, jak kazateľne: — z nich vše kázaval hôr velekňaz, mrak, hlasom hromovým, kým na oltároch blkotali blesky (och, balvanmi hnul! ale ľudí sbor len driemal, drichme posiaľ nebodaj…); i bašty parkanec a výklenky a pazuchy, jak o slávnostiach Turíc by ovenčené kosodrevinou, kde hniezdia orly — (Ó, to vodičia sú najvernejší duchov, zahorených za mladi tuhým, svätým žíznením po obcovaní s krásou, výpravách za vidinami v azúr, k zdrojom svetla!) A pavlač tiež tam, žuly podolok čo podobratý ponad kotlinu, len v bedrách pripnutý; skaď otvára sa na svet šíry, čarokrásny výhľad: — Tam, zarazený — jak sa pamätám — som utkvel raz; i patrím na obraz vo vytržení: práve oblaky zodvihli boli tmavé viečok riasy, preblesklo slnko s panny úsmevom, čo zbudila sa zo sna rozkošného — kol vidiek celý, jakby z kúpeľa bol vyšiel, skvel sa rosou skropený — po nivách v kvete hadila sa rieka ni kovu žhavý roztok, nad ňou most však z dúhy oblúkov, sťa skvostný rám by toho obrazu… až zvolal som: ó, krásny, bože! krásny je tvoj svet… a tu, kde vzal sa, kde nie, pokušiteľ pozastal zrazu u mňa; úlisne mi rečie: toto všetko tebe dám, ak mojej modle pokloníš sa… Odíď! ho s hnevom zakríknem, a na nebo pokážuc prstom pevným, k temenu hmlou zhalenému svetlou uprúc zrak, — kým prez zábradlie ďas sa prekotil a s hurtom rútil kamsi v sitna bezdno, — som stúpal vyšej… Zdržal však i žiaľ ma často, oči zavše slzami mi zalejúc, že nevidel som kročiť; nešťastie potkalo ma: citeľný tu potrest, tu zas strata bolestná: jak bol by kto mi srdca odkrušil kus, polu urval z duše letnice, rozhodil púšťou mojej mysle kytku: i bolo treba dlho krvácať mi, ťažko stonať, vzdychať zhlboka, kol na kamenci zvädať žeravom a zamierať… až vstal som temer z mŕtvych; hej, osudu päsť na mňa dopadla ogrgňom, neraz, zrazila ma z nôh, len toľko, že i nezakotúľala mnou strmou spúštkou spolu s urviskom: i červom musel som sa pod pätou vše zvíjať, stačil ledva slimákom liezť, odplaziť sa zašliapnutým hadom… až som sa vzmohol z prachu pokuty. Tak octnul som sa zrazu potuchlej u vatry, ktorá bola vzplápolala tým najčistejším plamom, veselím bez ujmy najmenšej: bo živlom jej bol plný pocit radosti, jej vznetom iskrenný rozmar, rozkoš vzletom; no v tom zármutku sa oblak pretrhnul, i zalial ju. Zas cestu zaťalo mi brvno priekom: hrdej nádeje strom povalený, čo ma dosiaľ chládkom ak občerstvoval, kvetom potešil, však obšťastniť len mal raz ovocím — Na zborenisku tobôž predsavzatia som meškal tu-tam, budúnkov to, kam ctižiadosť moja, moja krasochuť, môj rozvitok mal vtiahnuť dôstojne; lež skydli na hŕbu, než došli hálky: var’ spupný cieľ — a základ na piesku — A u postieľ som predlel smrteľných, jak smutná vŕba zronený: dych strážil som najmilší, ho duše krielama pred súžby víchra chrániac záduchom; a keď bár som ho nietil vzdychom vlastným, i vlastným srdca kŕmil olejom, kahanček preds’ len zhasol, svetielko, čo môjho neba bolo stálicou: tu zavieral som oči, okienka tie, cez ktoré jasne nazeral som v svet, bo čisté boli, krištáľ, blankyt sám; a mŕtvolám som lôžka ustielal, sťa pozostatky v závristé ich skrine ukladal, uzamkýnal naveky… Ach, dobré srdcia, lásky úrodou čo ste ma v ceste stále chovali, ma zahrievali teplom slnečným, mi vo zlatohlav odievali vôľu… kde ste!?