ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nad mestom bola rozostretá polnoc. Nik nepozoroval, žeby bola vyrovnaná, zasnená, ako všetky noci. Naopak, zdalo sa, že dostáva zvláštnu silu i zvláštne vzrušenie, dočahujúce strechy domov i ľudí, čo jej vyjavene vyšli v ústrety na ulice mesta. Ľudia ju chceli vidieť nahú. A ona jednako nelíšila sa od iných polnocí. Bola pokojná, krásna, bežiaca od vrcholkov kupolí a veží po samé hĺbky nebeskej oblohy. V jej výškach a priestoroch postáli hviezdy, ktoré sú tiché od stvorenia sveta, majestátne v svojej nádhere, poslušné Bohu i anjelom.

Ale dolu pod oblohou stála metropola jedného svetadielu a z jej aveníd v tej chvíli rozhučalo sa šialenstvo, ohrozujúce svet. Zauvzal sa človek, že ide stvoriť nové dni s novým slnkom, novú oblohu a nové hviezdy, nový úsek časov s novým bohom na nebi i na zemi. I vyslovil svoje pyšné: budem ako Boh. Ale ani prvý neposlušný anjel nemal kedy stať sa rovným Bohu, ani terajší človek s pokusom pýchy a spupnosti nedostal sa k výške Boha, naopak, prv ako sa na to podujal, bol Bohom zavrhnutý a vzal ho hrtan temného pekla. Na obraz Boží stvorený človek stal sa horším od zvieraťa, stratil vládu nad sebou, nad rozumom i nad vôľou.

Polnoc vysotila spodinu do ulíc. Tam sa dostal k slovu spotvorený človek, aby sa rúhal Božej nádhere tejto noci, ktorá na strašnom rozhraní dvoch polovíc jedného storočia naliehavo prišla klopať na svedomie tohto strateného pokolenia. No nik nepočul jej zaklopanie. Zdivené davy sveta boli na nohách, milióny rozvášnených ľudí zahulákali vo chvíli jej príchodu. Ulice, priedomia, lokále i strechy činžiakov hemžili sa nedočkavcami, holomkami a výtržníkmi všetkého druhu. Už to má prísť, už je to tu! Každý sa ponáhľal prispieť k hurhaju polnoci svojím zbláznením sa, svojím rozbesneným jačaním a lomozením. Zo všetkých strán ozýval sa rev, vulgárny, surový, prízemný rev. Pijanské, vyžraté hlasy korheľov, labužníkov a vyžitých chlípnikov, lenivcov a nedoukov zneli ako chrapot a smrad akejsi zdochýňajúcej mrciny, čo ju nechali nezahrabanú na zemi. Vyzeralo tak, akoby zem v bezhlavom virvare mala sa pominúť. Azda súdny deň, keď naposledy jeden cez druhého sa hádže, výska a pokrikuje, šalie a niet mu už rady ani záchrany. Hľa, perverzný koniec sveta, nezvestujú ho anjeli na nebi, ale légie diablov, čo vhrnuli sa do ulíc, tanec nad peklom už začal. Námestia páchnu zábavou z úžery, výparom alkoholu, smilstvom a satanskou rozpustilosťou. Vek tento už rachotí a rúti sa do svojej nenávratnej podoby, do ktorej Boh zahnal prvú pýchu i tých, čo ju vynašli.

Čo sa vlastne stalo?

V polnoci od tejto chvíle číta sa rok 1951.

Silvestrovská noc! Ako radi sme ju strávili kedysi pri večernej pobožnosti, keď sme si urobili v chráme Božom bilanciu minulého roku, ďakovali Bohu za všetko, čo v ňom bolo dobré i trpké a prosili ho o pomoc pre nastávajúci rok. Milá a prívetivá bola história takejto noci.

Dnes sa pýtame: kam speje svet? Ide na pohreb jednej epochy, jednej krásnej minulosti, ktorá vedela dať i slzy, i šťastie. Ide sa pochovať srdce ľudské, aby sa v človeku nič neradovalo čistou radosťou a neplakalo poľavujúcimi slzami. Preč s týmto prežitkom! Stvoríme nový vek a nový život. Hľadať Boha v oblakoch — to je pre slabosť ľudskú, hľadať ho na zemi — je nerozumné. Človeku dáme viac, ako Boh, dáme mu voľnosť zlým byť, naučíme ho milovať hriech, povieme mu: ži, ako sa ti chce, rob, čo ti dobre padne.

