ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Najčastejšie som sa uchýlil k tichým meditáciám v bazilike sv. Antonka. Hodiny moje boli horké i šťastné, ústami som ich bral ako sväté prijímanie, celý som sa vedel zmestiť do prítomnej chvíle. Boli momenty, keď som sa naozaj dostal k tomuto svätcovi. Bol som pri jeho tvári a pri jeho rukách. Jemný bol v pohľade a akoby udivený, že sa tak dlho trápim, chcel byť zhovorčivý, skoro až živý. Ruky mal priesvitné, biele a štedré, bol by mi dal skoro až samo Božské Dieťa, ktoré mu sedí na knižke. Vtedy sa mi nezdalo, že sa ho kŕčovite zmocnil a nedá ho nikomu. Blížil som sa k nemu, hovoril som s ním, nie ústami, ale srdcom, celým utýraným srdcom som ho prosil, aby sa ma ujal, som v strašnej biede.

V bazilike sv. Antonka rozmýšľal som nad svojím životom v súvise so životom tohto svätého Divotvorcu. Svätý Antonko bol vôľou Božou zavrátený od úmyslu stať sa mučeníkom viery a z cesty, nastúpenej ku Saracénom, riadením Božím dostal sa na iné pole pôsobiska, než ako sám si zaumienil. Ako ľahko by sa dal tento zásah Boží kritizovať, keby sme mali pre všetko, čo koná s nami Boh, jediné meradlo: svojvôľu a opovážlivosť vstúpiť do svedomia Bohu. Prípad sv. Antonka sa prihovára za jeho prvotný úmysel už i preto, lebo Spasiteľ to potvrdzuje: nikto nemá väčšej lásky, ako kto dušu svoju dá za priateľov svojich. Teda nebolo možné túto najväčšiu lásku prejaviť sv. Antonkovi, ktorý sa ponáhľal za svätou túžbou po smrti mučeníckej, aby dal život svoj za priateľov svojich? Viac teda bolo mu zomrieť priskoro a ticho v cele kláštora, ako obetovať sa na bojisku viery z lásky ku priateľom? Avšak Boh povolal sv. Antonka na inú cestu svätosti, ktorá ho neurobila o nič menším pred hociktorým sv. mučeníkom.

Skúmam cesty svojho života. Od ranej mladosti proboval som svoje rozbehy a odhodlaný som bol mať to iné, čo ľudia nemajú, dôjsť ta, kde to na chotároch svetielkuje, kde je ten „zakopaný poklad“. Čo som vlastne chcel? Čo to bolo „to iné“? Nuž, pýtajte sa chlapca, keď o srdce sa mu ruvú besy, inokedy dúha ho zláka ku prameňom, druhý raz noci hviezdnaté ho pritisnú k oblokom, blúzni a sníva, pýtajte sa takého decka, čo chce! Okrem toho Ježiško bol na nebi a mne ho sľúbili raz v útlom detstve, že mi ho dajú. Čo chcete, definujte moje túžby! A dodnes nie je mi jasné, čo bolo ďalej. Nebol som kováčom svojich osudov a pýtam sa: prečo žijem? Veď som mal niekoľko ráz zomrieť, zastal som pred smrťou, ako sv. Antonko na ceste ku Saracénom. Bol som nemluvňa, otec môj rozprával, nasmrť som ochorel, lekár hodil rukou a povedal: nedožije rána. Prečo som sa musel z cesty vrátiť, neviem. Neskôr som voly pásol, z vysokého štítu som padal a anjel strážca ma odniesol, nezabil som sa. V hlbokej vode topil som sa dva razy a vyšiel som z nej. V druhej svetovej vojne na fronte v Rusku gule, ani granáty ma netrafili. Prečo som nezomrel? Prečo ma z tej cesty vždy zavrátil Boh? A dnes predo dvermi svojej staroby sa pýtam: vykonal som to, prečo zachoval Boh môj život na zemi? Mám za sebou výstrednosti, hriechy, tuláctva a čo z toho dám Bohu? Daj sa mi, sv. Dobrodinca ľudstva, vyplakať pri tvojich čistých nohách! Vy, ktorí túto knihu v rukách máte, nepochopíte, ako som kvílil v čase tohto poznania. Nepochopíte, ako kŕčovite som zalomil rukami, lebo ste nikdy neviseli jednou rukou nad priepasťou pekla a druhou pri habite Svätca. Nepochopíte, s koľkou úzkosťou som sa tu zachytil a triasol sa ako osika vo víchre. Bol som skľúčený nad tým, že žijem. Života sa nebojím, boja sa nebojím a jednako bol som zarmútený, že mojich rokov sv. Antonko sa nedožil a mal čo, veru mal čo odovzdať Bohu.

Potom som sa znova a znova vracal v spomienkach na Slovensko. A naliehavo som prosil zázračného Svätca: sv. Antonko, Dieťa nebeské na rukách dlho držíš, posaď mi ho na breviár, dám pozor naň, kým prejdeš Slovensko. Choď, môj drahý pomocník a ochranca chudobných, ponavštevuj zbedačený ľud, potrebuje pokrm i útechy. Tvoje sväté ruky nech rozdávajú chlieb chudobných, lebo chudobným sa káže evanjelium. „Chudobných vždy bude mať medzi sebou,“ s ktorými sa treba deliť o kráľovstvo Božie. To je to najprvšie. Podeľ im kráľovstvo Božie, dary, ktoré sú nad zlato a striebro. Zázrak rozmnoženia chlebov pre koho je? Dávajú ruky Paduánskeho bohatstvá zeme? Dávajú milióny? Peniaze? Majetky? Nie. Rozdávajú chudobu. Po prvých epochách kresťanstva azda iba dnes prišla tá doba, na ktorú sa plne vzťahujú slová Krista: „Blahoslavení chudobní.“

Sv. Antonko, ty si patrón pre stratené veci. Nenechaj nás dlho stratených vo svete. Slovensko stratilo slobodu, i ty vieš, i my vieme, kde ju máme hľadať. Pomáhaj nám, sv. Antonko!

Sv. Antonko!