… Tam dolu! — húkla ozvena — Tak? tedy nie nám kopať poklady, lež zakopávať? čo krok v živote, to cúvot nazad v jeho hodnote? keď stupeň vyššie, nižej pásmom, váhou záujmov vrúcnych, zlatých zväzkov? nahou až vztýčime sa vozvýš ostrvou… och, údel hrozný!… A tu na homole som stĺpom stŕpol: skaď sa roztvára do bytia šíry, mračno-jasný náhľad: v márnosti cintor, v rozklad prázdnoty; veň patrím dlho, dlho nehybne, jak do oblaku zahalený v dumu — Ech! — precitnul som mužom striezlivým, flór dumy čiernej náhle odhrnul; i navaliac si do náručia žarnov hromadných trudov zemských, starostí, i pre obra bár ťarchu nemalú: jak Sizyf[52] som ho teperil zas nahor — — Nuž, napriek všetkým milým nástrahám i nevraživým došiel konečne som na vrchol, štít nebotyčný: tu som, tu na Kriváni svojho života! — I čo mám z toho? Ohliadam sa kol, zrak rozosielam v štyri sveta strany: oázu kutám, kde by spočinul, skaď priniesol by sviežu ratolesť mi, ktorú tak rád bych si umiestil do vázy duše: aspoň začas tešiac sa zeleňou jej, kvetom, vôňou čajs’, mladosti-vesny sýtym obrazom; však dolu šero jakby mohylné… Západom síce prežaruje slnce z chmár rozťahaných; lenže trpký je, jak krvavý by jeho pozor, úsmech: vie, minulosti patrí jeho beh, vo vlastných skoná skoro červánkoch, zem kameňom si hrobným privalí (môj symbol práve…). Temno východom, jak každá budúcnosť — a moja zvlášte: bo kto zná, či je svitom tehotná? a keď aj zrodí pre mňa ktorý deň: nebude silák jánsky ani jedľa, lež nedochôdča, bledáň, trpaslík… Môj prítomnosti nadhlavník však mdlý je, neurčitý: mítor míňajúcich sa okamžení — zhmýri, uniká, sťa mžitky pred okom; jak padala by pazder z kužľa priadky-jesene, či vločky snehu? abo tône mrku? a či už tajné črty môjho to životopisu, ktorý sľuboval tak mnoho, a tak málo, málo splnil…? — Niet, kde bych utkvel vďačne zmyslami, kam tykadly bych túhy, úfnosti sa úponkami pripil, ovinul; tak nehostinne, nepohodlne tu, clivo, teskno — ach, jak je mi ľúto! A mrazí ma — huch! Sfučal severák, až plášť mi zlupkal, sťaby perute, keď sťahovavý vták ich rozpne k letku; a, ľaľaď! — poštár — privial, priniesol list, do lona mi zložil — lístok z lipy — Je žltý, čiarka samá; písmo var’; nebodaj písal mi ho — cintorín — Veď čas aj, čas; dosť pobudol som si, toť, na končiari hosťom prítomna, dosť; čas už, čas… I spiatky v mene božom! ta dolu — dolu — dolu — do hrobu — Jak? bežkom? zrobiac kotrmelec snáď, a koniec? a či, počas východu už priučený cnosti opatrných, len krôčkom-kľučkom? tíško, pomaly, si drgúľajúc starcom, ako kmeť i posadujúc, keďže veku noša na pleciach beztak váži, durí vdol…? — Nu, jak bol postup, výstup na vrchol, i zostup nech je poručený bohu! 1899



[48] Som na vrchole veku ľudského… (r., SP 1903, str. 717).

[49] brhlie — drobné kamene

[50] pustou maninou — neschodné miesto

[51] skrucha — skrúšenosť

[52] Sizyf — korintský kráľ, ktorý musel v podsvetí stále váľať na horu balvan, ktorý sa mu však vždy skotúľal





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.