Človek, ktorý by chcel na výsmech vyniesť každý veľký moment Božej prítomnosti na zemi, nezmohol sa ani teraz na iné, iba na svätokrádežné vlúpanie sa do dielne Božej a na znesvätenie príchodu plnosti Božích časov. Aká blasfémia! Pretože Boh mu klope na čelo, ponáhľa sa postaviť sa vyzývavo pred neho so svojou špinavou nahotou, so skriveným zrakom a berie na tvár masku svojej znetvorenej podoby, ktorá už nemá na sebe obrazu Božieho. Kto ho to naučil? Kto mu dal odvahu pre takýto bohorúhavý postoj? Veď zajtra bude zlorečiť matke, čo ho porodila, až sa mu zosype na hlavu žeravé uhlie zrátaných Božích dní. Naši otcovia sa pri hromobití prežehnávali. Či nebudeme preklínať svojich otcov, že sme ich stratili, že sme stratili i modlitbu? Kto nám vloží do úst slovo výkriku k Bohu, až príde hodina úzkosti!? Tak sa svet zabáva, akoby si ľudia nepriniesli z posledných vojen ani trochu strachu a obavy o svoje bytia. Žeby prišlo niečo horšie od vojen, na to, zdá sa, nik nemyslí. Ako na to prišli?! Kto im dal istotu, akoby svet šiel ďalej svojou vychodenou koľajou, aby mohli spokojne hýriť? Kto im povedal, že sa nejde nič diať? Krv už tečie, ale to nie je úzkosť posledná. Začiatok hrôzy je už medzi nami, no preľaknutie ešte len vojde do nás. Apokalyptický anjel zhuby je pripravený pustiť sa cestou štyroch vetrov a nám bude prichodiť zúfalo triasť sa. No, nejde len o úzkosť a strach, nejde o obavy z hrôz a pohrôm. Ide o všetky plány Božie, v ktorých je úmysel nie zničiť a zahubiť človeka, ale zachrániť ho. Zachrániť dielo kráľovstva Božieho na zemi, dielo toľkých milostí Božích, dielo svätcov, dielo lásky, obetavosti, heroizmu, dielo, ktorému večnú hodnotu dala smrť Syna Božieho na kríži. Ríša satanova sa povážlivo rozrastá. Ak pôjde o zničenie sveta, pôjde len o jej zničenie, aby satan ani len zdanlivo neprevládal nad Kristom a nad jeho dielom.

„Non praevalebunt“ — brány pekla budú oslabené a neprevládnu.

Hľa, na nebi tmavom tu-tam blikoce plachá hviezdička, dívajte sa na ňu, je to kvapka slzy, vyronená tu na zemi, odnesená anjelmi na oblohu nebeskú, aby zažiarila do temnej polnoci. Nikto nevyšiel do ulíc medzi zhýralé davy, ó, dosť hodne je ich, čo sa utiahli do chrámu a do svojich samôt, aby na prahu apokalypsy zopäli ramená pred Všemohúcim a prosili za seba a za ostatných. Slzy im padajú a to sú hviezdy na blankyte, čo prosia Boha o milosrdenstvo a bojujú o desať spravodlivých v Sodome a Gomore sveta. Prijala ich veľká obloha nebeská, pod ktorou možno nájsť pokoj a dych, lebo neopustila zákony Božie. Hľa, kto v tejto chvíli ide k Bohu so zdvihnutou tvárou k oblohe, jeho pohľad stráca sa v nájdenom náručí Božom. Je očistený, zem mu nemusí dať záchranu. Boh sa veľkodušne postará o svoj ľud. Deje Božie nepôjdu dopredu a nebudú sa riadiť v zameraní na rev a huk davu, ale na tichý šepot tých, čo im ešte v bolestnej modlitbe ostala chvíľa času, aby uprosili láskavého Stvoriteľa za nestratených i stratených. V kráľovstve Božom sa bojovalo za nich. Hádam tam bolo počuť spev svätých a zavanul Duch svätý pri skrúšenom Veni Creator, aby sa nám pomohla stvoriť epocha pre záchranu dietok Božích, lebo so zlými majú prijať kalich utrpenia i dobrí. Už poznáme cenu zbožnej prosby a cenu bolesti, ktorá ju sprevádza. Ak ide o jediný výkrik, jediné slovo modlitby, ktorým vieme prehovoriť, stačí, aby sme dôverovali v ochranu jediného slova.

Tam na oblohe je tichá polnoc, mučivý hurhaj sveta neporušil ani za pomoci satana jej sviatočné chvíle, ktoré sa tam už slávia ako najvznešenejší symbol príchodu Božej éry na zemi. Bude to hodina skúšky, ale súčasne hodina víťazstva krvi Syna Božieho na kríži. Cez obetovaného Baránka dostane sa toto pokolenie na cestu pokoja a lásky. Tu zanikne kráľovstvo lži, sputnaný bude potvorský človek, ktorý vzal podobu diabla na seba a jeho vlastný hurhaj zosype sa na neho, aby stopa všetkých výčinov, ktoré popáchal, bola zahladená i s jeho menom navždy.

To sa stane i na tejto strane zemegule, ktorú si lichotivo voláme Západom, pripraveným čeliť záplave bezbožníctva z Východu.