ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Za hradbami mesta zavraždili Apoštola milosti a tu sa mu postavila bazilika.

Vojde sem pútnik, opantaný vetrami a ohádzaný prachom diaľok, kľaká na dlažbu, modlí sa a začína vidieť do veľkých priestorov duše Svätca, ktorý ukradol Bohu oheň a bežal svetom so štafetou Nového zákona. Vlastne začiatok mal iný. Udavač, denunciant, jeden zo soldatesky nahánačov, mučiteľ kresťanov poberal sa do sveta inou cestou. Musel ho okríknuť Boh, zoťať ho žiarou z neba, aby oslepol i onemel na ostatnej ceste svojej krvilačnosti. Dva zelené mramorové oltáre v bazilike by mali hovoriť, že sv. Pavol (Šavol) na zelenej lúke cestou do Damasku postavil oltár Bohu, za ktorý viedol boj do smrti. Stĺp zo Šalamúnovho chrámu tu stojí tak, ako stál sv. Pavol medzi národmi, ktorým doniesol Krista. Stál neohrozene pred pohanmi i Židmi, pred ich živými i mŕtvymi bohmi, na pevnine, na ostrovoch i na dne mora. Vysekal sa v chrámoch a pred učenými, pred pochybovačmi i pred pohoršenými. Poznal nevďačnosť bratov, bitku nepriateľa, palicami ho zmlátili, kameňovania sa mu ušlo, záškodníkov sa do smrti nezbavil. Živí sa, ako bodajktorý emigrant, pletením košíkov. Cestuje, stráda, píše cirkvám a pohnaný pred súdy, ruve sa s mocou sveta a nesie svoju vieru zo žalárov do ulíc a do chát, do duší šľachticov i do sŕdc otrokov. V sebazapieraní, v kríži ho doháňajú dni, v pokušení diabla i vo vytrženiach. Hovorí o treťom nebi i o ostni tela svojho a nadovšetko prízvukuje: „mihi vivere Christus est“!

Beží mi pred očami mozaika „Nádoby vyvolenej“, život apoštola, pozostávajúci z najpestrejších odtienkov svetobežectva, boja i utrpenia. Akí sú nám len blízki títo svätí. Nechajú domov, nechajú otca, matku, majetok, bežia do sveta hlásať pravdy, biť sa za ideály, i s domorodými farizejmi sa potlčú, i vedia sa postaviť zoči-voči s bludmi a omylmi sveta. Preto sú nemilí, nevítaní, prenasledovaní, bití a zabíjaní. Preto sú nenajedení, hladní, bosí a zima im je. Ktorá krajina je ich vlasťou? Čiu ochranu požívajú? Čo dostanú za svoju prácu na svete? Iba útechu, že svoje poslanie nezradili a nezradia. Hľa, to bolo poslanie nie troch-štyroch rokov, ale doživotné.

Apoštolovi nebolo možno robiť kompromis s evanjeliom. Preto jeho cesty boli ťažké, málosľubné, treba sa bolo boriť s tmou veľkého sveta. Keď ho Kristus volal, mohol si myslieť, že sa mu veselo pôjde v ústrety sláve Božej. Čo? Nepôjde to tak ľahko, naznačil Kristus Ananiášovi v Damasku, však mu ja ukážem, čo musí vytrpieť pre moje meno! A teraz začal zápas, boj o svetlo, boj o lásku Božiu. Potom prišli prekážky, príkoria, nenávisť, pohon proti nemu, útrapy bez konca, prenasledovania, žaláre, napokon krvavá smrť, ale ešte pred svojím koncom vyznáva: dobrý boj som bojoval!

To je sv. Pavol.

Som tu, som niekto, koho hádzali a vyhodili sem strašné vlnobitia morské, aby nepripomínal ľuďom viacej, ako im pripomína akýsi odpadok, vychrlený zo zátok morských na piesok pobrežia, ponechaný vlastnému osudu a hlodaniu časov i nečasov. Stojím tu vyschnutý ako trieska, trasúci sa na tele a strhaný na duši, uštvaný, ubolený, hynúci toľkými tuláctvami, rozdrásaný pohromami i pádmi, rozleptaný nepokojmi, zbičovaný odchodmi, útekmi, zmučený stratou domova a slobody, ach, Bože, a ešte nie je dosť, ešte nie je koniec. Hrdlo mi zviera taký bôľ, že sa nezmôžem ani na jedno slovo modlitby. Veľká je bieda moja, z ktorej chcem zakričať na Pána Boha. Môj údel by bol spravodlivý, keby som tu von pri dverách zvalený do prachu mohol vystierať svoje ruky ku vstupujúcim do chrámu a prosiť ich, aby si tam dnu spomenuli na mňa. Čo inšie mi môže pomôcť? Modlitby húfov, celá krížová výprava, bojujúca o spásu mojej duše. Ja sa nehanbím za to, že chcem robiť pokánie! Tu som, svete, pred tvárou tvojou, aby si ma videl na kolenách, ako si ma videl zhýralého, samopašného a hriešneho. Vtedy som nevedel svoje hriechy zatajiť, ani pohoršenie pre ne, čo mám teraz zatajovať pokánie! Konečne som pred tvárou Božou, ktorý je Otcom nielen spravodlivých, ale aj márnotratných synov a verím v hriechov odpustenie, verím, že väčšie sú vrchy Božej lásky, ako moje tiene, akokoľvek strašné. Vy však, čo tieto riadky čítate, plačte so mnou pokorne, aby sme spolu neboli súdení pokoleniami svätých, ktorí bez pohoršenia viedli k Bohu vinných i nevinných.

Sv. Pavol mi pripomína cesty a zarputilosť hriešnika a pripomína mi obrátenie v Damasku. To vystihuje človeka so slabosťou a človeka, čo sa poslušne pustil slepo za volaním Božím.

Bojovník viery, ešte sa uvidíme!